„Kde bolo, tam bolo, v jednom nemenovanom meste medzi Nízkymi a Západnými Tatrami, na istom nemenovanom gymnáziu učila chémiu chemikárka. Ale nebola to obyčajná chemikárka. Bola to Chemikárka.“
Július Satinský
Nie je ľahké stať sa žijúcou legendou. Niekto musí dať Sokolovovi gól vo finále majstrovstiev sveta, inému stačí len fakt, že si to užíva a cíti sa dobre, aj vizuálne. Chemikárka jednoznačne patrila do tej druhej skupiny. Jej meno si dokáže vybaviť každý, kto okolo prelomu tisícročí čo i len prešiel okolo budovy gymnázia, aj keď ho tu z pochopiteľných dôvodov neuvádzam. Študenti mávali pre ňu zväčša iné pomenovania, ale ani tie tu neuvádzam. Tiež z pochopiteľných dôvodov. Mnohí z nich na ňu spomínajú aj po rokoch a pri prezeraní starých vysvedčení, na ktorých sa medzi jednotkami a dvojkami vyníma štvorka z chémie, im aj slza upadne.
Učiteľské schopnosti Chemikárky nedosahovali veľkosť jej legendy. Bola ale nadčasová, svoje hodiny viedla v dankovčine už v dobe, keď samotný Andrej ešte robil Janovi asistenta. Prvok náhody ovplyvňoval tiež jej účasť na hodinách: občas sa neukázala na vlastnej, aby to o pár dní vykompenzovala príchodom na dejepis, čím testovala odolnosť cievnej sústavy študentov. Jedného dňa začala preberať rovnakú látku ako dňa predošlého, no kvôli nedostatočnej znalosti vyučovacieho jazyka – severnej dankovčiny – sme si to všimli až v polovici hodiny. Severná forma dankovčíny sa vyznačovala častým výskytom zámena „čo?“. Typické použitie vo vete: „Fotosyntéza je reakcia ČO? endotermická. Vzniká pri nej ČO? kyslík a ČO? sacharidy. Je to ČO? jednoduché, ČO?“ Spolužiačka sa raz podujala označovať každé použitie ČO čiarkou na lavici. Na konci hodiny jej pracovný stôl vyzeral ako klinovým písmom spísaný Chammurapiho zákonník. Chémia v jej podaní končila niekedy o 12:10, inokedy o 13:10, zrejme sa riadila každý deň iným časovým pásmom. Raz uzavrela hodinu o dobrých 25 minút skôr s tým, že ešte potrebuje napísať prejav na stužkovú. Daný dokument je dodnes analyzovaný odborníkmi na kryptografiu.
Nedostatok pedagogického talentu vynahrádzala priehrštím životných múdrostí. Vety ako: „kto neskoro chodí, ten zaváha“ , „typickí chlapi: všetko všade pchajú a aj tak naopak“ či „jeden myslel a tlačil kočík“ nejeden z nás odovzdá svojim vnúčatám. Ibažeby nie. Ku cti jej slúžilo, že sa snažila usmerniť nešťastných študentom pri tabuli, ktorí občas dokázali vymyslieť celkom nové zlúčeniny: „CO, to čo je, civilná ochrana?“ prípadne „KS, to je čo, komunistická strana?“ Prípadne sa zaujímala o osobný život svojich zverencov: „Na čom doma varíte polievku? Na sporáku... No to som rada, že nie na nejakom ohníčku“. Ani študenti v laviciach jej bystrému zraku neunikli, postrehmi ako „Si ako zaspatý kráľovič, asi potrebuješ Šípkovú Ruženku“, „o tom hrochovi sme sa už bavili, veď ti až mandle vidieť“ alebo „Čo to máte za výstrih Trošková, už ste ako Zsuzsová“ dokázala situáciu vždy dokonale usmerniť.
Aj na mňa jedného dňa dopadol hnev Chemikárky, keďže som spravil jednu z najväčších životných chýb a nechal si na jej hodine zazvoniť mobil. Nasledoval takmer desaťminútový monológ, z ktorého vyplynulo, že so mnou a s celou dnešnou mládežou to ide dolu minimálne vodopádmi Iguazú. Expresivitou vyjadrovacích prostriedkov pripomínala istého kňaza, keď hodnotil prijateľnosť voľby prezidentskej kandidátky. To ale nebolo nič oproti tomu, ako obstáli členovia študentského parlamentu pri pokuse umožniť cez jej hodinu volebný akt. Chemikárka ich spôsobom sebe vlastným otočila už vo dverách s tým, že ona si nepripravovala hodinu na to, aby jej úsilie teraz zničili nejakí liberáli. Daní predstavitelia politickej moci prišli za nami po hodine so žiadosťou o náš rozvrh s vyznačenými hodinami chémie. Raz darmo, chémia je viac ako demokracia a my sme to vedeli ešte skôr ako Boris Kollár.
Svojich študentov sa Chemikárka snažila volať priezviskami, ale výrazne narazila pri spolužiakovi Tomášovi, ktorého priezvisko indikovalo maďarský pôvod. Prisámvačku, pri jej odvážnom pokuse vysloviť ho sme počuli jemné praskanie. Odvtedy bol pre ňu už radšej Tomáš. S ostatnými priezviskami si veľkú hlavu nerobila: Daniš bol pre ňu zásadne Ďuriš a pre súrodencov Cholvadtovcov mala pripravených toľko alternatív, že by sa z nich dal poskladať nový dialekt holandčiny. Na chabé protesty nežnejšej časti súrodeneckej dvojice odpovedala láskavým: „Nemaj strach, to sa po svadbe zmení“. Jej brat sa vtedy údajne zatváril trochu smutne.
Jej systém známkovania pripomínal hru slovenskej futbalovej reprezentácie s Gyömbérom v obrane - pod 3 nešla. Celkom ho vystihol triedny jedného z maturitných ročníkov pri koncoročnom prejave: „čisté jednotky nemá nikto, keďže vás chémiu učí istá moja kolegyňa“. Mala vytypovaných niekoľko vyvolených, u ktorých chémia nebola práve silnou stránkou a keď si chcela skúšanie zjednodušiť, vyvolala ich zaradom, pričom zakaždým nasledovalo rezignované „dajte mi rovno päťku“. S radosťou im vyšla v ústrety, doskúšané, ideme na aldehydy a ketóny. Pomerne veľký ohlas vyvolala, keď nám ako tretiakom jedného dňa rozdala písomky očividne pre štvrtý ročník. Naše protesty odbila konštatovaním „to je jedno, veď aj tak budú známky rovnaké“. Avšak keď na druhý deň dostala trojku aj najlepšia spolužiačka v ročníku, ktorá dovtedy trojku videla len... vlastne nevidela, musela ustúpiť aj taká silná osobnosť ako ona. Next time sa jej podarilo rozdať správne písomky, spolužiačka dostala svoju jednotku, ale inak bola zmena skutočne len v rámci štatistickej chyby.
Spomínaná spolužiačka, notorický úspešná reprezentantka školy vo všetkom okrem vrhu guľou, si s Chemikárkou užila svoje. Neuvážene súhlasila s tým, aby viedla jej projekt, s ktorým sa pustila do zradných vôd krajského kola biologickej olympiády. Výsledok – 13. miesto a oči pre plač, alebo skôr pre smiech cez slzy. O rok nato už takú chybu nespravila a projekt si viedla sama, pričom sa po úspešnom postupe na celoslovenské kolo dostala až do kola európskeho. Ona bola zároveň jedinou, ktorá dokázala s nárokmi Chemikárky držať krok, lebo mala toľko guráže, že si všetky jej stand-upy prepisovala od slova do slova na papier. Doma to zrejme naťukala do Enigmy a z dekódovaného výstupu si pripravila poznámky. Chemikárka nemala na výber a musela si po niekoľkých rokoch zopakovať písanie slova výborný.
Chemikárka je legendou, akú buď milujete alebo nenávidíte a typ afinity značne závisí od toho, či ešte navštevujete strednú. Túto báj ani nemôžem zakončiť inak ako údajným výrokom Andreja Kmeťa, ktorým uzavierala svoj ešte niekoľko rokov slávny prejav na stužkovej: „Slovensko je také krásne, ale také malé“.
