Ráno v kempe, napriek náročným večerom sa snažím prebrať ešte v nejakú slušnú hodinu. čo najrýchlejšie stihnúť sprchu, kým sa pred nimi vytvorí fronta  biblických rozmerov. Po minulé roky bývala teplá voda len prvý deň, toho roku sa to hodne polepšilo. Sprchy sú v kempe, čo je pomerne logické, už aj na Grejpe to majú tak. Akurát na tej pohode to majú kúsok od hlavného pódia, dôvod asi poznajú iba oni.

Ďalej treba vystáť frontu na kafe, kde moc ranné vstávanie nepomôže. Ja môžem vstávať skoro ako chcem, keď kávomajstri vstanú až keď je fronta nastúpená. Teda, mne by to mohlo byť jedno, ja kafe pijem skutočne výnimočne a určite by mi nechýbalo, ale mladá je na tom inak. Ale toto nemôžem moc dávať za vinu organizácii, proste na každom jednom fesťáku sú ráno kruté rady na kafe, bez výnimky. Je jedno koľko bude majstrov to kafe predávať, kedy otvoria, akú budú mať organizáciu. Sú zrejme veci medzi nebom a zemou ktoré nijaký logistický génius nevyrieši.

Priamo v kempe sa dá aj zakúpiť niečo raňajkové, je tam aj chladničkáreň, čo ohodnotíme ako fasa nápad. Kedysi tam bývala aj bunka s práčkami, ale nejak sa to neuchytilo, aj keď podľa mňa by sa to na fesťáku čo trvá od stredy do nedele uživilo. Najmä ak by prišli väčšie dažde.

Hej, dažde na dnes hlásili. Zatial to na ne tak úplne nevypadá, slnko peče jak utrhnuté. Cestou do areálu sa ako vždy zastavíme v Novej Karolínke, obrovskom nákupáku asi na pol ceste do areálu. Dá sa tam posedieť, nabiť si telefóny, majú tam civilizované hajzle, a pre nás najmä tam majú hore na foodcourte fajn samoobslužnú jedáleň, kde sa platí jedna cena za váhu a na rozdiel od bežných vývarovní podobného typu tam to jedlo je skutočne konzumovateľné. Plus karolína každý rok umožňuje návštevníkom s náramkom colours bezplatné parkovanie v dvoch poschodiach ich garážií, dokonca na rozdiel od bežného režimu sú garáže otvorené nonstop, a dokonca sú aj nonstop strážené. Holt, kukajú sa na návštevníkov zrejme nie ako na obsmŕdačov pochybného výzoru a arómy, ale ako na potenciálnych zákazníkov.

Samozrejme, jedlo človek v karolínke riešiť nemusí. Asi každý kto niekedy bol na Colours sa pousmieva nad tým, keď Pohoda alebo Grejp, nevraviac už o niektorých z menších fesťákov začne niečo vzletné vravieť o svojom gastro kúte. Lebo na Colours je výber taký, o akom sa nijakej akcii u nás asi ani nesníva. Chodia tam na kšeft streetfoodisti z čiech, zo slovenska, z poľska - tých je tam skutočne hodne a dobrých - a ku tomu snáď z každej gastronomickej riti na ktorú si spomeniete. Samozrejme, nie všetko dostojí očakávaniam, curry zo srí lanky za moc nestálo. Ale prevažuje to lepšie a výber je vážne obrovský, nie je v silách dvojice stihnúť snáď ani desatinu, aj keď dodržiavame zásadu že nikde nejeme dvakrát a všade kupujeme iba jednu porciu, o ktorú sa podelíme. Len burgrárnií je tam snáď tridsať, trhaného masa podobne, vegánskej stravy ešte viac a taký regal sa smutno krčí v kúte. Čo sa cien týka, tak použijem celosvetovo uznávanú burgrovú porovnávaciu metódu - najdrahšie a najväčšie burgre na Colours cenami končili tam, kde na Pohode základné burgre začínajú. Pošlite tam na reportáž nejakého foodnaziho, napíše odtiaľ päťdielnu sériu, na nijaký koncert sa nedostane a tri týždne po Colours bude môcť spať iba na chrbte.

No ale toto môj prípad tak úplne nebude. Mňa na festivale živí v prvom rade muzika. Pivo je až za tým. Tesne.

Tretí deň sa po rozpálenom areáli dvihol vietor a prach je všade. Človek kašle čierne chrchle, mladej sa zapálilo oko. Sľubovaný dážď by sa javil ako vykúpenie. A ako sa blíži termín prvého koncertu na ktorý sa chystáme, začína to vypadať, že ten vetrisko skutočne nejaké temnejšie mraky doženie. Ako prvé dnešný deň ideme na štvorku na britských Sherlocks a tam by mi dážď nevadil, keďže táto scéna je z väčšej časti pod strechou. Akurát miesto dažďa stihlo spadnúť iba pár kvapiek, lejavica obišla areál o pár kilometrov južnejšie a prachu neubudlo. Sherlocks sú taká milá, mladá britská nekonfliktná gitarovka, niečo, čo už pomaly vymiera. A to je škoda, lebo je to stále príjemná hudba, pokiaľ to niekto vie robiť. Ono to je vlastne jednoduché - gitary, trojhlas a vedieť napísať silné melódie. Chalanom od Sherlocks nič z toho nechýba.

Po ich sete ideme hneď vedľa na CS, kde má hrať Pokáč. Chalanisko s gitarou. A nebolo by to zlé, keby to znovu nebolo strašne potichu. Ľudí je tam pomerne dosť a už pár metrov za zvukárovou búdkou chalanovi nie je možné poriadne rozumieť. Tak to po pár kusoch vzdávame a volíme prechod na druhú stranu areálu, kde na päťke - Drive stage hrajú martinskí Mr. Teddy and the Sidekicks. A bola to dobrá voľba. Parta chalaniskov hrajúca rockabilly päťdesiatych rokov, a hrajúca ho skutočne od podlahy. A pred pódiom sa baví skutočne slušný dav. Sakra, prečo týchto chalanov nezavolá Mišo namiesto jednej z tých jeho blbých balkánskych dychoviek?

Po parádnom starom rockandrolle ideme na Fresh, kde hrá Rosborough. Chalanisko s gitarou a bicmen za chrbtom. Majú úspech, ale priznám sa, mňa nejako nezaujali. Tak FullMoon, kde majú hrať slovenskí Tolstoys a ja som ich už dosť dlho nevidel. A musím povedať, že ma hodne sklamali. Možno to bolo tým, ako počas koncertu prezradila Eva Tolstová, že skoro celú kapelu tie dni skolila nejaká viróza a vôbec nevedeli, či vôbec zvládnu odohrať, ale koncert je absolútne bez ducha. Ale nemyslím si, že to bolo iba tou virózou. Videl som kapelu párkrát v ich začiatkoch a bývala to priam erupcia radosti z hrania. Nové aranžmány a nové skladby sú prepracovanejšie, ale takisto ich prezentácia vypadá byť predskúšaná do posledného dieliku a na spontánnosť asi moc miesta nebude. Je to škoda. Budú hrať aj na Grejpe, tak sa možno pôjdem presvedčiť, či to bola momentálna indispozícia, alebo či kapela skutočne ide zlým smerom.

Na hlavnom hrá John Butler so svojim triom a nejakú chvíľu mu venujeme. Bradatý drevorubec s telecastrom na krku, hudba v štýle našlapaného blues či boogie. Je to skutočne fajn, ale neni to úplne moj štýl. A navyše, na FullMoone sa chystá kapela, ktorú chcem vidieť. Konkrétne Rány Těla, kapela, ktorá má predlhú históriu a pred nedávnom povstala z hibernácie. A veru dobre chalaniská urobili. Ich hudba je temná, energická, reči o ich počiatočnej inšpirácii Birthday Party asi majú reálny základ, ale je to najmä naozaj pecka. Dobre vybratý set.

Mladá chce ísť pozrieť Lewisa Capaldiho, veď angličan, gitara a podobne. Ja by som zrejme radšej išiel pozrieť kapelu Mucha v ich domovine, ale nechám sa presvedčiť, Muchu som už videl viackrát, a aj keď naživo je to skutočne dobrá kapela, neznáme preváži. No, nebol to asi moc dobrý nápad. Lewis viac kecá a predvádza sa ako hrá, a aj keď hrať konečne začne, tak je hodne nepresvedčivý. Problém viacerých britských pesničkárov jeho veku je, že si zavolajú kapelu, čo im stojí za chrbtom, ale tá kapela sa snaží hrať tak, aby ani náhodou nevynikla v porovnaní z hviezdičkou v popredí. A výsledok býva nemastný. Keď máš chlapče kapelu, tak ju využi, nech zvuk zneje ako kapela, a keď nechceš mať zvuk ako kapela, tak sa kurva postav na pódium sám a utiahni to, ak na to máš. Ani Shilpa Ray na FullMoone neohúri. Poznám ju z klubu a jej muzika tam sedí, ale na vonkajšom pódiu sa jej uhrančivý prejav trochu stráca. Ale ako prúser sa to hodnotiť nedá, dobré to je. Ale vie to byť aj lepšie.

Years&years na hlavnom skutočne ničím nezaujmú, toto ide úplne mimo mňa. Na dvojke budú hrať Mogwai, ale na dvojku mieri milión ľudí a to odstrašuje. Navyše som ich už videl na Pohode. A navyše, na CS bude pank.

Hrajú tam The Fialky, poctiví pankáči z porevolučnej vlny, vlastne mladí chalaniská. Mydlia poctivý, nekomplikovaný punk v štýle Sex Pistols, a početné publikum spieva väčšinu ich kusov spolu s nimi. Pre mňa príjemný záver tretieho dňa.

Treťí deň som si zobral staré pohodlné tenisky, na rozdieľ od dní predtým. To som si bral boty čo mi prišli z germánie v deň odjazdu. Povedal som si že brať do areálu plného strusky, dier v zemi a podobných laskomín nové boty je sprostosť non plus ultra a tak som to samozrejme spravil. No a čo sa dalo čakať - to neprišlo. Bolo to úplne v pohode. Ale na Colours sa chodí hodne a ak sa nechodí, tak sa aspoň stojí. Mladej krokomer postupne narastal, od prvého dňa s 30K krokov sa tretí deň dostal na 40K+ krokov za deň. A môžete mať boty ako obláčik, ale po troch dňoch budete mať večer proste chodidlá ako v ohni. Pekelnom.

Cestou domov sa spustí pomalý dážď, ale kým dojdeme do kempu tak to prejde. Na to, aby sa v areáli nepreháňali prachové tornáda to zrejme stačiť nebude. No, ako vravím, mohlo by popršať. Asi tak od druhej v noci, asi tak do šiestej ráno.

V noci, asi o druhej, sa zobudím na to že leje.

O šiestej ráno sa zobudím a furt leje.

O siedmej ráno sa zobudím a neleje.

Posledný deň takto bude zrejme o niečo klimaticky príjemnejší. Rozpálená zem síce moc vody nepobrala, ale hodne pomohlo že sa utíšil ten včerajší vietor.

Koncerty pre nás začínajú na CS, kde hrá kapela Nedivoč. Pomerne mladá miestna parta, taká pohodová kapela, ale občas na to vedia pritlačiť, čo ich len ctí. Po nich na hlavnom hrajú Pierce Brothers, kapela čo začínala aj na Colours ako parta buskerov. Na ich hudbe je to poznať, ale je poznať aj to, prečo sa dostali až na hlavné pódium, sú proste dobrí. Len všetci tí buskeri hrajú tak trochu rovnako. Čo nevadí, pokiaľ sú buskeri, ale veľká kapela už musí mať aj svoj ksicht.

V jemnom daždi sa ideme pozrieť na dvojku, kde majú hrať australania Gang of Youths. No, australania. Potetovaný svalnatý a vlasatý spevák vypadá ako polovičný Maor a polovičný Momoa, aj keď tuším počas koncertu spomenie, že mamku má z Viedne. Basák odohrá koncert v triku All Blacks, gitarista vypadá ako Polynézan, klávesák je čistý Kórejec a bubeníka publikum vrelo privíta po informácií že je z Poľska. Ale človek na to friško zabudne až sa tá banda do toho oprie. Surové gitary, podmaznuté decentnými klávesmi, ale celkový zvuk je tak správne špinavý. A do toho spevák silného hlasu ktorý na pódiu pôsobí ako skutočný frontman. Dokonca ani keď zvoľnia tempo a dajú pomalší kus tak to nepôsobí presladene a umelo. A keď sa spevák vyberie počas jednej piesne do hľadiska a celý kus odspieva chodiac pomedzi ludí, je jasné, že majú to publikum vo vačku. A právom. Jeden z najlepších koncertov Colours a určite najväčší môj objav tohto ročníka. Sledujte a nenechajte si ujsť, až bude možnosť.

Po perfektných australanoch rýchly presun cez celý areál na CS, kde chcem stihnúť aspoň kus zo setu Berta & Friends. Ale máme smolu, je tam zas milión ľudí a slabý zvuk. Nie, Berta s kamošmi si treba ísť pozrieť niekde inde a niekedy inokedy. Stoja za to, to sa dalo zistiť aj z toho mála čo sme stihli počuť.

Na hlavnom hrá ZAZ a to je tiež jeden z komcertov, na ktoré som sa tešil. Ale ostanem trochu v rozpakoch. Krpatá baba spieva skutočne fajn, kapela hrá fajn, pesničky sú fajn. Ale celé to nefunguje tak dobre, ako by mohlo a malo. A jedna vec to kazí. Baba kecá pomedzi piesne zarputile iba po francúzsky. Dobre, povie dve vety naučené v češtine a zasa kráka po svojom. A tým pádom je publikum chladnejšie než by bolo, keby baba nebola tak po francúzsky zaťatá, nepokladala sa za stred sveta a skúsila nejakú reč, ktorou by oslovila to publikum ktoré na ňu sakra prišlo. ZAZ po anglicky vie, tak doriti na čo sa hrá. Poliaci nemajú na týchto pódiach problém s angličtinou, aj keď ich materčine by rozumelo rádovo viac návštevníkov, nemci nemajú problém, holanďania nemajú problém, dokonca aj iní frantíci nemajú problém, len ZAZ si musí niečo dokazovať či čo. Strašná škoda. Pokiaľ človek v publiku nemá pocit, že ten na javisku je tam kvôli nemu, tak on môže byť hocijako dobrý, aj tak zostane pachuť.

Mladá chce vidieť aspoň kus Amber Run, tak ujde ešte pred tou ZAZ na Fresh stage, ja sa po tom rozpačitom sete vyberiem za ňou. Chytím už len záver setu, moc ma to neuchváti, možno som ešte naštvaný. Ale ani mladá nevraví že by to bolo bohvieako úchvatné, aj keď to vraj nebolo zlé. Vyber si.

Cestou naspäť na hlavné sa ešte stavíme na FullMoone, kde hrajú Market, čo boli takí príjemní v Boskovicích. A príjemní sú aj tu, síce je to tak trochu avantgarda čo vo zvuku Palouku Boskovic zanikalo, ale funkčná. Kludne aj nabudúce.

Hlavné pódium a Cure. Nie je tu nátresk ako bol pred rokmi na Jamiroquai, ba vraj aj na ZAZ bolo o niečo viac ľudí. Ale nikomu čo tu je to vôbec nevadí. Chlapi - a jedna baba - nastúpia a spustia. Koncert sa rozbieha trochu pomaly, človek v tej obtlstlej postave má trochu problém poznať niekdajší idol z plagátov dievčat v rozpuku. Ale na všetko sa zabudne s tým, ako to Robertovi spieva. Spieva mu to rovnako, ako keď bol mladé ucho, nemá problém vôbec s ničím z repertoáru a nestratil nič z naliehavosti svojho hlasu. A koncert nie je nijaká jazda z povinnosti, chlapi sa viditelne bavia a vedia to preniesť aj pod pódium. Hitovky striedajú s polohitovkami, setlist je skutočne dobre postavený. Ja som neni nijaký kjurológ, aj keď ich mám rád, ale tento koncert si vážne užívam. Veľmi ma poteší, že banda nepodľahla vábeniu výročnej šnúry a nenapozývala si na pódium všelijakých husličkárov, backvokalistky a magora v pozadí s tisícom samplerov. Nie, celý koncert odohrajú poctivo, s analógovými krabičkami na zemi, na analógové synťáky, nič si nenechajú odpustiť technikou. A neskutočne im to ide, nijaká temná depresia, bavia  sa hraním a aj sa trochu popredvádzajú. Kamarát čo ich žere i s chlpami mi neskôr vyjaví, že to bol štvrtý koncert čo ich videl v období od roku 1990 a že bol zďaleka najlepší čo zažil. Ja som ich videl prvýkrát, ale popravde si moc neviem predstaviť že by mohli hrať ešte lepšie. Boli perfektní. Popiči perfektní. Mali vyhradený set na dva a pol hodiny, čo je v lineupoch festivalov unikát, ale oni vždy hrávali dlhé sety. A tie dve a pol hodiny ujdú ani neviem ako.

S hlavou ešte brniacou od Boys Dont Cry sa presúvame nočným areálom. Na Freshi hrajú Glass Museum, taký ambientný súboj klavíru s bicími. Kupodivu to nie je zlé. Ale po Cure to človek nevydrží moc dlho, je v ňom proste ešte veľa emócií. V programe nevidíme už nič kvôli čomu by sa oplácalo ostávať, aj sa za pár chvíl končí. Cestou von ešte narazíme na Drive na kapelu Yonatan Gat & the Eastern Medicine Singers. Teda, to ani nie je názov ako skôr opis. Kapela Jonathana Gata si vzala na pódium trojicu indiánskych šamanov, ktorí sedia v kruhu uprostred pódia a rytmicky do ich rockerín bubnujú na svoje šamanské bubny. A kupodivu výsledok je uhrančivý, výborný a nebojím sa povedať že až magický.  Colours sa lúčia vskutku štýlovo.

Ráno už len pobaliť, prebehnúť karolínku a pobrať v alberte čo je u nás vzácne, a prežiť vážnu nezhodu s navigáciou, ktorá ma furt chce poslať domov cez Havířov a Třinec, aj keď som jej vyslovene povedal, že tá cesta je zlá, hnusná, spoplatnená, plná áut, nemám ju rád a nechcem tade ísť.

Záver? Stále vydržím štyri dni na festivalovej strave a festivalovom pitnom režime bez toho, aby som sa piaty deň zosypal, čo je plus. Mínus je, že môj pajšel stíha, ale moje nohy už nie, sakra.

Keď sa oprostím od osobných fyziologických pocitov, tak Colours znovu predviedol v prvom rade perfektnú dramaturgiu. Trocha ma nasrali utajené koncerty. Áno, fajn vec, mávajú to aj inde. Ale inde sa o nich dá časom niečo dozvedieť. Tu sme aktualizovali appku, striehli na twitter colours aj reflexu, ale informácie nikde. A nakoniec sa dozviem že posledný z nich hralo Vítkovo Kvarteto, kapela, ktorú naháňam po pódiach neúspešne už tridsať rokov. To nasere. Ale celkovo sklamaní bolo minimálne a odhliadnuc od headlinerov Colours mali ako vždy veľmi silnú druhú a tretiu vlnu. Čiže to, čo som vytýkal Pohode. Zlata proste vie okrem headlinerov dovliecť aj hromadu kapiel, ktoré nie su drahé, nie sú veľkými písmenami, ale sú proste dobré, prípadne výborné. Hudba ostáva hudbou, worldmusic ostáva worldmusic, experiment ostáva experimentom, fištrón neostáva sprostým slovom. A je mi hodne smutno, že Pohoda, ktorá bývala dlho dramaturgiou hudby na tom rovnako sa vybrala zlým smerom.

Choďte na Colours. Je to najlepšia akcia podobného razenia v hodne širokom okolí. Bohužiaľ. Či našťastie? Neviem.