„Ale užaj otád poc ven ti vyprávám, za chvílu ideme! Otevri, ale friško! Ne ééé! Neželaj si mja! Vrrrrrzg. Panenkoskákavá, hen ju, s plnú hubú tu sedzií. Tu čokoládu ti z huby umyje do? Ale nech už si venku!. Ale ja nech..... Ani suovo!“

Jedna fotka. Je neuveriteľné, čo dokáže jedna fotka. S tvárami žien, smejúcimi sa, objímajúcimi sa okolo pliec. Stará mama so svojimi sestrami. Moment zachycujúci neuveriteľnú radosť pri pečení koláčov na svadbu. Len táto jedna fotka dokázala akoby neviditeľným kľúčom odomknúť milión spomienok.

Myslím, že každý má v pamäti nejakú tu svadbu, ktorú zažil ako dieťa, ktorá sa mu z nejakých príčin zapísala nezmazateľne v pamäti. U mňa sú to dve. Rokmi niektoré spomienky vyblednú, ale stačí tak málo a je to ako včera.

Keď som sa dozvedela, že ideme na svadbu ujovi (ujo, ktorému som pri hádzaní šutrov do vody omylom hodila jeden megašuter do hlavy), viete si predstaviť, moje pocity. Detské. Nevôľa, vzdor, hanba. Neviem čo prevládalo, ale bolo to pre mňa stresujúce, že sa s ním mám znovu stretnúť a hanbila som sa ako pes. Ani volánové princezničkové šaty, ani fakt, že som bola družička, nepomohlo, aby som sa na tú svadbu tešila. A aby nebolo málo, zlomila sa mi aj perleťová brošňa a to bol koniec. Rev ako pavián. „Co puačeš? Šak sa to zlepí, ukáž.. Ale ja nepújdem nikam ze zlomenú brošňú! No šak nepújdeš, ti ju tu odložím, a ked dojdeme dom, zlepím ju.“ „Nééé ja bez brošne nikam ...“ „Nemrnči mi tu a nasadaj, nedojdeme jak šuchty šuchtavé poslední“. A chtiac nechtiac som o pár minút sedela s mokrými lícami a s odutou tvárou v aute a myslela som, že toto je môj najhorší deň v živote. Chcela som sa prepadnúť radšej pod zem.

Keď sme prišli k ujovi, zaparkovali sme vo veľkom dvore a už zďaleka bolo počuť hudbu, hlasy, štrngavé zvuky a sem tam nejaký výkrik. Tato sa rovno vybral za chlapama. „Na co tu tak hulákáte, že vás je očut na druhý konec dzedziny?? To musá šeci vjedzet že sa tady oslavuje?“ „A ty co krákoráš? Na! Tu si daj do jednej hnetkaj... Dobre píše!“ „A tebje šibe? Šak já sem šofér.“ „Prosííím ťa, kolem cintera projedeš lahko, šak tam ti už nikdo živý pod kolesa nevlecí...“ A hurónsky smiech. „Pocheraje sú de?“ A odkráčal dovnútra. Mne sa zlepšila nálada hneď ako som vystúpila z auta, lebo sa ku mne prirútil pes a keďže bol skoro tak vysoký ako ja, zvalil ma na zem a od radosti ma krásne „umyl“. Mama sa so zúfalstvom v očiach pozerala, ako sa moje nebesky modré šaty, starostlivo vyžehlené, menia na pokrčenú guču s volánmi. „Hugo! Ebénci, fuj, očuješ? Fuj!! Do rici, hen jak vypadáš, jak kráva keby ťa požula, ešteže není bahno, ukáž nemáš to otrhané? Já bych ho rozrhla jak hada, doricipalovej! Obluda jedna! Ic doňútra, musíme to vyčistit a prožehlit“.

Vnútri to bolo ako v úli. A hlavne, všetko voňalo. Vôňa čerstvo upečených koláčov, kysnutých, nekysnutých, vanilky, čokolády, jahôd a kávy, sa miešala s vyprážanými rezňami, cibuľou, čerstvým chlebom, kapustou a pečeným mäsom na milión spôsobov. A tomu kraľovali štyri ženy. Každá mala kúsok svojho kráľovstva, zvŕtali sa pri hrncoch takých veľkých, že som si myslela, že prídu nejakí obri na obed, na doskách vaľkali jedno cesto za druhým...tu na slížiky, tu na buchty. A spájala ich radosť a smiech. „Mischlénečko moja!“ Potešila sa stará mama keď ma zbadala. „Princezničko moja, už ste tady? A tato kam zmizel? Ani ťa objať nemožem, kukaj jaká sem zababraná.“ A napriek tomu ma vystískala. Pribehla som k nej, silno som ju stisla cez zásteru a ona ma opatrne, aby ma nezamúčila, objala a pošepkala mi sprisahanecky „vzadu v komore sú kouáčky, aj broskvičky na horní poličke, ale len jednu! ano?“ Mamu som nevidela, tak som sa vybrala smerom ku komore. A tam...som našla tatu. S pocherajmi. S plnými rukami pocherajov. Prekvapene som na neho pozerala a on sa začal smiať. „Ech si ma nachytala, ale néže ma prozradíš, kerý chceš?“ Ukázala som na broskyňu. „Enem jednu, a co to máš ze šatama?? Šak vypadáš jak požutá, mamu trafí šlak.“ Nestihla som mu nič vysvetliť lebo z kuchyne sa ozvalo hlasné „Mischlénko, de si?? Nemáme čas, de sa motáš jak prd v gaťoch??“

Neskôr, keď sa šaty dali do poriadku, sedela som v kuchyni za stolom a sledovala som starú mamu so sestrami ako plnia šamrole, ozdobujú moravské koláče, krájajú makovníky a orechovníky, aby bolo čo ponúknuť gratulantom. Miestami som ich žartíkom nerozumela, hihňali sa, ich vráskavé tváre boli neustále usmiate, občas si niečo zanôtili. Sem tam mi dali oblízať lyžicu, alebo varechu, samozrejme „...ale opatrne, nech ťa nikdo nevidzí...“ Keď som sa natiahla k miske s penou do šamrolí, ktorá bola na stole obďaleč a strčila do nej prst, vošiel tato s fotoaparátom. Ja, natiahnutá cez pol stola s bielym prstom pri ústach. Výpovedná fotka. „Ceuá ty, též si mi vždy do misek lézeu...“ smiala sa stará mama. Tety sa pridali, tak sa smiali až sa za ramená pochytali. Stará mama s válečkom v ruke. Hurónsky smiech. Tento moment zachytený navždy.

A potom prišiel ujo. Ako vravím, keby sa dalo, pod zem sa prepadnem, tak som sa hanbila. Červená ako paprika v tých krásnych nebovomodrých šatách. „Mischlénečko, ty si ale parádnica, takú družičku mám, šeci mi budú závidzet.“ Sklonil sa ku mne a ja som zbadala na jeho čele jazvu, ktorú mu spôsobil môj „hod“ šutrom. Hrklo vo mne. „Dúfam, že si spolu zatancujeme“ žmurkol na mňa. Z obradu neskôr si pamätám len, ako som ostala zízať na nevestu. Bola krásna, s dlhým šlajerom. Užívala som si pozornosti svadobčanov, lichôtky a narástla som asi o 20 cm. Ale tá zlomená brošňa ma stále škrela. Vrátili sme sa domov a začala hostina. Aj sme si zatancovali. A potom prišla tá veta. „Pod Mischlénečko, ideš sa focit se ženíchem a nevjestú.“ A mne viac nebolo treba. Rozbehla som sa a utekala do domu. Skryla som sa v komore. S broskvičkami...a doboškami...a šamrolami... a ani pár volov by ma odtiaľ nevytiahol. Až mama. Ale fotiť som sa nešla. Dnes sa na tom smejem. Ale vždy, vždy keď som sa s ujom neskôr stretla, vždy mi to nezabudol pripomenúť. Nie ten šuter...alebo vlastne aj ten, ale to, že som sa s nimi nešla fotiť. A neviem, či som mu niekedy povedala dôvod.

Druhá svadba na ktorú nikdy nezabudnem, bola tetina. Tú som si užila radostne so všetkým, aj som bola opäť družička, aj som sa bola fotiť... Myslím si, že tu mali opačný problém, zbaviť sa ma. Aby som nebola na každom zábere. Celý čas počas hostiny ma fascinovala jedna svadobná torta, ktorá bola posiata kovovými guličkami. Nik ju však nenačal, takže som bola z toho sklamaná, chcela som tie guličky ochutnať. Svadba sa konala v hoteli mimo mesta a my deti sme tam prenocovali aj s mamami. Ráno, keď sme vstali a zišli dolu do sály na raňajky, torta tam stále bola. Mama odbehla na chvíľu do kuchyne a keď sa vrátila skoro ju šľak trafil. Ja som si spokojne ozobkávala tie olovené guličky z torty. „Ježišmária, co to íííš?“ Skríkla mama. „To nemožeš ít! Šak to je umelé!!!“ Dobehla ku mne a chcela ma ratovať. Ja som jej spokojne otrčila prst na ktorom bola guľka, už ocmúľaná, medzi oči. „Mamiii, ale šak to je cukrík, aha!“

Nikdy neprestanem ďakovať človeku, ktorý vynašiel fotoaparát. Môžeme mať pamäť ako slon, ale predsa niečo časom zabudneme. A potom sú tu fotky. A tie nám pripomenú. Či už dobré, či už zlé, krásne i smutné, stratené.