Teda, aby ste tomu porozumeli. Niekedy, dá sa povedať dosť často, sa vyskytujem v blízkosti studenej vody. Ba až ľadovej. Ale neoprén, teda, neoprénový oblek som zatiaľ vždy len zdieľala. Ten taký, že gumený apartný priliehavý obleček, od členkov po krčné stavce. Vraj v tom ženy vyzerajú pekne tvarované a muži dobre obdarení v istých partiách. Mne to vždy pripadá, ako zhluknutie antropoidných žiab s náklonnosťou k obtiahnutým odevom. Ale, svoj účel to plní.
Vleziete do kajaku, okolo že naozaj studená voda a vy si tam sedíte, ako labuť na hniezde a vaše (vaječníky, močový mechúr, prostata... proste dosaďte, čo vyhovuje) si chrochtajú blahom, že im nie je zima a že nemusia robiť nadprácu nahrievaním niečoho či niekoho.
I pochytila ma pošetilá túžba, vlastniť takýto neoprén. Mať svoj. Len pre mňa. Nikým neopľutý, neočúraný, nepenetrovaný. No môj.
Vyjadrila som svoje prianie pred rodinnými príslušníkmi. Tí sa potešili, lebo každému sa stane raz do roka to, že sa ho okolie pýta, že ČO by chcel na narodeniny??? A všetci sa pozitívne tešia (s negatívnymi testami), že nemusia vymýšľať chobotiny, ale že osl/rávencovi splnia jeho ozajstné želanie.
Dajte si pozor, naozaj pozor, na to, čo si želáte... lebo sa... ako ja... ocitnete úúúplne sami doma, v byte... s neoprénom.
Vyzerá módne, elegantne, tají svoje miery, aby ste sa nenaľakali. A aby ste si ho OBLIEKLI. Osamote. To osamote je esenciálne. Ja som si vždy tie „used“, iné, použité neoprény navliekala a hlavne vyzliekala... v prítomnosti iných osôb.
Takže vizualizujme si to spoločne, ja prestanem mať tik v ľavom oku a utriem si slinotok z pravého kútika úst.
Nový neoprén, krátky dámsky, čiernotyrkysový... MÓóóJJJJJ... vybaľujem, naťahujem, ešte raz naťahujem. Ako druhá koža. Skvelý pocit... studená voda nemá šancu. Sme tam len my, on (neoprén) a ja. Voda naozaj nemá šancu. Kks, šak voda tu ani nie je... OK. Ale nie sú tu ani parťáci. Iní ľudia.
Neoprén si žije vlastným životom. Má ma rád. Pricucol sa na mňa. Nechce ma opustiť. Ale ja mám zajtra ráno online call so šéfom. Pochopí, že neoprén so mnou násilne kohabituje, že si nezľahčujem homeoffice? Skúsim pomrviť ramenami.
Nič.
Zavlním bedrami.
Úplne nič. Neoprén, ako morská hviezdica, sa rozhodol, že on je ja a ja som on.
EEEEEEEE.
Keďže si (teda aspoň ja) skúšate neoprén na holo... bez spodnej bielizne a bez plaviek. Neoprén vás precíti do kosti. Ste JEHO. Nechce sa odlúčiť od vášho tela. Oprostíte sa od vábivej myšlienky, že niekto vás má naozaj rád. Lipne na vás. A začne vás zaujímať život PO neopréne. Ako sa ho zbaviť.
Je nedeľa poobede, vy máte na sebe pricucnutého Neopréna. Nemáte na sebe spodné prádlo. A ani pomocný personál sa nevyskytuje v byte.
Začnete analyticky prehodnocovať možnosti vybavenia bytu.
Dvere? EEE.
Rukávy prikrátke, do skrine ich neprivriem. Nohávy tiež len do pol stehien, neprišliapnem jednu druhou.
Kľučka? Zachytím tam oblúk ramena, stehno v zovretí??? Ako ohnem nohu tak, aby mi to vyzlieklo rameno? Rukávy sú prikrátke a ruku si dozadu nevykrútim... Rameno neprevrátim. Doriti.
Iní ľudia? Pomocníci? Ako by sa asi postavili k situácii susedia? Zazvoním, to dáááám. Ale otočím sa k obstarožnej susede nahým chrbtom s prosbou...?
„Strhnite to zo mňa? Od chrbta začnite? Neviem to dať z ramien dole? Kks, to je ako šnurovačka.“
Kto zo susedov je taký voľnomyšlienkár, že mu nebude vadiť v nedeľu poobede pred dverami postaršia excentrická suseda polonahá v neopréne? So žiadosťou o vyzlečenie???
Zamieta sa. Veď ja tu budem žiť aj ďalšie roky, nemám záujem o klebety typu domina v latexe. Ľud pospolitý si neoprén a latex ľahko popletie.
Tak sa začínam vlniť. Teda mykať. Celotelovo cukať. Teda snažiť sa zachytiť nejaký odstupujúci kúsok neoprénu od môjho členitého tela. Nikde nič. Dokonalo prilieha. Doprdeee...lé.
Skúšam si sadnúť. Zle, zle, zle. Ešte tesnejšie. Stojím, predkláňam sa. Podarilo sa mi vopchať ruku medzi neoprén a rameno. Ale nevydržím to dlho. Asi si vykĺbim lakeť. Neoprén drží. Ako v reklame. Priľne k vám dokonale.
Nahlas funím a nadávam si.
Vezmem do ruky vešiak, ramienko také to drôtové. Zapáčim na ramene, ozve sa odporné mľasknutie, ale moja dočasná druhá koža sa začína neochotne odlučovať.
Celý priebeh sledujem v zrkadle.
Šak, čoby nie, veď chcela som sa dobre vidieť v tom neopréne.... otrasnéééé.
Žišmária, to by ani v sadomaso porne nechceli. Funím, v tvári som červená, po tele spotená a nad ramenom mi vytŕča kovový vešiak, zvyšok tela vcucnutý do neoprénu. Z posledných síl zapáčim. Po milimetroch sa neoprén odliepa...
Anooooo, áááno, aaach. Už si držím vlastné neoneoprénované rameno. Och, ako ho mám rada, také nahaté. Pokračujem v olúpavaní sa.
Napokon skopávam onen nemravný kus pogumovaného textilu na zem, zľahka ho podupem, zatancujem na ňom víťazný indiánsky tanec a sadám k počítaču.
Hej, vy, tam v plutvách.sk... chcem väčší neoprén.
Ale skúšať si ho budem v prítomnosti ďalšej, pokiaľ možno živej osoby.
