Toto leto sa spočiatku nejavilo špatne.

Fesťák Záhrada v Dolnom Sŕní sa mal vrátiť na svoj pôvodný júnový termín. Family Fest sľubovali návrat. Z veľkých mien Colours sľúbili Killers, a viac na lajne mali hromadu  mien na ktoré sa človek tešil v čele s Tindersticks a Youssou ´ n ´ Durom, hej, ja viem že som tak trochu divný čo do vkusu. Rock for People mali doviezť Green Day, Weezeer a hromadu ďalších, Grejp sľuboval nabitú rozlúčku s Piešťanmi a Punkáči nahodili lajnap ktorý vypadal že všetkým veľkým hráčom natrhne prdel priam na dve koľaje. Akurát Pohodu som mal na vážkach, bo po minulom roku som skutočne nechcel zažiť ďalšie tuhé sklamanie, aj keď Libertines boli riadne nahlodanie a boh vie dokedy ešte Doherty vydrží v biznise či v konzistencii zlučiteľnej s funkčnosťou.

No a potom sa pochopiteľne všecko posralo.

Dnes si už môžem povedať, že pár organizátorov bolo proste moc friškých. Áno, veľké akcie boli jasné že nemajú šancu už niekedy od konca marca, ale krpatí mohli počkať. Najmä ak ich nedržali pod hubou zmluvy s nejakými hviezdami spoza hraníc. Myslím, že organizátori napríklad Končín či Atmosféry dnes už pičujú že boli príliš pápežskí, pretože pre krpaté fesťáky je kontinuita a priazeň malých lokálnych sponzorov absolútne zásadným kľúčom k prežitiu. Lenže keď raz už ohlásite kaput tak svedkov zmŕtvychvstania nenaženiete skôr ako ďalšiu sezónu, bohužiaľ. A bude ich pomenej ako by sa patrilo.

No ale čo to znamená pre bežného Potkana či jemu podobných? Prvý júlový víkend všecko out, druhý bývajú okrem pohody Boskovice, ale tí sa presunuli na koniec augusta čiže out, Colours out aj všetky akcie na ten termín sú jaksi out,  vlastne všetky akcie ktoré sme kedy obrážali sú odrazu out. Ale že všecky. Besídka out, všecko zrušené. Doriti aj s takýmto detstvom sakra. Tri mesiace človek nevylezie z baráku inam než občas do roboty a keď je tu leto tak sa furt neni kde vyblázniť.

Neviem presne kedy to bolo, aj keď si na ten zlomový moment pamätám. Samozrejme, zlomový moment to bol asi iba pre mňa, zlom v mase informácií ktoré som mal k dispozícii. V záplave správ, ktorý ďalší fesťák sa ruší, ktorá akcia sa s poľutovaním presúva v lepšom prípade na rok 2021 a v horšom do onlajnu niekedy v máji odrazu vyskočila správa ako zo sveta predapokalyptického - organizátori Valašského špalíčku vyhlásili, že ich fesťák, ktorý má tradíciu ďaleko do komunistického temna sa aj toho roku uskutoční v pravidelnom termíne, koncom júna. Vtedy sa to nejako zlomilo, aspoň z môjho pohľadu. Samozrejme riadne obmedzeného.

On to zrejme ten Valmez neodštartoval, ale odrazu sa začali okrem festivalových mŕtvoliek objavovať aj nesmelé festivalové živolky. No a mladá kontrolujúc aktivitu jej milenej Vydrapenej Bužírky našla akciu kúsok od najväčšej diery, a než som tú akciu stihol poriadne okuknúť a patrične ofrflať, už mi zvestovala že máme lupeny a tretí júlový víkend vyrážame smer Horná Nitra.

Tužina Groove, pomerne malá akcia v dedine Tužina, pár kilometrov za Prievidzou. Zrejme ani nemuseli robiť nejaké veľké škrty v kapacite, areál vypadá že tá tisícka ľudí je preň tak akurát. Samozrejme, prvý mesiac leta je v znamení lejakov, povodní a podobných letných radovánok a tak areál je mierne zblatený, pochopiteľne zatiaľ najviac tam, kde je stanové ležovisko.  Vpredu trávnatá plocha, krpaté pódium, ktoré sme pôvodne pokladali iba za stánok s výčapom, oproti druhé pódium tvorené veľkým stanovým hangárom. Niekde vzadu sa krčí ďalší podobný hangár určený na tuctuc. Pár stánkov s tretkami, pár stánkov s poživňou, pár stánkov s čajíčkami a kávičkami a to je vlastne všecko. Paráda.

Staviam stan v miestach, ktoré nevykazujú znaky že sa po prudších dažďoch ocitajú pod vodou, čo sa neskôr ukáže ako skvelý nápad, a ideme holt očúvať nejakú tú muziku. Na malom stejdži hrá mladý Geišberg, ja ho síce nijako nevyhľadávam, ale vôbec ma jeho produkcia neuráža. Áno, sám od seba si to nepustím, ale na podobnej akcií si to vypočujem celkom s plezírom.

To s ďalšou z kapiel v poradí mávam väčší problém. Na hlavnom pódiu sa chystajú Longital a ja ich živé vystúpenia nemám rád. Sú totižto kapely, kde človek z ich prejavu bytostne cíti nespútanú radosť z hrania, pulzujúcu energiu ktorú odovzdávajú publiku i z neho čerpajú naspäť, no a potom sú kapely kde všetko toto proste neni. Napríklad Longital. Ich nahrávky ma neurážajú, ba pár ich pokladám aj za celkom vydarené, ale naživo z nich proste ide taký ťažko popísateľný chlad, priam ako keby výčitka publiku že sa nebavia. Dnes to nie je úplne zlé, ale dojem z nich ostáva prinajlepšom rozpačitý.

Ďalšia z kapiel určite profesorským chladom netrpí ani v najmenšom. Darkness Possitive, trojica chalanov hrajúca odpichnutý bluesrock tak trochu v juchuchu štýle. Pred rokom na Besídke mi liezli na nervy medzipesničkovou mluvou pretkanou zdrobnelinkami v miere občas až absurdnej, ale za rok evidentne chalaniská trochu vyrástli a dnes mi na nich nič vadiť nemôže.

No ale už sa mladá ide do prvej rady sápať po Bužírke. Mišo Kaščák  a jeho recesno punková úderka Vydrapená Bužírka Punk System. Samozrejme aj Helmut sa dostavil a servíruje klasickú trojkombináciu borka, zelená či slivovica, podľa preferencie každého návštevníka v dosahu. Ja som v dosahu nebol, keďže samozrejme som sa držal niekde v úrovni zvukárovej búdky.  Koncert bol klasicky dobrý a zábavný, vytknúť by som mohol iba nie celkom dobrý zvuk. Ono Bužírku je treba naozaj dobre nazvučiť ak človek chce rozumieť všetkým textom, sú kapely ktorých produkcia toho zvukárovi odpustí omnoho viac.

Noc prebehla bez ničoho čo by bolo zahodno rozoberať, ráno už bolo vidno že sa v kempe blato rozmáha. Ale ráno je nebo čisté a slnko si robí poctivo svoju robotu. Akurát v areáli doobeda nieto čo robiť. Až na obed začínajú nejaké detské divadlá či cestovateľské a bylinkárske prednášky a diskusie.

No ale kúsok po obede si slnko povie dosť, čo som ja slnko aby som tu vysvecovalo len tak a pekne podľa zvyklostí posledných týždňov sa začnú stúkať černé chmury. Na radare to vypadá veru zaujímavo, to červenofialové čo sa valí našim smerom. Zavelíme smer stan a po chvíľke sa to veru ukáže ako fajn nápad. Nemalo to síce parametre tropického monzúnu, ale ako demoverzia to bolo pomerne presvedčivé a najmä hodne vytrvalé. Nevadí, aspoň sa pri tom dobre spí. A musím organizáciu počasia skutočne pochváliť, keďže nejakú polhodinku pred začiatkom hudobného programu dážď vypli, nech sa ludia môžu vytrúsiť von, vyžmýkať sa a poprípade pozachraňovať čo sa dá z náhle vzniklých jazierok v kempe.

Do sušiaceho chaosu hrá z hlavného Vojta Violinist, chalanisko nielen s violou, ale i s prehršlím ďalších inštrumentov a hromadou looperov naukladaných okolo seba. Jeho akustické vrstvené kompozície sú fajn, pokial ich základ tvorí na tej viole, ale pokiaľ začne dajmetomu didgeridoovať tak ide latka dolu. Hele Vojto, ono to má dôvod že ťa volajú violinist a nie didgeridooist, tak nevymýšľaj sprostosti.

Po Vojtovi idú hrať na malom pódiu miestni chalaniská z Bratislavy zovúci seba Bufet. No, meno teda nič moc, ale hudba je na tom našťastie o kus lepšie. Chalani skutočne vedia hrať, vedia napísať fajn text a neberú sa príliš vážne, proste svieža kombinácia a ich set utečie jedna radosť.

Na hlavnom stage po nich idú Tusté baletky až hen ze Senice, mesta snú či jako to tomu podivnému kusu sveta tam u nich vravia. No a ja ich mám hodne rád. Kapiel, ktoré vedia robiť recesiu bez trápnosti a navrch aj s muzikantským fištrónom neni nikdy dosť. A chalaniskom to ide aj dnes, celú dobu sa človek na ich sete priblblo usmieva od ucha k uchu a dupká si do rytmu. Fajn hodinka. Po nich v hangári hrá Tomáš Gregor, čo je síce pesničkár, ale tu hrá v trojčlennom obsadení elektricky a celkom sa to dá počúvať.

Hlavné pódium a ide set, z ktorého som mal najväčší strach. Katka Málikovie. Jej prvé veci z Pustvopola síce pracovali s prvkami ktoré priam neznášam, ale bolo tam pár svetlých miest, ale jej aktuálna tvorba z Postalgie je čisté peklo. Ale naživo som ju videl iba zdiaľky na niektorej z minulých pohôd a tam som utekal na inú muziku, tak som bol trochu zvedavý či živé prevedenie predsa len niečo nebude mať do seba.

Nemá. Naopak.

Katka naživo spieva dosť neisto, ba priam to občas zaťahá za uši krutým spôsobom. Tá muzika by bola prachsprostou intelektuálnou onaniou mladej egoistickej sebatrýzne, lenže ten vokálny prejav to zhadzuje aj z tejto úrovne. Mať Katka hlas jak Diamonda Galás tak by to možno trochu fungovalo, pokiaľ by to netrvalo viac ako päť minút a keby sa to občas preložilo nejakým výraznejším hudobným nápadom. Lenže nemá a nepreložilo. Pripadal som si, ako keby som počúval soundtrack ku úvodným titulkom nejakej mystickej anglickej detektívky, kde sivým filtrom kamera pomaly putuje pomedzi útesy za večernej búrky, lenže v tomto po pár minútach príde katarzný záber na nejak nápadito znetvorené čosi čo snáď kedysi pripomínalo človeka a divák si vydýchne. Čo by som za podobný pohľad dal po desiatich minútach koncertu. Mladá tú zmes prapodivných zvukov, depresívneho tempa, plytkých textov deklamovaných hrdzavým zavíjaním zniesla asi štvrťhodinu, ja som si povedal, že to nejako vydržím, veď to nemôže byť celý set bez jedinej svetlej chvíľky. No, popravde, samotná hudba mala pár svetlých zábleskov, občas sa z tempa štýlu pomaly vysychá soľné jazero zmenila na tempo štýlu tečie gigantický ľadovec do údolia, ale tie svetlejšie chvíľky boli friško pretmavené plejádou menších či väčších čiernych dier zúfalstva, keď sa ozvalo ďalšie zavytie, až i tie najodvážnejšie vlčie svorky stredozeme odtiahli na poľskú stranu. No, vydržal som to dokonca, ale v pamäti mi ostalo iba to, že som objavil ďalší, dosiaľ netušený kruh pekla.

WWW Neurobeat na malom pódiu. Poznám ich, ale v stave postkatkapokalyptickom som si nie istý, či nebudem reagovať znovu podráždene. Ale nie, ich pomerne drsná elektronická hudba tak trochu lo-fi a starej školy, prekladaná textami založenými na slovných hračkách a ich pomalom rozvíjaní v nekonečných opakovaniach má svoje kúzlo. Ale to, čo v klube v kľudný večer funguje, mi tu asi po pol hodine začne mierne liezť na nervy. Našťastie set je dlhý tak akurát aby ma to ešte stále aspoň trochu bavilo.

Na záver hrajú Wilderness. A klasika, naštvaný energický set. Lenže aj tu mám istú pachuť, aj keď je dosť možné že som sa ešte stále nevrátil z tej výpravy do predpeklia. Ale asi to nebude len tým, už dlhšie mám pocit, že chalani prestávajú byť tým úkazom na scéne. Že sa nikam neposúvajú, a ak hej, tak nie moc dobrým smerom. Že už to nie je parta zaslúžene nasratých ľudí, ale že je to už ustanovizeň. Že sú všeobecne ustanovení majitelia posolstva. Sakra, dokedy to budem musieť opakovať - najlepšie to svoje POSOLSTVO predáte ľuďom tak, že budete robiť popiči muziku. A strata pochybností je znakom straty súdnosti. Ale inak to bol fajn koncert...

Mokré ráno, poskladať to blato čo sme volali stanom, cesta domov našťastie nie je moc dlhá a flojdi neotravujú s fúkaním. Na oko už akotak vidím, rozbitý som neni v podstate vôbec, po ceste ma naserú iba skutoční pacienti. Fajn víkend za nami a ja vlastne ani neviem, prečo by som mal hľadať niečo na výtky. Veľký palec hore za to, že sa vôbec organizátori nebáli nebáť, a aj v podmienkach aké boli urobili akciu kde sa dalo cítiť fajn a nič zásadné neškrípalo. Iba by som program sa nebál natiahnuť bližšie ku skorším hodinám a kľudne ho zaplnil väčšou batériou miestnych mladých kapiel, ktoré s radosťou zahrajú za cesťák. Toto býva predsa na podobných krpatých akciach často to najzaujímavejšie. O rok zas? Kľudne, prečo nie. Ak tam nebude Katka.