Jednou z výhod práce vo veľkom korporáte je možnosť navštevovať školenia, konferencie a vo všeobecnosti sa vzdelávať. Ono je to tak trochu aj nutnosť, nakoľko kontinuálny rozvoj a tréning zamestnancov je jedným z pilierov správne výrobnej praxe a hoc aj v systéme tak úplne nepracujete každá farmaceutická firma je ním vrchovato nasiaknutá. Navyše zamestnanci oddelenia ľudských zdrojov majú pre vzdelávanie zamestnancov zvláštny fascikel a neradno aby zíval prázdnotou. Na periférii sveta, v slovenských pobočkách je dobrým zvykom orientovať školenia do spriatelených krajín stredoeurópskeho regiónu. Čo i len trochu exotickejšia destinácia, a to nemyslím San Diego v Kalifornii ale skôr niečo ala nemecký Düsseldorf, je vykúpená sľubom večnej vernosti a očakávaniami návratu s prinajmenšom nadprirodzenými schopnosťami. V materskej zahraničnej centrále sú možnosti väčšie. Peňazí je ako pliev, ihriskom pre nich je celý svet alebo minimálne Európa a nikoho až tak veľmi nezaujíma čo, kdo, kde a za čo. Ekológia, neekológia, rád by som sa preletel kamsi do Brazílie, avšak je mi jasné že ani v takto benevolentnom systéme návštevu „World Toilet Summit, 2019“ nedokážem zdôvodniť. Vyberám si preto niečo primerané môjmu profesijnému zameraniu (t.j. výskum a vývoj liekov) v relatívne nudnom Švédsku.
Konečne sedím v lietadle. Po ľavej strane krčí kolená David Hasselhoff, po pravici do uličky preteká Hulk. Čumím na prichádzajúcich, každý druhý hotový viking. Čo za genofond sú títo škandinávci, nedivým sa že nám vždy naložia v hokeji. Výškový priemer dostávajú do normálu dvaja aziati sediaci cez uličku. Jeden vyzerá ako strýček Miagi, druhého tvár zakrýva rúška. Dúfam že ňou chráni seba a nie nás, posledné čo potrebuješ je ležať so SARSom vo švédskom špitáli, začne vo mne pán opatrný. Nedávno si kdesi čítal, že švédska nemocnica to si sám na izbe a fest dobre varia, zobúdza sa aj spiaci praktik s navonok nepodstatnou informáciou. Zadržiavam dych, maskovaný muž fučí na všetky strany v snahe narvať kufor do preplnenej priehradky nad hlavou. Keď už mi začínajú modrať pery, šikmoočko vyhráva nad hmotou a konečne parkuje v sedadle. Diskrétne bojujem o priestor pre lakte. Hromotĺci nevykazujú známky pochopenia. Tvárim sa drsne, vykrúcam kútiky v náznakoch rozhorčenia. Lopaty oboch borcov sú však ako prilepené. No múdrejší ustúpi. Konečne sa odliepame od zeme. Prvá kozmická nášho airbusu zjavne urobila dojem aj na nemluvňa obďaleč. Sporadickému mrmlaniu je hneď koniec, dieťa sa hlasno začína čohosi dožadovať. Mám zato, že obaja sme teraz v očakávaní príchodu solídne naliateho vemena. Sediaca dáma, zjavne to matka, sa však k ničomu nemá. No táák, povzbudzujem ju v duchu. Avšak chyba lávky, zapína sa tablet. Ach tá dnešná mládež. Po pár jalových minútach postaršie stewardky vyrážajú občerstviť znudených pasažierov. Plechový vozíček sa ako slimák pomaly plazí mojím smerom. Kola, voda, džús, voda, počúvam objednávky, šibalsky sa usmievajúc. Každý kto má už čo to nalietané vie čo myslím. Zatiaľ čo nanokalíštek nealka sotva pysk zmočí, po vypýtaní piva sa z tajnej priehradky vyťahuje poctivá fľašková 0,33ml. Dávam jedno na zdravie, borím tvár do dlaní a rátam sekundy do pristátia.
Prvý deň za mnou. Z rannej apatie ma preberá selekcia pokrmov servírovaných na raňajky. Dočasné prímerie medzi mnou a chudnúcim ja je narýchlo podpísané. Praženicu, slaninu, masové guličky a obloženú žemľu chvatne posielam dole hrdlom, aby som uvoľnil miesto na tanieri pre palacinky, croissanty a koláče. Objem vypitého džúsu vážne spochybňuje zákon nestlačiteľnosti kvapalín. Hoc by som sa teraz najradšej zvalil do tieňa pod palmu a nechal sa obsierať muchami, nedá sa. Musím ísť splniť misiu. Holt, to sú tie dilemy zamestnaného európana. Navliekam sa do svojho obojživelného outfitu, golier štedro skropím parfémom, konferenčnú visačku obesím kolo krku a opúšťam izbu.
Na úvod si vyberám prednášku s komplikovane znejúcim názvom. S plným žalúdkom sa pomaly kotúľam nekonečnými chodbami. Prichádzam v hodine dvanástej, miestnosť je takmer plná. Všetky miesta situované v blízkosti východu sú nenávratne preč. Vysielačkou vyzbrojená členka organizačného výboru vháňa vedy chtivých prišelcov dnu s cieľom zavrieť dvere. Na výber zostávajú len nepopulárne sedadlá hlboko v publiku. Sorry, sorry, pardon, deriem sa uličkou vystavujúc tváre už sediacich akademikov striedavo môjmu zadku a genitáliám. Tu šľapnúc na niečie chodidlo, tu na kabelku, sa konečne zvalím v cieľovom sedadle. Trpko si uvedomujem, že cesta späť je zarúbaná. Čo sa odohráva ďalej nebudem popisovať. Snáď len že názov nebol komplikovaný len tak náhodou. Do mysle sa mi chvíľami vkráda otázka či nie som na tieto témy tak trochu sprostý. Nechápavé výrazy okolo sediacich však udržali moju sebadôveru nad vodou. Aspoň nateraz. Úmorné dopoludnie je konečne za mnou. Na niektorých prednáškach som sa cítil ako teleportovaný na inú planétu. Tak ale aby som zase len nehanil. Je skutočne zaujímavé vidieť trendy vo svete. Niežeby mi to veľmi pridalo na duševnej pohode. O to viac som potom znechutený, keď vidím čo máme (resp. nemáme) doma.
Nakúkam do programu, vyzerá že je čas obeda. Nasledujúc šípky sa nesmelo presúvam do veľkého átria. Postavím sa do radu, ako tisíc špinavých rúk predo mnou, hrabnem do koša po príbor. Prebehnem očami veľkú ceduľu hrdo stojacu na stole „Your lunch is proudly sponzored by (doplň meno veľkej farmaceutickej firmy)“. Mám chuť prepísať jej žiarivé logo na „tax payers“, ale samozrejme sa ovládnem. Som predsa ctihodný občan. Dlhý rad sa posúva len sťažka. Desiatky dobrákov pomaly šúpu nohami, zatiaľ čo tí vpredu si váhavo nakladajú na tanier z každej misky. Sliny bubnujú na podlahu ako dážď na plechovú strechu. No dobre, to už asi trochu preháňam. Do ruky sa mi po chvíli dostáva tanier. Nejaký dizajnér sa tu pekne vyhral. Plastový tanier má kus od stredu dieru na tri prsty. Pripadá mi to zvláštne, ale možno som len nie dosť veľký sveták. Kôpky jedla roztrúsené kade tade po koberci a obruse dávajú tušiť, že zámer je v zásade nepochopený. Konečne prichádza rad na mňa. Opatrne obkladám tanierovú výpust, hrajúc pinball s roztopašným hráškom. V duchu budovania vzťahov a šetrenia miesta je vestibul vybavený len vysokými stolíkmi predurčujúcimi ku konzumácii “na stojáka”. Pre nás chlapcov z Bratislavy (teda nie že by tu nejakí iní boli) žiaden problém. Čas strávený v tržnici pri treske a rožku bol dôstojný tréning. Uvedomujúc si to, hádžem žoviálne úsmevy na neznámych spolustolovníkov. Ale čo to? Asi som to trochu prehnal. Tvár borca po pravici sa začína podozrivo topiť v náznaku blížiacej sa konverzácie. Posledný kúsok kurčaťa mizne v jeho tlame. Chlapík to berie ako signál že je čas na business. “What do you do?”, vystrelí z neho, pričom mu ruka nadržane kmitá okolo vrecka saka. Hľadám vhodnú odpoveď a vyčítam si, že som sa nepripravil dopredu. Sekundy nezadržateľne bežia. Hodím si jedlo na košeľu, budem predstierať astmatický záchvat, pustím šťanku do gatí? Väčšina týchto alternatív je na, alebo aj kus za hranicou spoločensky akceptovateľného správania. „Pharmaceutical development“, prepasírujem cez zaťaté zuby. Chlapík rastie ako páv, ťahajúc z vrecka vizitku. Predstierať telefonát, hnevám sa na seba, že mi to nenapadlo skôr. Sťa kúzelník z klobúka, vyberá mladík z aktovky plejádu propagačných pamfletov. Niekoľko dlhých minút sa márne snažím o autohypnózu, mechanicky prikyvujúc hlavou a opakujúc „yes, yes, ohm, yes, ehm“. Znenazdajky zavetrím záchranné koleso. V diaľke sa trbliece sebavedomo si vykračujúci týpek. Rozlúštil záhadu deravého taniera (viď Obrázok) a teraz nim hrdo ukazuje svoju mentálnu nadradenosť. To je náš “Contract Services Manager”, ukážem na neho, presmerujúc pozornosť neodbytného predajcu. Škeriac sa, miznem v dave.
Obrázok 1: Tanier s benefitom
Úmorný deň je konečne za mnou. Do popredia sa teraz tlačí otázka čo so zvyškom večera. Čumieť z postele na miestne telenovely neprichádza do úvahy. Ešte o niečo málo absurdnejšia sa javí návšteva hotelovej posilňovne. Moja predstavivosť sa prozaicky zasekáva na jedle a pijatike. Vyrážam do terénu. Len čo ma točité dvere vyvrhnú na ulicu, takmer ma zráža blondín na bicykli. Kútikom oka zachytávam ako rozhorčene kričí a gestikuluje mojím smerom. Po švédsky neviem, mám však zato že mi nadáva. Dávam skratku cez trávnik, čím si zarábam na viskózne lajno na podrážke. Asi som v tej onej “no go zóne”. Po niekoľko sto kilometroch chôdze prichádzam konečne do centra. Míňam LIDL. Dnes nie, dnes to bude na pána. Z plejády reštaurácií centra mesta si vyberám plechovú unimobunku beťársky situovanú v zašlom parčíku. Modrý neónový nápis „Grill, Snack, Bar, Caffe” mi už z diaľky vypaľuje sietnicu. Rozrážam dvere, v zariadení je podozrivo prázdno. Na plagáte pri okienku je po švédsky vypísaná stručná ponuka pokrmov. Medzinárodná klientela na túto prevádzku ešte nenaďabila, angličtinu hľadám márne. Nič to. Slečinka za kasou/grilom žiari ochotou, avšak jazykovými znalosťami tiež nedisponuje. Som zaskočený, myslel som že na severe hovoria po anglicky všetci. Aby som bol ale fér, pri tomto type bistra je úspech že zamestnanec vôbec rozpráva. Rukami nohami niečo objednávam. Na prvý pokus sú to však len plané zemiaky. Predstieram rozhorčenie, moja reklamácia je po náležitom doplatku bezodkladne prijatá. Olej veselo bubloce. Prepálené vône sa šíria nevetraným interiérom. Za krátku chvíľu mi na tácke pristáva vyprážaná ryba. Prvé nezbedné sústo končí na nohaviciach, zanechávajúc v rozkroku vulgárne mastnú škvrnu. Do prdele, ešte že som si nezabalil náhradné. Nenechám sa však rozladiť, hladne sa vrhám na svoju večeru. Pokrm je prekvapivo chutný, chcelo by ho však niečím spláchnuť. Vraciam sa k okienku a s jedným vztýčeným prstom sebavedomo objednávam „Ál“. Nechápavý výraz dáva tušiť že moja výslovnosť nebola ideálna. Skúšam ešte raz. Krivím hubu a rolujem jazyk najviac ako viem. „Ól“, lezie zo mňa. Zase nič. Ukazujem na pípu. Slečna zjavne pochopila, avšak kývne rukou v odmietavom geste. Či pivo došlo, či po deviatej už nečapuje alebo nevyzerám na osemnásť sa už asi nikdy nedozviem. Každopádne je mi jasné že tu moje gamby zostanú suché. Pomaly dojem a mierim do LIDLa.
Prednáškové dopoludnie druhého dna je mimoriadne nudné. Zabíjam preto čas ponevieraním sa medzi prítomnými vystavovateľmi. Míňam pár podobne sa tmoliacich zombie hosti, majúcich tu smolu (alebo možno štastie) že ich firma nie je dosť bohatá aby šli aspoň vo dvojici. Očami skenujem okolie hľadajúc čo najhodnotnejšiu korisť - pero, flashdisk, kľúčenku. Je mi jasné že v tom nie som sám, akonáhle návštevníci strávia raňajšie párky začne nákupná horúčka. Ako prvé si vyhliadnem gumenú facinu (lepší výraz na to nemám) pastelových farieb v tvare kvapky vody. Cesta k nej však nie je jednoduchá. Event je zatiaľ len v polčase, chmatnúť a bez slova odkráčať sa ešte nepatri. Medzi mnou a predmetom záujmu sa ako hradná priekopa týči niekoľko minútový rozhovor, pár nútených otázok a výmena vizitiek. Zatnem zuby a idem nato. Úspech. Do konferenčnej kabely putuje prvá kôpka tlačovín spoločne s cieľovým predmetom, ktorý bude zbytočne lapať prach niekoľko ďalších rokov.
Poobede ma čaká dvojhodinový workshop. Fasujem laboratórny plášť veľkosti Kolumbusovej lodnej plachty. Keďže mi nos podopiera vlastné hrubé rámy, erárnym mastným okuliarom sa našťastie vyhýbam. Vďaka bohu za mladosť strávenú listovaním komixov pri svetle blikajúcej baterky. V malej skupinke následne študujeme možnosti nanášania obaľovacej suspenzie na jadrá. Extrovertný lektor oduševnene reční o prietoku sušiaceho vzduchu hadicou, vychutnávajúc si vetchý záujem okolostojacich. Periodicky sa otáčajúci bubon pristroja, nedávny obed a zvuk rytmicky padajúcich tabliet ma nekompromisne uspáva. Znenazdajky sa ryšavovlasá slečna stojaca po pravici ku mne otočí a pýta sa ako som na tom so svojou hadicou. Očerveniem ako rak, avšak nestrácam duchaprítomnosť. Myslím že tlak a rozmery sú v poriadku, chcelo by to ale skontrolovať a vypustiť ventil, odtuším s figliarskym šarmom v hlase. Slečna akoby len nato čakala sa vrhá do mojich nohavíc. Čo sa následne deje radšej nebudem zo slušnosti opisovať. Keď sa pomaly blížim k vrcholu, miestnosťou zaznie výstrel. Dezorientovane zisťujem že poznámkový blok vypadnutý z mojich rúk je príčinou môjho zobudenia. Dvadsať párov očí prebehne pohľadom medzi mnou, zošitom na zemi a zjavnou erekciou pod plášťom. Do trápnej situácie skočí lektor s výzvou. Máte nejaké ďalšie otázky? Po tomto nedobrovoľnom vkročení do svetla reflektorov mi pripadá namieste rozptýliť ticho vhodne položeným technickým dotazom. Myseľ však nie a nie spolupracovať. Až nakoniec predsa “Mal by som otázku. Kde je tu najbližší Döner Kebab?” Svet sa na moment zastaví.
Deň sa našťastie rýchlo chýli k záveru. Na večer je ohlásená takzvaná networking dinner s podtitulom „Horúčka štvrtkovej noci“. Veľmi vzrušujúco to neznie, ale nič lepšie na práci aj tak nemám. Vrelo doporučený je dress code v štýle 70 rokov. Hlavu som si včera neumýval, na pomádu to ale ešte zďaleka nevyzerá. Rozhodnem sa ísť normálne na civila, aj tak som štandardne oblečený ako Adrian Mole. Prichádzam na hotel, vyzujem topánky a zvalím sa na posteľ. Ochmátaným ovládačom zapínam televízor a prepínam kanály. Klasická to porcia predvečernej zábavy v podobe vedomostných kvízov, bezpohlavných seriálov zväčša americkej produkcie, reklamy a akéhosi receptára prima nápadov v švédštine. Toto moju pozornosť asi dlho neudrží. Premáha ma spánok. Po chvíli sa zobúdzam, hodinky ukazujú najvyšší čas na odchod. V duchu si zanadávam že som si nevyzliekol košeľu, som pokrčený ako ráno po celonočnom fláme. Veľké networkovanie však aj tak neočakávam, navyše inú už nemám. Vytlačím si do úst trochu zubnej pasty, vypľujem a vyrážam v ústrety večernému veľkomestu. Po niekoľko minútach rezkej chôdze konečne prichádzam k navonok honosnej budove. Po automatickom otvorení dverí, vkročím do veľkorysého vestibulu. Nagelovaný kmán za malým pultíkom sa nevtieravo pripomína vrelým úsmevom. Chtiac nechtiac sa pri ňom pristavujem a vyťahujem farebnú pozvánku na akciu. Borec žiari ako prskavka, vtisne mi do dlane žetóny zameniteľné na bare za drinky a s veľkopánskym úklonom ma púšťa dnu. V elegantnej miestnosti je niekoľko stolíkov a diskrétna hudba. Prešľapujem z nohy na nohu a postávam pri hlúčikoch návštevníkov. Túžbu na networking podľa predpokladov nejaví žiaden z nich. Miestnosť sa pomaly plní. Konečne dostávame pokyn presunúť sa k stolom. Žiaden zasadací poriadok samozrejme neexistuje. Tlačím sa dnu, lakťami rozrážam prekvapených intelektuálov a mierim k stolu primerane vzdialenému ako od záchodov, tak aj od baru. Objednávam pivo, ktoré posielam rýchlo dole krkom. Staršia dvojica krížom cez stôl sa baví v nemčine. Sťažka zachytávam niektoré vety. Prichádza čas večere. Zvedavosť vo mne ako obyčajne víťazi, prstom pichnem v menu do akejsi miestnej špeciality. Čašník uznanlivo kýva hlavou, zanechávajúc vo mne zlé tušenie. O niekoľko pár minút sa vracia so snobsky naaranžovaným tanierom. Gurmánsky experiment mi privanul na stôl hovädzie obličky utopené v čudesnej hnedej omáčke. S vidinou grátis večere som sušil hubu a šetril groše celé poobedie, čoho následkom som teraz zúfalo hladný. Nožom naháňam húževnatú svalovinu, závistlivo obzerajúc taniere naokolo. Prečooo, v duchu hromžím, päste spínam k nebesiam. „Ste v poriadku kolega?“, prihovára sa mi starec od naproti. Spúšťam tirádu o mojej averzii k vnútornostiam, vášnivo gestikulujem, chytám sa za vlasy, bijem päsťou o stôl, napodobňujem dávenie, rukami si brhlím napuchnuté viečka. Chlapík je mojim hereckým výkonom zjavne zaskočený a ponúka mi lososa s grilovanou zeleninou. S predstieranou slzou v oku ponuku prijímam. Po tejto skúsenosti však pokračovať v interakcii nemieni a svoju pozornosť obracia späť k svojej zoschnutej partnerke. Jeho škoda. Čakajúc na dezert pokračujem v konzumácii piva. Nafasované „drink“ žetóny sa však už minuli. Sadám si preto k baru s cieľom objednať za vlastné. Je mi jasné že cena bude o niečo vyššia ako v Štetke či Ponorke, 8 Eur za polliter mi však takmer vženie slzy do očí. S každým hltom počujem cinknutie 10 centov o podlahu. V hovorovej vzdialenosti je momentálne len extravagantne oblečená dáma dôchodkového veku a gentleman v károvanom saku s nášivkami na lakťoch. Ako sa hovorí že muži a ženy sú z inej planéty, tak staré ženy sú asi rovno z iného vesmíru. Veľmi ťažko nájsť spoločnú tému ktorá by človeka nenútila rozkúsať si žily na zápästí. Preto sa radšej obraciam na muža, ktorému dávam pracovné meno pán nudný. Ukazuje sa že jeho výzor nie je veru žiadna kamufláž. Akonáhle zistí že ma highlighty dnešného dňa pramálo zaujímajú a jeho bizardné experimenty ešte menej, mužík skúša voľnočasové témy. Nasleduje siahodlhý monológ o záhrade, so špeciálnym zreteľom na techniky hnojenia brokolice. Alebo len zle počujem? Nie že by ma netopierí trus nechával úplne chladným, ale čo je moc to je príliš. Ako správny chameleón sa najprv zdvorilo ospravedlním na toaletu, aby som následne dal trvalo svojmu miestu zbohom.
Čo sa dalo som ochutnal, na čo som mal vypil. Odchod sa začína javiť ako najschodnejšia alternatíva. Z ničoho nič sa však miestnosťou rozoznejú hlasné beaty. Kozmický Majkl to valí z reproduktora, zatiaľ čo premotivovaný DJ hlasno vyzýva ľudí do tanca. Dámy sa nenechajú dva krát núkať a s viac ci menej ladnými pohybmi obsadia parket. Ani sa nenazdám a stojím medzi nimi. Hovorí sa že tanec človeku prečistí hlavu. Neviem kto prišiel s týmto tvrdením, dotyčný filozof ale asi nebol v tej mojej. Nechávam telo rytmicky sa potácať v groteskných figúrach, zatiaľ čo myseľ si sadá do gauča. Začína sa vnútorný dialóg a hlbokospytujucá seba analýza. Keď už nie je na mne nitka suchá, na veľa presmerujem pozornosť k reáliám navôkol. Spoločenstvo sa nerušene zabáva, ruky sú hore, pohľady a úsmevy lietajú na všetky strany. Zatiaľ čo chuť tancovať u žien by mohla byť nejak etnologicky podmienená prehistorickými rituálmi oslavy slnovratu, plodnosti a podobne, prítomnosť mužov na parkete sa snáď dá vysvetliť len túžbou upútať ich pozornosť. Väčšina krútiacich sa chlapákov však zostane aj tak na sucho. Toľko zbytočne premárnenej energie. Znenazdajky do mňa niekto zozadu drgá. V domnení že sa jedná o prehnane náruživého tanečníka nijak nereagujem. Intenzívne poklepanie po ramene ma však už donúti sa otočiť. Predo mnou stoji vysoký, rozložitý maník s ledabolo uviazanou kravatou a besným výrazom tváre. „Ty debil, ja ti dám service manažéra“, priopilým revom sa pokúša prehlušiť hlasnú hudbu. Chlapík sa mi zdá nejaký povedomý, ale nie a nie ho zaradiť. Nakloní sa ku mne, čo beriem ako signál že mi chce niečo povedať. Ťažký vydýchaný vzduch prerazí silný odór alkoholu. V okamihu mi svitá, nasraný tanečník je onen sebavedomec na ktorého som včera tak bezohľadne poslal otravného predajcu. Vystrúham ospravedlňujúci sa výraz tváre, čo si však borec vyloží ako úškrn. Nad nosom mi parkuje päsť, nekompromisne ma posielajúc k zemi. Cestou ešte zavadím spánkom o niečie koleno a svetlo v miestnosti zhasína.
Zobúdzam sa v nemocnici v ktorej následne strávim pár ďalších dní. A bol som na izbe sám a varili fakt celkom dobre.
