Pôvodne sme chceli ísť znovu do Mojtína na Končiny. Máme na to svoje dobré spomienky. Chceli sme tam ísť až do momentu, keď zverejnili lineup a ten lineup teda moc lákavý nebol, aj keď mladá už dlho neúspešne naháňa VBPS.  Neviem, prišlo mi to skôr ako zraz intoušov z rádiohláv než ako akcia, na ktorej by sa dalo baviť. Len čo teda iné robiť?

Občas sa pozriem na weby niektorých kapiel, čo som dlho nevidel, či náhodou nehrajú niekde v okolí. Najmä to robím u kapiel, ktoré si pamätám z minulosti a dlho som ich nevidel, prípadne sa dali po dlhej dobe znovu dokopy. A takto som sa dostal aj na web minút, a tam mi pri prvom augustovom víkende udrela do očí akcia, o ktorej už dlho počúvam, dlho som tam chcel ísť, len nejak na to nikdy neprišlo. Beseda u bigbítu, Tasov u Veselí nad Moravou, toho roku už ťahajú 27. ročník. Píšem mladej, očúvaj, Mojtín toho roku za nič nestojí, čo keby sme v tom termíne vyrazili na Moravu? Hrajú tam Minuty. Zvyšok lineupu vyzerá takisto fajn. No áno, je tam aj Katarzia, tá nás proste toto leto prenasleduje, kam sa pohneme, ale veď aj na Mojtíne bude, moc by sme si nepolepšili. A na Besede sa dá pred ňou ujsť, na Mojtíne nie. OK, ideme.

Beseda je akcia skôr malých rozmerov, predávajú 1700 lístkov a pár týždňov dopredu bolo vypredané. Lístok stál tuším okolo dvadsať éčiek. My sme našťastie kúpili lupeny nejaký týždeň predtým, ako sa minuli, dnes to už našťastie nebýva problém onlajn ani u menších akcií za kopcom, ešte pred rokom či dvoma to často bolo pre človeka spoza hraníc ťažké. Tasov je podľa gúglu hodinka cesty, to by som mal dať za nejakých 45 minút. No, ani nie, gro cesty sa ide cez všemožné dediny. A kúsok pred cieľom na nás vykukne prenosne osadená značka, na ktorej stojí že "Pozor, silnice v havarijním stavu". Milí moji, vy hovno viete o tom, čo je to havarijní stav, hento bolo v desaťkrát lepšom stave ako u nás úsek medzinárodnej cesty E572 medzi Drietomou a Mníchovou Lehotou.

Areál je skraja dediny v topoľovom hájiku, v čase mieru tu podľa neklamných znakov funguje strelnica na holuby. Areál je skutočne maličký, od jedného pódia ku druhému je iba pár desiatok metrov a najmenšie pódium je šapitó. Parking na poli vedľa futbalového ihriska, esbéeska nikde, stanuje sa hneď za ohradou, nikto človeka nešacuje, vyzerá to príjemne. Čapujú lokálnu jedenáctku za normálnych 35, pri B stage majú nejaký letný vrchne kvasený špeciál. Ja zväčša vrchne kvasené pivá nemusím, ale toto skutočne nie je zlé.

No ale sme tu kvôli muzike. Začína sa na hlavnom pódiu o pol piatej, čo je tak akurát, aby človek predtým stihol postaviť stan, dať si nejaké to pivo a omrkol mrňavý areál. Ako prví nastupujú dvaja chalani, čo si vravia Them Switcheroos. Bicie a gitara, a volajú sa tak preto, že si nástroje počas setu menia. Je to celkom zaujímavé, ale zvuk gitár znie trochu utopene. Aby jediná gitara vynikla, musel by ten zvuk byť oveľa hutnejší. Po nich na Béčku hrajú Margo. Čo je trojica báb za synťákmi a podobnými hejbátkami, chalanisko s basou a bicie. Dievčenský trojhlas síce občas skĺzava do presladena, ale poväčšinou sa našťastie držia nad hranicou vkusu.

Po nich na hlavnom idú Chef Bromden, ktorí hrali aj na Colours, kde sme ich obišli. Je to akustická gruppa a u takých automaticky porovnávam s The Ills, čo je taký benchmark a v rámci branže špička. Náčelníci našťastie idú trochu iným smerom, viac stavajú na zvukových plochách a na celkovej atmosfére ako na konkrétnych nástrojových linkách. Majú aj v zostave chlapíka mašinkára, a musím s radosťou uznať, že v ich podaní to funguje veľmi dobre. Skutočne príjemný a dobrý set.

Ďalej na Béčku hrajú Drom. Je to pomalší noise, rozťahané skladby s výraznými gitarami, a s hodne afektovaným spevom. Taká klubovka, aj ich zvukový setup znie, ako keby bol pasovaný na klubový rozmer a na vonkajšom pódiu to trochu zaniká.

No a na hlavnom už ide kapela, kvôli ktorej sme sem išli, teda najmä kvôli ktorej sme sem išli. Minus 123 Minut. Neviem, kto ste zažili ich koncerty na prelome tisícročí, ale bývala to totálna smršť. Chalani potom draho rokov nehrávali, až sa znovu pred pár rokmi dali dokopy a my sme veľmi zvedaví, ako im to dnes šlape.

Poviem to rovno, bolo to trochu sklamanie. Keby ich počul niekto, kto ich nepoznal z ich mladých liet, tak by to vystúpenie pokladal za fajn set dobrej kapely a mal by pravdu. Lenže oni vedeli viac. Keď sa Zdeněk oprel do gitary, tak mŕtvi vyliezali z hrobov si zatancovať. Myslím, že aj slávna zombie scéna z thrilleru je inšpirovaná ich koncertom. Ale ako im kedysi tá gitara zvonila a išiel z nej bes, tak dnes z nich ide viac taký akademický chlad. Namiesto bluesovej smršti v štýle Dave Mathiews Bandu či Jon Spencer Blues Explosion zahrali viac najazzlý set, kde sa obecenstvo priblbo usmievalo a klepkalo si nohou pomaly do rytmu. Je to strašná škoda. Bína ani Janáček hrať rozhodne nezabudli, len nejak zdedkovateli. Aj keď na to vek ešte vôbec nemajú.

Na Béčku po Minútach hrá Khoiba, ktorých sme videli pár týždňov dopredu v Boskovicích, takých kapiel tu bude viac. Khoibu mám celkom rád, aj teraz ich hudba sedí. Aj ku stavu, keď je človek trochu smutný z koncertu pred nimi. Na Floexa sa mi kukať nechce, tak po Khoibe mierime do šapitó na kapelu Fotbal. Tých som už tiež kedysi tuším videl v klube, kde boli fajn a fajn sú aj tu. Malé pódium šapitó im sedí, hudba im pulzuje, spevy buď absentujú, alebo v niektorých kusoch tak poskromne spieva basáčka. Dobrí boli.

Na Béčku sa chystajú Brutus. Nie ten Brutus, legenda českého zábavového rocku, našťastie. Toto sú nejakí Belgičania a ich set je skutočne zaujímavý. Silné gitarové plochy, pomalšie tempá ale silný prejav, do toho hlas bubeníčky. Občas sa nechajú strhnúť do vyššieho tempa a je to len dobre. Boli skutočne silní a fajn. O Algiers, čo po nich nastúpia na hlavnom, to už bohužiaľ tak úplne neplatí. Videl som ich pred rokom na Colours a tam ukázali dve tváre - tú dobrú, keď sa na nič nehrali a mastili našľapaný rock, a tú horšiu, keď sa vyžívali v rozplizlých hudobných plochách, nekonečných väzbách a v deklamáciach ich headlinera. Bohužiaľ, za tú dobu, čo som ich nevidel, sa posunuli od tej prvej polohy viac k tej druhej. Ich spevák kedysi sa strašne štylizoval na Hendrixa, oblečenie, čelenka, dokonca hrával ako pravák na ľaváckom strate naopak, tak ako Jimi hrával ako ľavák naopak na praváckom. Dnes už hrá na normálne otočenej gitare, ale ako ubudlo štylizácie, tak ubudlo aj hutnej muziky. Kurva, chlapi, to svoje Posolstvo najlepšie odovzdáte tak, že ho zabalíte do fasa hudby, pamätajte si to.

Naspäť na Béčko, kde nasledujú Luvver. Ich hudbu mám rád, ide im to, a potešia ma aj tým, že konečne po x rokoch dali niekam doprdele tie reflektory, ktoré počas ich koncertu svietili na divákov a pili im krv. Len tak ďalej. A nezabúdajte na svoje staré kusy. Inak vám to furt hrá dobre a rád si vás vždy vypočujem.

Len je nemilé, že ma začína nejako zmáhať únava. Na hlavnom podľa tlačeného programu mal hrať Boris Carloff, ale to nedožijem. Idem ešte cestou do stanu kuknúť šapitó a sakra. Hrá tam skutočne fajn muzika, kapela Five Seconds to Leave. Tvrdšie razenie, čo by sa mi teraz hodilo, ale zisťujem, že únava je sviňa a ja to nedám. Do stanu je to iba pár desiatok metrov, mladá zalomila už po Algiers. Padám do tmy, počujem ešte z hlavného Wilderness. Sakra, veď mal hrať Carloff. Chvíľu rozmýšľam, či sa neskúsim prebrať a ísť kuknúť Banga s bandou, až pri tom zaspím a je rozhodnuté.

Druhý deň ráno po areáli vidno stopy návštevníkov, ktorých besedovanie večer premohlo. Rady na kafe pre mladú sú v norme, nejaká partia dovlečie na prívese dve várnice a predávajú fajn silný vývar. Na Béčku sa chystá dnešný začiatok, kapela LavLav. Taká folková gruppa, ale celé to úplne kazí ich speváčka, ktorá má vo vyšších polohách neskutočne falošný hlas. Ale strašne. Až tak, že človek musí ujsť na druhý koniec areálu a počkať, kým sa to preženie. Po nich na Béčku pokračuje súťaž pesničkárov, videl som iba prvého, nejakého Vojtu Kroupu. Ten trochu neumětelo dá pár smutných piesní starého notorika, a nie je to zlé. Ale ďalších si necháme ujsť, lebo v šapitó bude Petr Váša.

Petr Váša je proste živel. Neviem, ako to výstižnejšie opísať. Prvýkrát som ho videl niekedy v polke deväťdesiatych rokov tuším v Boskovicích. Odvtedy jeho hustú čiernu hrivu nahradila hustá biela hriva, ale inak sa na jeho prejave vôbec nič nezmenilo. Dá hodinu a štvrť dlhý set svojho fyzického básniřství a ujde to ako voda. Stále je chlap výborný, stále sa neokukal. Choďte si jeho performance kuknúť, ak budete mať šancu, stojí to za to. Lišák je lišák.

Na hlavnom pódiu štartuje program kapela Makak Akustik, akustické zoskupenie s violončelom, husličkami, nejakými gitarkami a bicími. Sú skutočne fajn, keď hrajú rezko, bohužiaľ pri pomalých kusoch úplne strácajú energiu a prepadajú sa do sladkej rozplizlosti. A tých pomalých kusov je žiaľ väčšina. Na Béčku nasleduje Leto s Monikou, čiže Monika Midriaková vybalí aplíka a začne spievať. Ja mám jej trochu absurdný štýl celkom rád, čiže mi to ani najmenej nevadí.

Na hlavnom sa chystá dychovka menom Tygroo. Ale toto nie je bežná dychovka, neľakajte sa. Traja chalaniská v podivnom oblečení s bicmanom v pozadí, chalani točia od krpatých saxov po veľký heligón, občas vytiahnu harmoniku. A ku tomu úplne bláznivé texty. Hudba občas pripomenie balkán, ale poväčšinou je úplne svojská a stále je dobrá. Bavil som sa celý set a áno, znovu sa musím pýtať, prečo ich Mišo nezavolá, keď už musí mať nejakú dychovku na Pohode.

Po rozjasanom Tygroo čaká na Béčku riadny protipól, pomalá a zasnená kapela Čáry života. Ak niekedy máte pocit, že všetko pomalé automaticky odpíšem, tak nie, neodpíšem. Len pomalú hudbu nie je jednoduché napísať a zahrať tak, aby to malo silu a presvedčivosť. Títo to vedia a je to výborný set.

No, len na hlavnom má byť set nejakej miestnej cimbalovej legendy a na to ja rozhodne nie som. A naviac začína pršať. Čiže volíme ústup do stanu, keďže aj v šapitó je slam poetry battle a to nestojí za zmoknutie. Zo stanu počúvam aj väčšiu časť nasledujúcich raperov P/\ST. Je to pomerne surový rap do podkladov zahŕňajúcich hodne industriálu, dofarbovaný špinavou gitarou. A je to výborné, až ma to vytiahne zo sucha stanu do ustupujúceho dažďa, aby som aspoň záver setu videl naživo a zblízka.

Na hlavnom pokračujú The Youniverse a aj keď je to banda toť od nás, tak sa musím priznať, že ich naživo moc nemusím. Tá muzika nie je zlá, to rozhodne nie, ale mne proste živý prejav Tammy vadí. Proste je to prehrávanie a afekt a toto ja nevyhľadávam. Ale tak je to jej štýl a čo počúvam, prevažná časť ľudí, čo ich kedy videli, to kvituje. Zasa raz musím byť niečo extra.

Panenské plameny som videl už v Boskovicích a tu môžem zopakovať svoj komentár – fajn muzika, len keby chlap tak nezmyselne nezavýjal v niektorých pasážach. Vie spievať aj normálne a v tých chvíľach je tá kapela omnoho lepšia. Darkness Positive, ktorí nasledujú na hlavnom pódiu zavýjaním netrpia, zato vedia zaťahať za uši ich zdrobneninky typu sondžík a podobné chuťovky, ktorými majú popretkávanú mluvu. Ale muzike moc vyčítať nejde, muzika je poctivo zahratý bluesrock a texty sa niekedy viac, niekedy menej úspešne snažia byť vtipné. Set im celkom príjemne graduje, a nakoniec odchádzam s dobrým pocitom. Ďalším z Boskovíc je Stinka, ktorá nás v Boskovicích ale vôbec neuchvátila. Ale tu je to o niečo lepšie. Čo je ale v konečnom rátaní furt málo. Nebolo to úplne zlé, bolo to iba tak obyčajne zlé.

Ako útek pred Katarziou dramaturgia ponúka šapitó a v ňom kapelu Vojdi, čo mi vôbec nevadí a uprednostnil by som ich určite nielen pred Katkou. Je to set bez vokálov a áno, na Ills nedosahujú, ale sú dobrí a dostatočne svojskí. Už som ich aj toto leto stretol a viem, že ich rád uvidím aj nabudúce. Hrať skutočne vedia, napísať melódie rovnako a aj tej strašnej trémy sa už trochu zbavili.

Na Béčku sa chystá kapela, ktorá hrala aj na Colours a tam som ich chcel vidieť, lenže ich set dali zarovno s Florence. Austrálčania Kill Devil Hills. Taká banda redneckov, čo vraj hrajú také austrálske divoké country a blues. No, na pódium nabehne šestica maníkov vo veku od tridsiatnikov po šesťdesiatnikov, tri gitary, basa, husle a škopky. A spustia parádny rockový odpaľovák. Neviem, čo je na tom country, ak teda neberieme definíciu, že aj rock je v podstate country skrížené s blues. Toto je silné, našľapané a najmä diabolsky temné. Pripomína to bez preháňania Bad Seeds z obdobia Henry´s Dream, aj spevák naliehavosťou hlasu pripomína Cavea toho obdobia, aj keď mladá postupom času tvrdí, že jej občas pripomenie nejakého Eddieho Veddera. Husličky občas vymenia za štvrtú gitaru, ale aj tak je to v prvom rade neskutočná jazda. Fantastický koncert. Dúfam, že ich záverečné see you next year bude mať aj nejaký reálny základ a znovu sa niekde v okolí objavia. Treba na nich ísť, ak bude príležitosť, jednoznačne.

Na hlavnom idú Lokner See. Začnú tak trocha najazzlo, postupne hudbu rozťahujú do nekonečných zvukových plôch. Lenže to moc nemá grády, časom je to jednotvárne. Skúsim sa ísť pozrieť do šapitó, kde hrajú slovenskí Möbius. Lenže to je v podstate veľmi podobné, akurát nástroje sú metalovejšie a zvukové plochy drsnejšie. Ani jedno ani druhé by nebolo zlé, lenže človek je rozkokošený po tých Austrálčanoch a zádumčivosť sa mu zajedá.

Na Béčku nasleduje raper WWW. Je to taká rozporuplná záležitosť. Slušné spodky, skutočne výborné texty. Lenže Sifon má nehorázne otravný hlas. Piskľavý a rezavý. Možno keby som ich počul častejšie, by som si zvykol, veď aj na šušľavého Beneho sa zvyknúť dá. Lenže takto vždy keď ich počujem, či v éteri či naživo, mi proste ten hlas strašne vadí. Je to tak trochu škoda. Moja škoda.

V šapitó hrajú Metastavy a tam nijaký podobný problém nemám.  Jemná hudba - spomínal som už, že nemusím automaticky ofrflať každú hudbu v pomalšom tempe? Tu to tempo síce nie je vyslovene uspávajúce, ale hudba je to skutočne krehká. Ale výborná. Jemné bicie, saxík, klávesy, basa, pomalá rozhojdaná muzika. A do toho speváčka, ktorá viac recituje ako spieva, ale má vyslovene príjemný, civilný hlas, mohla by nahrávať tie hlášky do telefónnych automatických odkazovačov a znateľne by ubudlo hysterických zákazníkov aj rozbitých aparátov. A majú skutočne vynikajúce texty. Taký jemne hrejivý balzam na utrápené uši aj duše, aj keď tie piesne nie sú o ničom veselom. Skôr o smutnej samote uprostred davu.  Ale je to proste výborné. Pred koncertom som poznal jeden kus, čo sa občas mihne v rotáciach na efemku, po koncerte ich chcem poznať všecky.

No, chcel by som vydržať až do Berta a jeho kámošov, keď minule na Colours som sa k nim nepredral. Lenže dramaturgia nastavila lineup tak, že prvý večer končil tvrdšie gitarovo, druhý končí v rytme elektroniky. Po Metastavoch na Béčko nastupuje Ficture, čo je Maďar ktorý sa posadí za obrovskú hromadu mašiniek a hodinu z nich púšťa všelijaké zvuky. Nič na prebratie. Na hlavnom neskôr začnú ukrajinskí Ptakh Jung, čo je viacmenej taký hudobný duel medzi gitarou a mašinkami, lenže nemá to dosť energie na to, aby zvrátili upadajúce oči. Snažil som sa. Ale nešlo to. Bert, povedz kámošom, že sa tisíckrát omlúvam, ale do tej tretej ráno to dnes nedám. Nabudúce.

Ráno znovu povadlý areál, aj keď padlých kusov je znateľne pomenej. Znovu dovezú várnice s vývarom, po skúsenostiach z vyhlásenejších festivalov na našej strane kopca by človek čakal, že rozriedili včerajší zvyšok a hurá robiť kšefty. Ale nie, na Morave sa podobné ojeby nenosia, vývar je rovnako silný a poctivý ako bol prvé ráno. Banda muklov už od rána rozoberá pódium, pivári už stánky rozložili a naložili. A to nie že by sme spali do obeda, popisujem stav pred ôsmou ráno. No, načim sa poberať. V nedeľu ráno sú cesty kratšie.

Beseda je veľmi, veľmi príjemná akcia. Atmosférou, aj keď starí pamätníci pyskujú po nete, že už to nie je to, čo bývalo. Ale tak ja pyskujem zas na iné akcie, kde mám štatút pamätníka ja. Tým pádom sa to vyrovná a krehká rovnováha vesmíru je znova na sezónu uchránená.

Ale stále som z tej akcie mal pocit, ktorý je čoraz vzácnejší aj na krpatých akciách. Že to proste nie je rozdelené na my - oni, organizátori a umelci versus otravný plebs, ale tak niekto nám ten mejdan zaplatiť musí. Tu je to všetko proste jedna besídka.