Viete koľko má Škótsko ročných období? Dve. Júl a zimu. John, škótsky guide.
Bola som v Škótsku. Poznáte ma, ja ťažký frankomil. A tento frankomil sa zaľúbil do Škótska. Akože durch. S jeho prelietavým, upršaným počasím, ktoré je podľa mňa ešte menej predvídateľné ako počasie u nás v Tatrách. Ale na moju obhajobu, už počas štúdia na vysokej škole mi učarovala jeho história a ten sexi škótsky „akcent“. Súhlasím, je ťažké mu porozumieť, ale ak ho máte napočúvaný a nebodaj ste si ho i naštudovali (a zašli až ta ďaleko, že ste sa pustili i do Gaelštiny) pre vaše ucho sa stane pohladením, ktorého sa neviete nabažiť. Nuž, bude to čisto subjektívny článok, ale ak si na konci aspoň jeden z vás povie „Ejha, bisťu tam to vyzerá úžasne, tam sa raz vyberiem“ poteším sa.
Jedného chladného januárového rána som si povedala, že je načase, spraviť si radosť, ale takú skutočnú, síce v tom čase ešte s obavami, ale s nádejou, že nakoniec budem sedieť v lietadle, prejdem Highlands, v Loch Ness zbadám príšeru a v Edinburgu budem stretávať domácich šuhajov v kiltoch a piť najkvalitnejšiu whisky za zvukov gájd. A že sa mi to splnilo!
Mala som možnosť, či poletím žlto-modrým z Bratislavy, alebo z Viedne. Na moje prekvapenie, do Edinburgu nájdete len obmedzený počet priamych letov. Keďže časy odletov/príletov boli lepšie z Viedne, vyhrala. Na letisku všetko prebehlo ako malo, svižne a v pohode. A s masami ľudí, chtivých opäť sa rozlietať po svete. O chvíľu som sedela v lietadle. V ruke stískajúc brožúrku o Škótsku, ktorú som si ani doma nestihla prečítať, som sledovala dážď za oknom, ktorý ma vyprevádzal. „To abych nedostala kultúrny šok jak sa tam vyvalím na letišti ven“ myslela som si. Vedľa mňa sedela jedna slečna, ktorá sa neustále ošívala, ruky si stískala a akoby sa snažila zhlboka dýchať cez šatku, ktorú si neustále dávala hore a dolu na tvár. Nedalo mi to a spýtala som sa jej, či je všetko v poriadku. Priznala sa, že nie, že má veľký strach lietať. Tak som jej povedala, že nech zhlboka dýcha, všetko bude v poriadku a podobné omáčky, aby som ju nejako rozptýlila. Po chvíli sa ma spýtala, či poznám niekoho, kto sa bojí lietať. S úsmevom som jej odpovedala, že áno, mňa. Tiež som sa voľakedy bála. Prekvapene na mňa pozrela a spýtala sa, čo mi pomáha. Vysvetlila som jej, že som dostala dobré rady od ľudí, čo robiť, ako dýchať, sedieť, rozptýliť sa, počúvať hudbu, na čo myslieť. Ale najviac mi pomohla aj tak veta „jak už raz sedzíš v letadle, múže ti to byt jedno. Ak máš capnút dolu, capneš. Nač sa nad tým stresovat.“ Zasmiali sme sa a povedala som jej, že ak by potrebovala, kľudne ma môže chytiť za ruku. Iba s úsmevom prikývla. Keď sa ozval pilot a vysvetľoval kadiaľ poletíme, prisahám, nerozumela som mu ani slovo. A to bol Rakúšan. A bola by som bývala rada vedela, kadiaľ budeme letieť. Či to bolo chrapčaním v mikrofóne, hltaním slov, alebo proste rýchlosťou, akou informácie podával, netuším. Preňho rutina. Let trval 2 hodiny 40 minút a bol pokojný. Teda. Až na neustále ohlušujúce hlásenie personálu, že máme šancu si zakúpiť super výhodne losy, parfumy, snacky, vody, jedlá a mnoho iného z ich ponuky. Asi 5 krát. Čakala som, že nám spoplatnia aj vzduch, ktorý sme dýchali. A potom sme pristáli. A mňa vítalo slnko. Slnko v Edinburgu. Bolo asi 19:00 tamojšieho času a vonku bolo akoby boli tri hodiny poobede. Je to jedna z úžasných vecí, ktoré ma fascinovali. Po meste som sa mohla za svetla prechádzať aj o 23:00. Lebo bol biely deň. A slnko ráno vychádzalo 4:20. Veru, dlhé dni. Silno odporúčam pri hľadaní ubytovania, pýtať sa na závesy, alebo žalúzie, inak je ťažké sa vyspať. Keby sa za mnou netlačili davy ľudí, tú zem by som pobozkala. Som tu! Takto som len s priblblým úsmevom na perách prešla do budovy letiska, kde ma ohromili dve veci. Neuveriteľne dlhý slimák ľudí a strašný puch. No nebudem rozoberať skladbu turistov, ale pochopila som, že je to veľmi rozmanitá, pestrofarebná masa ľudí. A klíma nikde. A všetci sme čakali na to, až nás nasníma obrazovka na bráne, porovná fotku s pasom a vyhodnotí, že nie ste celosvetovo hľadaná osoba. Toto bola moja opätovná skúsenosť po mnohých rokoch, keď som ešte v časoch víz prišla do Anglicka. Veru, dobre sa nám žije v EU. Vyhodnotili ma ako neškodnú, brána sa otvorila a tak som trielila k vyzdvihnutiu batožiny. Akosi mi to pripomenulo zážitok z CDG, keď som z letiska vyšla bez kufra. Nie, toto sa mi už nemôže stať. A tak som čakala pri páse číslo 6, kde svietila batožina z Viedne. A kufre sa po chvíli objavili. Nebolo ich veľa. A točili sa okolo mňa a točili. Až sa točili tie kufre okolo mňa asi 4 krát a môj kufor nikde, vravím si „ebénci, to nevypadá dobre, to nevypadá dobre dzífča“ a začala sa ma chytať panika. Taká tá, keď si začnete v hlave prehrávať, čo máte prípadne u seba v batohu a že žiaľbohu tam máte len jedny náhradné ponožky, šatku, čiapku, čokoládu, tri kekse, dva chleby, foťák a tablet. A labello. „Helooooou siiiiiir siiiiiir pliiiiiiiiis!! Oslovila som prvého zamestnanca letiska, ktorého som zbadala obďaleč. „Pliiis maj sjutkejs is not hiiiir!!! Du ju nou veer it ken biiii???“ S kľudom Škóta sa spýtal „Aaaarrival?“ „Jes! Viena.“ Ay, naaamr sevn!“ Pozerám na tabuľu ako teľa na nové vráta, kde keď som prišla, svietila Vienna. Teraz tam nebolo nič. Očami som hľadala číslo 7. „no do... to snad néé toto!“ Preletela som k pásu číslo 7 a po chvíli som skoro vystískala svoj kufor, keď som ho zbadala blížiť sa. Takže privítanie by sme mali.
Z letiska si môžete vybrať či pôjdete do mesta autobusom číslo 100 (ktorý odchádza každých 12 minút, spiatočný lístok stojí 7,50 £), alebo električkou, ktorá ide každých 7 minút (spiatočný lístok stojí 9£). Nástupištia sú hneď pred hlavným vchodom letiska, prehľadne značené, a nachádza sa tu veľa samoobslužných automatov, kde zaplatíte kartou i hotovosťou. Zazrela som aj viacerých zamestnancov, ktorí boli veľmi ochotní poradiť. Ja som si vybrala električku, zo skúseností viem, že bývajú prázdnejšie, je tam viac priestoru a nestoja v prípadnej zápche. Mala som pravdu. Dlhá električka bola skoro prázdna a o chvíľu sme vyrazili. Pozdĺž celej električky je vyhradený priestor na batožinu a odporúčam si ju tam uložiť, inak vám to slušne pripomenie neskôr revízor. Ak budete premýšľať, ako si spiatočný lístok označiť, nemusíte, na spiatočnej ceste vám ho fixkou počarbe. Cesta bola rýchla a okolie sa zo zelene a kopcov (a že v Edinburgu sú KOPCE) menilo pomaly na priemyselnú oblasť a nákupné zóny, neskôr na rodinné domy, neskôr vyššie obytné domy a to, že ste v meste, spoznáte hneď. Tá architektúra je tak jedinečná. Akoby ste sa vrátili do stredoveku. Nikdy som nevidela niečo také. Domy boli postavené v starom štýle, s vysokými komínmi, nebola to moderná architektúra ako naše bungalovy. Ľudia pristupovali a ja napriek slnku za oknom som bola rada, že mám na sebe mikinu. Ľudia (evidentne domáci) čo pristupovali, mali na sebe ľahké tričká a sukne, šortky. My (z letiska), sme boli, akoby sme prišli z Grónska oproti nim. Ale boli aj takí, a to som neskôr postrehla ako najbežnejší jav, že mali holé nohy, šľapky, tielko, ľahké šaty a na tom páperové bundy. „Teplú bundu a pančuchy si ešte budeš kupovat, uvidzíš to“. Predpoveď mi nevyšla, prvé čo som si na druhý deň kúpila, bola dlhá nepremokavá vetrovka, lebo jednoducho s dáždnikom do Škótska ... smejem sa ešte teraz. A tá moja tiež nestačila, bola super, ale krátka. Pri tom vetre, keď tak poriadne zaduje spolu s dažďom... áno, zostáva len ten smiech a vedomie náhradných nohavíc a topánok.
Vystúpila som v centre, tam sa nachádzal môj hotel. Ulice boli prázdne, keďže bol už večer, ale slnko stále svietilo, akoby bolo neskoré popoludnie. Vraví sa, že Edinburg je mestom Harryho Pottera. Teraz už chápem, prečo. Nie je to len tým, že v jednej z kaviarní autorka začala príbeh písať, ale to mesto je ako z rozprávky. Čarovné. Historické do morku kostí. O chvíľu som prišla do hotela a po chvíli som už otvárala svoju izbu. Podišla som k oknu a zbadala toto. Sadla som si na posteľ, unavená, ale strašne šťastná. „Hello Edinbra, at last!“
