Šooooora gusifoj, teundžia sááámi fišoraáááá... Mischlénečko, šak sceny padajú, co to je panenkoskákavá?? Stará mama to je Lambada, že mi ušiješ takú sukénku jak má ona? Do? Tá tanečnica. Kerá? Mischlienkine prevrátené oči. A jakú sukénku to má? Jáááj ty nepoznáš Lambadu? No šak takú, krátku, co ked sa zavrcí, tak ju má až na huavje...

 

Music is the key. Ať je hudba tvúj lék. Pravda. Ešte som nevedela poriadne chodiť, v obývačke sme nemali okrem televízoru na štvornožke a postele, ktorá slúžila ako gauč, nič iné len kotúčový „magneťák“, mojimi kamarátmi boli Beatles, Abba, Queen, Kiss, AC DC a podobní. Spievala som a tancovala okolo toho zázraku. A že som sa neskôr chcela stať speváčkou... to je iná kapitola. Počas nedeľných večerov som  stála pred telkou a robila som druhý hlas spevákom zo Sejdeme se na Vlachovce. Dodnes sa pýtam, koľko síl a trpezlivosti stará mama a starý tato v sebe museli mať. Ešte že Vivaldiho koncerty nemali slová.

S grupou sme si v Sherwoode, nalepení na konároch stromu, občas radi zaspievali. Najmä keď sme sa stretli čerstvo vrátení z táborov. Rozospievaní. Hulákali sme tam tak, že zopárkrát sme sa tam ozaj cítili ako Robinova družina naháňaná zlým šerifom. Len ten šerif bol šedivší, strašne nasratý a miesto vojakov mal dve hromžiace päste a vyberaný slovník „Ja vám dám vy lumpy jedny, zobáky si tu otevírat, že čovjek nemá pokoja. Enem nech vás ešte tu raz najdem tak uvidzíte"!! Jak holuby sme sa rozutekali, vtedy sme cez potok neriešili koľaje rúčkovať, to rovnými nohami do potoka. A strašne sme sa na tom zabávali, až nás pupky boleli. "Vidzeus jak byu červený a jak oči pleščiu? Skoro sem si cvrkeu od smíchu. Enem aby sa to múj stareček nedozvjedzeu, ináč mám po ftákoch. Mjeui sme ít na ryby, to by mja mrzeuo". Samozrejme, že ako správni záškodníci sme na tých konároch sedeli opäť o pár dní. Jeden z posledných kúskov čo sme tam hulákali, boli Kopytovci. Makky Meser. Deti a ich hry. Na hrane.

Môj život sa zmenil s kúpou prvého kazeťáku. Neviem dodnes, čo bolo viac opotrebované, či to tlačítko Rec, alebo môj prst. Éra nových možností. Hitparád, nahrávania. Rozčuľovanie sa nad tým, že uprostred nahrávanej piesne vám do toho skočí moderátor s otázkou „Nahrávaš? Nahrávaš?“ (R.I.P Julo).

Jedného dňa som sa cítila ako kráľovná, lebo som na narodeniny dostala walkman. Krásny biely. Ale k nemu aj mini repráky. Čiže niečo ako kazeťák do kapsy. Upalovala som za grupou, a ako som bežala dolu brížkom, tak som zakopla a letela som vzduchom, držiac ten zázrak v ruke pred sebou a modlila som sa nééé prosííím, enem nech sa mu nic nestane, šak sem sa s ním ešte ani nepochváliua. Priority. Odniesli si to kolená a jeden lakeť, ale walkman bol celý. Uff. Chalani sa uškŕňali, keď ma takú dooškíranú zbadali, ale hoc to štípalo jak sviňa (a skôr než začali klásť otázky), strčila som im ten biely zázrak pod nosy. "A tys co robiua? Hrálas raketu co pristává či jak?"  S pokojnou tvárou, mne vlastnou, som otázku ignorovala. "Skoro sem sa zabiua kvuli vam, sem vám chceua ukázat nový vólkmen. Ale ne ledajaký. Aj s rádiem aj s reprákama." Ako som ho pustila z ruky, ďalších dvadsať minút som sedela na kameni, znudená, lebo chalani sa zabávali. Jeden hneď utekal po kazetu. Očkajte vám puscím co ste ešte neočuli. A veru pravdu mal. O chvíľu sa z reprákov ozval Senzus. A môj život už nikdy nebol rovnaký.

Ten walkman so mnou prežil strašne mnoho. Precestoval so mnou svet krížom krážom, aj v čase keď už ho nahradil jeho mladší a modernejší súrodenec diskman. Bol spratnejší a mala som na kazetách ponahrávané ozajstné poklady. A čo ma vedelo strašne nasraťnasrdiť bolo, keď som z nejakého neznámeho dôvodu (lebosikrava) premazala nejaký poklad niečím, povedzme diplomaticky, menej hodnotným. V tej chvíli som vedela nadávať aj v jazyku Esperanto.

Na strednej sme sa zabávali na lyžiarskych a výletoch tým, že kamoška zobrala vykopávkový kazeťák s mikrofónom. A tak po večeroch, keď bola na nejakej izbe žúrka, tieto žúrky nahrávala. Keď sme si to po pár rokoch na stretku púšťali, slzy nám tiekli. Hoci niekto by aj v tej chvíli radšej kanálmi chodil, spravili to vždy dva poháriky niečoho ovocného.  Aby nekrívali. A tak sa jedna spolužiačka dozvedela po rokoch, ako bol spolužiak do nej strašne buchnutý, a ten sa dozvedel, že ona bola doňho... Servírka skoro vyliala rundu, tak sa začala hihňať, keď zistila, že tam obaja sedia a snažia sa tváriť, že oni tam FAKT NESEDIA. Presne som si vedela predstaviť, ako sa chce spýtať Tak co, dáme do trecí nohy?  Ďalší spolužiak sa dozvedel, že tie trenky, čo s holou riťou pol hodiny naháňal po izbe (a cez veľké okno na terasu ho videlo asi pol tucta okoloidúcich) mu vtedy skryli spolubývajúci u báb na vedľajšej izbe. A on konečne pochopil, prečo ho občas nazvali Bjukenen.

Po mnohých rokoch som sa k „magiču“ vrátila. Našla som ho v skrini. Zapojila som ho do zásuvky a on ožil. Fungoval. Otočila som páčku a rozoznel sa hlas Abby. Je to taký špecifický zvuk. Nie praskavý ako platňa. Doma som bola sama... wineeeeeeeeeeeer teeeeeeeeeeeeeeeeeeeejks it oooooooooooooooool...