Merde! To mám fakt vylézt tolko schodú? Písek mám už teďka na dvje pískoviská ve vuasech… doricipalovej a ty vjetr nefúkaj šak nevidzím zhoua nic… schodú jak do nebes…co sa sem šeci trískajú…a ty s nima, tebje mosí šibat Mischlénko fakt… to musí stát za to jinak….nooooo dooooooo meeerdeeee woooooooow!

Jedno mesto (a zároveň miesto) na mojich potulkách Francúzskom, mi vždy, keď si naň spomeniem, prinavráti neskutočne radostný pocit a musím sa usmiať.

Je to Arcachon. Maličké mestečko na západnom pobreží Francúzska pri Atlantiku. S jeho svetovo známymi „caneles“, s úžasnými promenádami a architektúrou, veľmi odlišnou od bežnej francúzskej.  Akoby ste sa ocitli v období Belle Epoque. Krásne maľované domy a vily s verandami, vyrezávanými priečeliami, sklenenými vitrážami. Majestátne. Ešte v polovici 19. storočia sa tam rozprestierali iba borovicové lesy, neboli tam skoro žiadne cesty a bývalo tam zopár stoviek obyvateľov.  Keď začali byť v móde kúpele a liečenie morským vzduchom, toto miesto zaujalo bohatých investorov z Bordeaux, ktoré leží len cca 50 km od Arcachonu. A tým sa začala nová éra tejto oblasti, a mnoho domov a víl, ktoré tu dodnes stoja, pochádzajú z toho obdobia.

Ubytovala som sa v hoteli na okraji mesta. Bol z troch strán obkolesený borovicovým lesom a každému prajem raz zacítiť tu vôňu, ktorá mi udrela do nosa, keď som vystúpila z auta. S nosom dohora a točiac sa okolo svojej osi som sa snažila tú neskutočnú vôňu nasať okrem nosa snáď aj ušami. Vôňa ihličia a živice. Na recepcii sa na mňa po privítaní zazubil krásne čokoládový recepčný `Ça sent bon, non? Vonia to však? A entrée bolo za nami. V izbe ma čakalo prekvapenie. Namiesto klasickej kúpeľne, tam bola akási okrúhla bunka, ktorá bola zrejme do izby iba prinesená. Aké originálne. Presklená kúpeľňa ma prekvapila o pár hotelov neskôr.

Hotel mal bazén a zopár ľudí sa pri ňom na lehátkach slnilo. Napriek tomu, že bol krásny slnečný deň, predsa len už septembrové slnko nemalo takú silu a do vody sa nikomu nechcelo. Hotelová reštaurácia bola otvorená, a hoci som nebola hladná, kto by odolal dezertom vo Francúzsku. Ebeeenci, to bolo nebíčko! Celé nebo aj se zemegulú.

Po tomto „výdatnom“ obede som sa vybrala do mesta. V centre je veľká podzemná garáž, na francúzske pomery prekvapivo priestranná. Nájsť ju v zmesi úzkych uličiek, kde aj navigácia stratí orientáciu, bolo veľmi zábavne, môžem ale smelo povedať, že poznám okolie veľkej tržnice ako svoju dlaň... a nákupných maniakov môžem navigovať k obchodom. Bola sobota poobede a tak z áut vystupovali celé rodiny s deťmi, s plnými košíkmi jedla. Najprv som nechápala, čo sa deje a potom som si uvedomila, že veď mesto má obrovské pláže a zrejme išli k oceánu. Východ z garáže bol priamo pred Les Halles D`Arcachon. Je to tržnica a jeden by tam vedel stráviť aj celý deň. V ten deň však bola zatvorená, čo bolo aj dobre, lebo by som sa už asi nikam inam nedostala. Vybrala som sa za prúdiacim davom. Všetky ulice končia na promenáde a čím som bola bližšie, tým viac začínalo fučať. Keď som vyšla na promenádu, v momente som mala piesok všade, áno všade, lebo tam tak dulo, že podfúkavalo aj nohavice a mikinu. Ale tie širokánske pláže boli magnifique. Mólo, pri ktorom ústilo menšie námestie, sa tiahlo a belelo ďaleko do diaľky. Bolo obkolesené modrou farbou oceánu. Kapucňu mikiny som si pevne oviazala pod bradou a napriek tomu sa nadúvala a pripadala som si ako Kenny. Smiala som sa, oči mi slzili od nafúkaného piesku, ale bolo to neskutočné, byť tam, vidieť ľudí ako každý centimeter svojej deky sa snažia niečím zaťažiť, aby im ju neodfúklo. Ako si otvárajú vína, vykladajú si postupne tácky s koláčmi a zabalenými sendvičmi. Z piesku a vetra si nič nerobili, vlasy im viali vo vetre a deti sa naháňali a zabárali sa v piesku. Chvíľu som sa len pozerala, nemám odtiaľ ani jeden záber, vôbec mi nenapadlo vytiahnuť fotoaparát, alebo mobil. Ale ten obraz mam vrytý do pamäte. Keď som sa otočila a pozrela sa na mesto za promenádou, skoro som neverila, že som stále vo Francúzsku. Také iné mesto. Farebné, elegantné, stále dýchajúce históriou a neskutočne dobrou atmosférou. Dobre, ten vietor. Ale ten iste vadí iba turistom. Chvíľu som sa ešte prechádzala, a vrátila som sa k autu. Pretože mojou ďalšou zastávkou bolo miesto, kvôli ktorému som sem išla.

Dune du Pilat. Neviem, či ste o nej niekedy počuli, ja dovtedy nie. Je to najväčšia piesočná duna v Európe. Aleže ozaj obrovská. Ma objem 60,000,000 m³ a dĺžku 2,7 km. Veľké pieskovisko. K Dune vedie z Arcachonu cesta lemovaná borovicovými lesmi a kempami, ktoré boli v tom čase úplne plné. Povedala som si, že raz sa sem vrátim do kempingu, je to úplne iný zážitok a navyše zistím, či sa nejako líšia od tých na Azúrovom pobreží. V Port Grimaud v blízkosti St. Tropez som pred rokmi strávila v kempe tri dovolenky, a vrelo to odporúčam, lebo sú niekedy krajšie ako hociktorý hotel. A tá atmosféra…

Cesta bola čarovná. Vysoké borovice a cez ne prekukujúce slnko. Blížil sa západ slnka. Dunu som nikde ani na chvíľu nezazrela. Keď som prišla k parkovisku, s povzdychom a úsmevom som si uvedomila, že nie len ja som mala tento skvelý nápad. Ale asi niekoľko stoviek ľudí so mnou. Parkovisko bolo totálne plné a v tom zvírenom prachu som po chvíli videla veľké NIČ. Zázrakom som zbadala jedno voľné parkovacie miesto, ale priznám sa, že som si asi tri krát obehla auto a všetky značky v okolí, či mam ozaj také šťastie a môžem tam parkovať, alebo je to jedno z tých miest vyznačených pre x y iných ľudí a situácií. Lebo keď zle zaparkujete vo Francúzsku najmä na takýchto miestach, merde. Značenie bolo výborné, nachádzali sa tam aj toalety, stánky s jedlom aj suvenírmi, avšak tie už v túto dobu práve zatvárali, tak ľudia utekali smerom k toaletám, aby ich ešte stihli. Iní na poslednú chvíľu kupovali nápoje, vína, do košíkov si pridávali croissanty alebo obložené bagety. Zrazu som začula „aloooo madmuazeeeeeel alooooo!!!“ a intenzita volania sa stupňovala. Keď som zastala a poobzerala sa, čo sa deje, všimla som si jedného pána v stánku s hranolkami, ako máva mojim smerom. Obzerala som sa, že na koho teda kričí a máva. Mával ďalej a pochopila som, že sa pozerá na mňa. Mojou mysľou prebehlo x možností neco sem straciua? Ne šak mám šecko, osralo mja neco? Hubu od čokouády nemožem mat… a takto premýšľajúc som prišla k nemu. Vysvitlo, že on už zatvára, a ostali mu dve porcie hranoliek (aleže veľké boli tie papierové misky) a že videl, že ja nemám nič, a tak mi, šarmantnej slečne, jednu ponúkol. Čo vám poviem, oni to skrátka vedia. Na vysvetlenie musím dodať, že všetci ľudia naokolo až na pár výnimiek, ťahali so sebou na dunu deky, piknikové koše a plné tašky jedla. A ja len svoj malý baťúžek s foťákom, sušienkami a fľaškou vody. Bolo to skutočne veľmi milé. Jeho ponuku som zdvorilo odmietla, ale potešil sa im jeden párik, ktorý, ako som započula, plánovali stráviť na dune celý večer.

Vôňa borovíc bola veľmi intenzívna. Prašný chodník zrazu skončil, a predo mnou som uvidela široké pieskovisko, taká pieskovisková čistinka na konci lesa a ľudia sa tu vyzúvali, a topánky si vzali do rúk a išli ďalej. Ako som zistila, inak sa ani nedalo, lebo hoci som hrdinsky chcela skúsiť, že ja to predsa poznám „pche Záhorí a jeho piiiisky, do ich nezažiu, neví, na mja si táto duna nedójde“…o tri kroky ďalej som mala tenisky plné piesku. Keby mohli, tak ma určite vyfackajú. Takže pekne ponožky dolu, tenisky detto, pekne do ruky a zaradila som sa k davu ľudí predo mnou. Pomaly som kráčala a uvedomovala si, že som tak jemný piesok v živote nezažila a už nikdy sa nebudem chcieť obuť. Bolo to fantastické zabárať si v ňom nohy, čistý, trochu chladný piesok. Miestami mi siahajúci až nad členky. Dav predo mnou zrazu zastavil. A stáli sme. Asi päť minút. Bola som zvedavá, čo sa deje, a  zažartovala som si o zápche na dune. Smiech vystriedal úžas. Lebo som zazrela toto. Vive la turistique!

Bol to ozaj úchvatný pohlaď, ako sa vraví, sánka dole. Pomaly sme sa blížili k schodíkom, boli to nalakované biele latky, neviem či z dreva alebo plastu, zasadené do piesku a pridŕžať sa mohol človek o lano, ktoré slúžilo ako zábradlie. Po sezóne tieto schodíky odstránia a neskôr ich zase na ďalšiu sezónu nainštalujú. Vietor rozfúkaval piesok naokolo a s každým nastúpaným schodom som sa nevedela vynadívať na výhľady, ktoré sa odkrývali. Keď som vystúpala úplne hore, zostala som len stáť. Vietor bol ozaj silný, piesok na odkryté nohy pôsobil ako milióny malých ihličiek, kapucňu som si musela pridŕžať jednou rukou pod bradou a iba som užasnuto pozerala pred seba.

Duna sa tiahla do diaľky a akoby sa vlievala do oceánu a vytvárala podo mnou stovky malých zálivov. Vďaka vetru sa z piesku vytvorili vlnky a miestami som sa zaborila aj po kolená. Keď som sa obzrela späť za seba, borovicové lesy vytvárali nekončiaci zelený koberec.

A to všetko sa postupne zalievalo teplými odtieňmi oranžovej a žltej farby zapadajúceho slnka. Opisovať tú chvíľu by som mohla aj na dve strany, ale poviem vám, to treba zažiť. Naozaj. Na pláži dolu pod dunou si páriky a rodiny rozkladali deky, zrejme tam menej fúkalo, a hľadeli na oceán a celé to farebné divadlo. Snažila som sa prejsť sa kúsok ďalej po vrchole duny, ale bolo to naozaj náročné. Miestami som sa cítila, ako keď sa boríte v hlbokom snehu, jedna noha vám uviazne a vy sa natiahnete ako ste dlhý a široký a máte plne ústa snehu. Len toto bol taký sneh iný. Piesok som v hlave mala ešte ďalšie týždne. Nachvíľu som si predsa len sadla a sledovala všetko navôkol. Čajky krúžili ponad nás a vytvárali tieňohru pred zapadajúcim svetlom slnka. Jedna mi vbehla priamo do záberu. Premýšľala som nad tým, ako sa niečo takéto veľké vôbec vytvorilo. Neuveriteľné. Ľudia stále pribúdali, deti výskali od radosti, ako sa snažili malými nôžkami bojovať s pieskom. Postupne ako sila slnka slabla, začalo byť chladnejšie a aj piesok pod nohami už nebol taký teplý. Bolo načase pobrať sa do hotela.

Keďže chodník bol úzky a ľudia ním stále išli hore, ostávalo mi zostúpiť dolu mimo chodníka. A to bola asi najväčšia zábava. Ako sa mi nohy šmýkali po piesku, neubránila som sa hlasnému smiechu, keď som zopárkrát skončila na zadku šmýkajúc sa ako lienka na chrbte dolu svahom. Tenisky, ktoré som zvierala v ruke, pôsobili ako brzda. K piesku v očiach sa pridali slzy od smiechu, vlasy strapaté a keď som konečne bola dolu, pridala som sa k ostatným, ktorí očividne absolvovali rovnakú jazdu dolu dunou, a so smiechom si vytriasali piesok z vlasov, vačkov nohavíc, topánok a všetkých rôznych častí oblečenia a tela. Pri aute som ešte zopárkrát vyprášila, čo sa dalo. Nevedela som sa prestať smiať. Sú zážitky, na ktoré nezabudnete. A keď som sa po pár týždňoch vrátila domov, potvrdilo mi to aj jedno vrecko ruksaku. Jedno malé, zabudnuté vrecko, z ktorého sa pred praním vysypala kôpka piesku.