Festivalový svet sa vracia do normálu. Pohoda znovu existuje. Leto znovu začína v Trenčíne na letisku. Snáď to ešte nejakú dobu takto vydrží, myslím to vracanie sa do normálneho stavu sveta. Áno, vo svetle toho marazmu a šialenosti čo nám besnie toť za humnami je to vzdialené.

Pohoda začala štýlovo, pripomienkou svinstva ktoré urobilo minulou pohodou ročník 2019. Prvý slot mali hrať ukrajinskí Dakha Bakha, aj myslím pricestovali, aby nakoniec skončili zavretí v karanténe s čínskym morom. Tak Pohodu otváral projekt Nemoderný chalan. Ja môžem elektroniku na štýl Petra Mareka a Midilidi a jeho verzie Žbirkových vecí pokladám za výborné. Samozrejme s dodatkom že Mekyho nepapám zasa až tak moc. A tento set ma bavil asi tak prvé tri pesničky. Potom s každým ďalším hosťom to išlo dole, až nakoniec vyhral skorý presun na hlavné kam mal dôjsť Nick Cave.

Nickovho koncertu som sa bál. Ja totižto u jeho tvorby nepreferujem jeho baladické obdobia, radšej mám veci keď sa do toho poriadne opre. A po tom všetkom čo ho postretlo posledné mesiace som sa obával že okrem balád sa ničoho iného nedočkáme. Moje obavy ešte narástli keď som zrel ten desaťčlenný ansábel čo sa mu rozliezol po pódiu za chrbtom. Našťastie som sa obával úplne zbytočne. Nick odpálil parádny set. Za mňa lepší ako ten často spomínaný spred deviatich rokov. Bolo v tom úprimné trhanie surovej duše do publika, bola v tom mrazivosť v kostiach, bolo tam všetko čo vie iba on. Viac dodávať netreba. Možno iba by ma potešil keby zahral z deväťdesiatych rokov viac kusov ako jeden.

Metronomy na druhom stage už hrali keď sme sa ku nim presunuli, A v podstate okamžite ma to chytilo. Pokiaľ človek súdi na základe počutých štúdiových nahrávok tak je to kapela akých sú v UK vlastne stovky. Ale ich koncert bol úplne o niečom inom. Proste všetko fungovalo a šlapalo od začiatku do konca. Bolo úplne jedno či dali kus v ktorom spieval chlap, v ktorom spievala ženská, v polke setu dali dokonca dve inštrumentálky hneď za sebou a ja som sa stále rovnako kráľovsky bavil. Čo bavil, mňa to normálne chcelo roztancovať. Napísal by som dokonca že aj roztancovalo, ale to mi aj tak nikto neuverí. Za mňa absolútny vrchol tohoročnej Pohody.

No a to bolo na prvý večer pre mňa všetko. Set Grandmaster Flasha ma pri presune ničím nezaujal, tak som plynulo pokračoval do stanu. Potvora blackfreshová zasa zafungovala tak ako to zrovna nemám rád a tma vo vnútri ma nechala drichmať až skoro do pol desiatej.

Ale vlastne to až tak moc nevadí, lebo doobeda nieto moc na Pohode čo robiť, pokiaľ vás nezaujímajú debaty a nechce sa vám biť sa o miesto v hľadisku na divadlo. Ale ja mám proste rád len také bohapusté túlanie sa ranným areálom, keď ešte skoro všetko je zavreté, skoro všetci kdesi zalezení a akurát občas jeden natrafí na padlý kus z minulej noci. No tak toto nešlo. Ale aspoň som asistoval babám z nášho hotelu v ich pohodovej hre „nájdi taxikára ktorý má tvoj telefón“. Pre veľký úspech to hrali na pokračovanie.

Muzika druhý deň si znovu dávala načas. Tentokrát nemachroval čínsky mor ale pasoví úradníci. Čiže prvý slot fuč, v druhom ostal iba PorscheBoy a to som po dvoch trackoch vyhodnotil ako hiphop z kategórie tupý. Ale všetko má i svoje výhody, človek nájde sprchy bez zástupov a nemusí kvôli tomu čakať na koncert nejakej Kirschnerky.

A tak začiatok prišiel až s australanmi Greatest Hits a hneď to bola pecka. Trojica s gitarou, basou a poloautomatickými bicími pustila priam úžasný vodopád radostného muzicírovania. Dvaja chalaniská s výzormi surferských frajírkov a baba z druhu hviezda večernej party, trochu s kukučom mladej Debbie Harry. Celkovo to malo atmosféru nočnej plážovej žúrky niekde na Bondi, týpkov ich set evidentne nefalšovane bavil a zhusta sa popri hraní zabávali synchronizovanými tančekmi. Proste na úvod nášup jedna radosť.

Jasnou voľbou pre mňa v ďalšom slote bol Bert a jeho kamaráti a asi som bol pomerne rozžiarený, lebo tak nejak som presvedčil skoro celú bandu okolo, že toto je to čo chcú vidieť. No a keďže toto tuto môžem písať je zrejmé že to nikto priveľmi neľutoval. Alebo sú iba vychovaní a bridí sa im vraždiť na verejnosti. Ale za mňa to prvé, Bertík aj so svojimi úžasnými kamarátmi hrali ako vždy. Fantasticky.

Slobodka na hlavnom predviedla v podstate štandardné dobré vystúpenie. Síce Sveťo sa nám zaguľatil že je to na pankáča priam nevhodné, ale našťastie jeho hra je stále na pankáča vhodná a celkovo chalaniská sú dnes na pódiu úplne suverénni. A stále dobrí.

Do ďalšieho slotu som mal takisto jasno, že opustím veľké pódiá a pôjdem sa tlačiť do Kušnierika. Išla hrať arizonská pěnice s kakaovou skvrnou velikosti mexického půldolaru čili Tornádo Lue. A ja som ich nevidel od ich rozpadu niekde v polke deväťdesiatych rokov. A pre našu generáciu vyrastajúcu vo vtedajšej Blave bola táto kapela zásadná. Ani neviem či vôbec dokážem byť trochu objektívny, pri starých veciach som znovu mal nejako vlhko v očiach ako snáď naposledy pri návrate ZubyNehty. Je to tam, stále.

Preto ani nasledujúcu Alice Wolf som tak plne nevnímal ako sa na krutého recenzenta sluší a patrí. Už som ju kedysi videl tuším na Grejpe a je to fajn muzika aj naživo, celkom kontrast jej spevu s pomerne drsnou kapelou. Proste to bolo fajn, pasovalo to do dňa a fertig. Následne som sa plánoval premiestniť znovu do Kušnierika a kuknúť ruky toho satanáša, čo sa mi aj skraja darilo. Lenže potom som sa vybral do pivostanu natankovať, cestou ma odchytila kamarátka čo som ju pár rokov nevidel a so slovami: „Ty musíš ísť s nami na sovietske kolo“, mi odrazu vrazili do ruky jakýsi žetón a nacpali ma do plechovej gondoly. No tak som si prevažnú časť Saténových rúk užil zhora a ešte aj s pozadím nejakej drone show. Kým sme sa dostali dolu a kým ma prepustili tak satanáši už hrali posledný kus.

Na Libertines som sa tešil ako na mojich osobných headlinerov tohoročného lajnapu. Mám ich rád a samozrejme pred takými desiatimi rokmi som vôbec neveril že Pete Doherty môže vyviaznuť živý. Ale nejakou podivuhodnou zhodou náhod sa to stalo a Libertines sa dočkali absolútneho vrcholu kariéry, ktorý pre každú britskú gitarovku bez diskusie predstavuje hlavný stage na Pohode. No, ako to napísať. Zlý koncert to nebol. Repertoár majú silný a nešetrili ním, prevedeniu sa veľa vytknúť nedalo. Lenže absentovalo to, čo z nich robilo výnimočný úkaz. Tá kombinácia drzej nasranosti voči krásnym melódiám, lebo jaksi to prvé sa niekam vytratilo. Kapela vždy do značnej miery stála na istom napätí medzi Petem a Carlom Bâratom, ale teraz som mal strašne silný pocit že Pete sa už iba vezie. Chalanisko sa zaguľatil do tvaru popierača plochozeme a proste z jeho energie na pódiu ako keby neostalo nič. Ten večer celú kapelu ťahal Carl a to už neni ono.

Rozladenosť ma neopustila ani ďalej, na dvojke hrajúca Noga Erez ma prestala baviť po pár kusoch. Alebo presnejšie ani nezačala. Ono to neni špatná muzika a inokedy by som ju asi dal a ocenil, ale ten večer sa mi do vygitarovanej kečky nehodila. Navyše všetci sa niekam poroztrácali, tak som sa pomaly začal zberať na kutě. Našťastie som mal cestu okolo Herbert pódia a tam bola zábava. Hrali tam krpaté japonky menom Otoboke Beaver a bolo to dobré. Áno, bolo to tak japonsky viac odkukané ako úprimné, ale baby do tých svojich gitár ktoré boli v pár prípadoch dvakrát také veľké ako ony rezali skutočne s vervou. A celkovo to malo riadny drive, okrem HC vzorov tam dali aj kus toho svojho japonska a rozhodne vo výsledku výborný set. Škoda že som tam nezablúdil hneď na začiatku.

A nech som kukal do zvyšku programu sprava zľava, zhora, zdola, nevidel som tam nič na čo by som mal väčšiu chuť než na drichmanie. Sorry Flumo, sorry Alyona, niekedy inokedy. Drť by som dal, ale čakať dve hodiny sa mi nechcelo, ešte bude šanca. A garáže som sa bál že to zasa celé poserú zvukom. Bohužiaľ druhý deň som zistil že oprávnene. Čiže stan a drichmať.

Ďalší deň stihnem aj kúsok tej mojej obľúbenej rannej festivalovej scenérie, aj nakuknem na pár diskusií, odkiaľ pochopiteľne po chvíľke zdrhnem. Do divadla na Hubu sa tvoria rady aké som snáď na letisku ešte nevidel a prvýkrát neodpadne úvodný slot. Akurát že ja som na vážnu hudbu proste príliš primitívne hovädo. Nebývalo to tak vždy, ale vlastne ani ten jazz mi kedysi až tak nevadil. A vážnu hudbu som dokonca celkom mal rád, aspoň niektorú. Ale ani dnes mi nevadí a aj si ju viem vychutnať, ale nedokážem ju vyhľadávať. Pokazili mi to ludia. Čiže Luhanských filharmonikov počujem z odstupu a venuvší sa iným činnostiam, zväčša samozrejme bohumilým.

Chikiliki som bez Petrušku ešte nevidel. A bez mučenia priznám že mi Raptor ako jeho náhrada absolútne nesedí. Sakra, prečo chalanisko aspoň niekedy neprestane tak idiotsky škriekať? Áno, jeho kapela je na tom z veľkej časti postavená, ale tu neni Raptor Koch, tak prečo sakra to tam stále musí ťahať? Príde mi to strašne silené a pristihol som sa už asi pri druhej pesničke že mám pomerne silnú chuť dať chalanovi po papuli. Doriti, spamätajte sa chalani. Je to škoda, lebo hrať stále viete a hrať stále máte čo.

Projekt Bolonas11 je niečo čomu sa vyhýbam. A asi by som sa tomu vyhýbal aj bez rizika že človek dostane zásah Dorotou Nvôtovou. Radšej som sa upratal na kraj areálu do zlého areálu nejakých vaporistov, kde hrala Tamara Kramar. No, asi som urobil dobre. Neobjavil som nič prevratné, ale to som ani nečakal, vedel som zhruba čo čakať. A aj to tam bolo. Tamara sama svoj set okomentovala ako hudba na výletnej lodi a plavba to bola príjemná. A dokonca tam nebolo ani nemeckých dôchodcov.

Naraz hrali vzkriesení Zlokoti a vedľa v Herberte 52HzWhale, tak som si povedal že začnem na Zlokote a budem pendlovať. No, nependloval som jaksi. Sic ma skraja ovalili outfity kapely. Flitrované flirtované šaty členiek nemohli uraziť, aj ty hrubé bling reťaze na chalanoch, ale Lyrikov kroj priemerného diktátora stredoafrickej republiky bol už asi za hranou. Sakra, skutočne jediné na čom leopardí vzor nevypadá otrasne je leopard. Ale jak kapela naštartovala tie svoje inštrumenty tak sa friško na nepodstatné sprostosti zabudlo. Starý Zlokot som mal rád, ale tento nový Zlokot mi prišiel o triedu lepší. Neviem čo sa stalo s Lososovou nenávisťou k zvuku gitary, snáď má na neho Stanka blahodarný vplyv, ale hluk gitár tvorí podstatnú časť ich nového soundu a kupodivu je to len a len dobre. Pritom nejakou gitarovou kapelou sa určite nestali, stále je ich zvuk omnoho farebnejší. A Lyrik? Keď som ich videl kedysi dávno hrať prvýkrát tak chalan šušlal a na pódiu bol celý strémovaný. Dnes je z neho frontman ktorý si takto - aha - namotáva publikum na prst. Skutočne výborný návrat.

O koncerte islandaniek Groa v Kušnieriku toho moc napísať nemôžem, keďže sa zasa stalo to, čo sa na Pohode stáva furt. Stretol som pár známych, ktorých som dlho nevidel a celý koncert sme prekecali. Samozrejme nie medzi ľuďmi, ale spôsobne obďaleč. Ale keby ty islandské baby boli mizerné tak by som si to všimol a bol by tu výbuch zlosti.

Nemal som ani v najmenšom náladu na Lianu LaHavas, tak som hľadal niečo inde. A našiel som priam parádny koncert. Na europe hrali britskí Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs a neviem koľkokrát tam tá sviňa je, ale hrali parádne a najmä mi to v danej chvíli a na danom mieste sadlo na milimeter. Hutná stena hodne tvrdej gitarovej muziky s priam doommetalovou intenzitou, akurát bez swedish saw efektov a bez podladenia, expresívny spev a najmä energia jarnej povodne. Pripadal som si ako keby ma napriamo zrazil obrovský gitarový autobus. Perfektné to bolo.

Na Bezladuaskladu som chýbať samozrejme nemohol. Chalani furt vedia, chalani sú furt výborní, a znovu mi bolo ľúto, že chalani sú dnes v podstate svoj vlastný revival. Pritom Bedly má v šuflíku nové piesne, ale Mišovi sa ich bojí ukázať, lebo tomu takéto fungovanie vyhovuje. Musím mu vynadať až ho najbližšie stretnem. Tej kapely je na to ako teraz fungujú škoda.

Černé pumy neprišli a tak dali miesto nich slot ConfidenceMana. No, ono je to celkom fajn disko, ale je to disko. A mne to do kolečiek v tej chvíli nezapadlo. A v podstate ani Black Midi. Je to síce našlapaná gitarovka a vôbec, lenže sa strašne utápajú vo svojej inštrumentálnej dokonalosti. Chce tam byť surový drive, ale po chvíli si človek uvedomí že to nevie zakryť úpornú snahu nacpať do jednej pesničky úplne všetky noty ktoré poznajú, a to každú minimálne dvakrát. Proste ako keby ste chceli aby drsný postpunk hrala banda zaslúžilých jazzmanov. Tá inštrumentálna obsesia nakoniec zvíťazí a zahluší všetko ostatné.

Rady na Ninu Kohout mi pripomenuli ranné rady na divadlo. Ale aj tak som išiel do europy na Squid a veru chalaniská hrali perfektne. Ale videl som z nich len kúsok, v okolí prevládla akútna ospalosť a tak sa išlo rozlučovať. No a vlastne znovu nastala situácia, kedy sa minuli veci ktoré človek vidieť chcel. Medial Banana nemusím keďže nehulím už desaťročia a v spojení s Polemicom sú ešte horší, Bangov nový projekt Fvck_Kvlt som aspoň na chvíľu kukol. A nerozumel. Minulý rok mali DJa a behali tam traja a naraz rapovali Bangove texty. Teraz mali DJa, behalo ich tam sedem a všetci naraz rapovali Bangove texty. To ako o rok tam budú mať DJa a bude ich tam behať dvadsaťosem a všetci budú naraz rapovať Bangove texty? Za takých desať rokov sa chalani nezmestia na letisko. Ale najmä je toho škoda. Aspoň kus tej svojej tvorby textovej by mohol Bango nacpať do Wilderness. Tam by sa to hodilo viac ako sa hrať na Čavalenki v2.0. A najmä ma sere že kvôli jeho pobehujúcej grupe množiacej sa delením geometrickou radou Wilderness už snáď desať rokov stoja na mieste. Toho roku som sa im prvýkrát v živote naschvál vyhol v programe a čo som počul reporty tak som urobil dobre. A to je zle.

Kukol som ešte úskokom garáž stage a zasa. Písal som to sem už stokrát a nemá to zmysel rozpitvávať, tak len takto - Mišo, už si sakra uvedom, že tak ako je koncept tej garáže realizovaný zúčastneným kapelám vôbec, ale vôbec nepomáha. Ale práve naopak. A sakra už prestaň hoňkať si svoje ego na svojej romantickej predstave o ktorej ti všetci vravia že takto to proste nejde, nefunguje a celé zle. Buď to spravte normálne ako sa garážový koncert robí, alebo sa na to proste vyserte. Bude to menšie zlo ako to čo robíte teraz.

Stan, drichmanie, balenie, odchod. Auto, doma nezobudiť hotel čo už aj tak z časti nespal. Večer unavený sadnúť a začať dávať dokopy poznámky. Snáď sa svet vracia do normálu aspoň tuto.

Čo zhrnúť nakoniec? Posledný článok o Pohode mal v nadpise Wrong Way a bol som pevne rozhodnutý že na ďalší ročník nepôjdem. Nakoniec sme aj vďaka korone a nejakej snahe pomôcť v zlých časoch išli a bolo to všetko v podstate úplne naopak.

Pohoda vždy bola skoro dokonale zorganizovaná - a teraz sa našlo pomerne dosť detailov ktoré sa zmenili k o dosť horšiemu stavu. Najmä stany s pivom boli kde nemali byť a neboli kde mali byť, čoho dôsledkom boli nekonečné rady pri stage2 a poloprázdne výčapy pri hlavnom. Hajzlov bolo snáď ani nie pomenej, ale znovu neboli tam kde boli ľudia - zo SLSP stage keď chcel si niekto odskočiť a nechcel to opreť na sedláka o plot tak prišiel o polku setu, a na stage2 to o moc lepšie nebolo. A ceny. Pohoda nikdy nebola lacná na prežitie, ale toho roku bola sakra drahá úplne vo všetkom. Áno, ja viem že bola mimoriadne drahá aj na zorganizovanie, tohoto roku duplom.

Pohoda posledné roky mala lineup plný bizarností a nájsť tam obyčajnú dobrú hudbu bolo stále ťažšie a ťažšie, až to nakoniec presiahlo akceptovateľnú mieru. Toho roku som po veľmi, ale veľmi dlhej dobe počul na Pohode po celý čas hromadu dobrej muziky a bizarnosti ostali v mantineloch kam patria - ako okrajové ozvláštnenie a najmä ich predo mnou dokázali schovať, aj keď som si istý že niekde nejaké si neodpustili.

Celý konflikt medzi Grejpom a Pohodou je z môjho pohľadu na facku všetkým stranám sporu nech sa spamätajú a začnú sa správať ako dospelí ľudia. Dávať si do zmlúv doložky nespolupráce s druhou stranou - ako som kdesi zachytil - je príliš veľká idiocia i na moju predstavivosť. To že tu teraz máme skupiny ktoré nemôžu hrať tam a skupiny ktoré nemôžu hrať zas tam je na palici jako sa vraví toť za kopcom. Rozumiem argumentom oboch strán, ale sakra všetci ste na jednom krpatom pieskovisku. A nepomôžete si nikto z vás keď si budete vzájomne trieskať lopatkami po gebuliach.

Pohoda vo svojich predchádzajúcich ročníkoch prestávala byť akciou na ktorú sa človek tešil pre jej obsah, ale žila iba zo svojej škrupiny. Toho roku sa do nej znovu vrátil obsah. A to je šanca že sa tá škrupinka ešte veľa sezón nerozpadne.