Chcela by som vedieť ukladať slová tak, ako ukladajú murárski majstri kamene na zrúcanine hradu Biely kameň. Už po štvrtý rok som sa za nimi vyštverala kvôli tomu, že obdivujem neskutočnú obetavosť dobrovoľníkov z občianskeho združenia Castrum Sancti Georgii, šikovnosť murárskych hradných majstrov a nasadenie všetkých ľudkov, ktorí prídu drieť na hrad len tak z dobrej vôle.

Keď som dorazila na Biely Kameň, ujal sa ma jeho nepísaný hradný kastelán Janko, veterinár na dôchodku, ktorý tu trávi všetok voľný čas a ochotne ma zaviedol k majstrom, ktorí sú tento rok základom partie obnovujúcej západný úsek hradného múru a predhradia. Mala som šťastie, lebo len raz do roka si títo pracanti dobrovoľníci dovolia odmenu vo forme gulášu na hrade a práve v ten deň varil dobrovoľník  Peter divinový guláš vo veľkom kotle. Vône sa zľahka rozplývali v teplom povetrí, ovíjali sa okolo majestátnych zrekonštruovaných hradných múrov a našich nosov. Mala som prisľúbenú jednu porciu, k tomu plus petrošekely od Soroša, ktoré nám šéf Ľuborg posiela, ten deň nemohol byť krajší!

Krásu toho dňa oceňovali aj murárski majstri Petr a Michal, keďže tri dni predtým výdatne pršalo a nemohli murovať. A preto mi hneď na začiatku vysvetlili, že chcú pracovať a na rozhovor so mnou nemajú ani minútu. Jediné riešenie je, že budem stáť na lešení vedľa nich a popri robote sa mi pokúsia zodpovedať otázky. Bolo mi jasné, že keď budem mať z jednej strany dvoch zdatných chlapov držiacich v rukách veľké kamene a z druhej strany strmý zraz, nemôžem si dovoliť klásť hlúpe otázky. Škoda.

Hradný kastelán Janko mi vysvetlil, kým som sa vyštverala na lešenie, ako ovplyvňujú práce na hrade dôležité faktory, ako sú peniaze a počasie.  

Čo sa týka peňazí, minulý rok po nástupe novej ministerky kultúry dotácie poriadne meškali. Žiadatelia až do októbra nevedeli, či ich dostanú, združenie Zachráňme hrady písalo ministerstvu kultúry otvorený list, letný čas prívetivý k prácam na hrade sa míňal a na pamiatkach vyvesili čierne vlajky, symbolizujúce stratenú sezónu... Odhodlaná predsedníčka združenia Castrum Sancti Georgii sa však nechcela len tak ľahko vzdať a tak rozhodla, že murovať sa na Bielom Kameni bude, aj keby to znamenalo, zaplatiť murárov zo svojho. Vedela, že obnova murív tak, aby sa dodržali všetky predpísané konzervačné postupy, sa musí stihnúť do prvých mrazov a v jeseni by už času nazvyš nebolo. Čo sa neminie v tom roku, musia združenia vracať ministerstvu. Peniaze nakoniec skutočne dorazili až v októbri po skončení hradnej murárskej sezóny a toto bezprecedentné meškanie spôsobilo hradárskym združeniam veľa stresu. Už sa zdalo, že minuloročná situácia s  meškajúcimi štátnymi dotáciami sa aj toho roku zopakuje, našťastie, v polovici letných prázdnin sa hradári potrebných financií dočkali.

Počasie je rovnako nevyspytateľné ako dotácie a tak sa tento rok už trikrát stalo, že bola vyhlásená brigáda, na ktorú sa prihlásilo množstvo dobrovoľníkov, ale prišli dažde a v náhradnom termíne už väčšina z brigádnikov nemohla prísť.

„Ale bavme sa radšej o niečom pozitívnom. Aj tento rok tu máme skvelých murárskych majstrov. Už piaty rok sledujem, ako dokážu umne pracovať s kameňom, každý má svoj rukopis, ktorý obvykle ľudia neregistrujú, ale ja vidím trebárs podľa hĺbky špár, ktorá partia ktorý múr stavala,“ hovorí Janko.

Pýtam sa preto majstrov, ako dlho túto prácu robia a či majú aj svoje grífy pri murovaní. Petr sa zasmeje. Potom mi s vážnou tvárou povie, že túto prácu robí už tridsať rokov a je to predovšetkým o morálke. Ono sa to zdá, že je to obyčajná fyzická drina, ale vraj aj taká posilka je lepšia, lebo v nej sa človek toľko nenarobí.

„Murárčinu na hrade, ktorá zahŕňa trebárs  aj také špeciality ako klenby alebo strieľne, ktoré bežný murár neovláda, to všetko som sa naučil a s tým som sem prišiel. Musel som prísť ako hotový majster, keď nechcem pracovať ako dobrovoľník, veď ja sa tým živím. Najdôležitejšie je mať pevnú vôľu a morálku. Viem, že som limitovaný časom, robím preto aj dvanásť hodín denne a hradná stena sa stáva mojím oltárom. Čokoľvek vyrábate, sa môže kaziť, vy však musíte mať vôľu ostať pri tom, nesklamať seba, ani ostatných... Mám kúsok cez päťdesiat a viem, že toto už dlho nebudem vládať robiť,“ hovorí úprimne Petr.

Keď prirovnám jeho prácu k lopote v minulosti, namietne, že je to obvyklé démonizovanie stavby hradu v minulosti. Nebola to taká drina, keďže to stavalo stovky ľudí a bolo množstvo cirkevných sviatkov, kedy sa nesmelo pracovať. A potom rukou ukáže na jeden z hradných múrov a hrdo povie, že tento postavili minulý rok len oni dvaja, Petr s Michalom.

Parťák Michal je špecialista na staré budovy, robil na mestských hradbách v Pezinku a hovorí, že prácu si vyberá, musí ho osloviť. Vtedy totiž vie, že dokáže tvrdo pracovať aj bez prestávky a keď sa o rok pozrie na svoju robotu, má taký pocit v duši, ktorý mi nevie opísať.

Múr, ktorý stavajú, môžu vytiahnuť maximálne do výšky štyroch metrov a potom musí odpočívať. Len múr, lebo chlapi pôjdu ďalej. Kým neudrú prvé mrazy, je na hradoch stále čo opravovať. Ich rodiny si na to už zvykli. Michalov štvorročný, keď príde s menším bračekom a mamou pozrieť na hrad tatku, hneď si pýta rukavice. Petr svoje dve dcéry uchránil pred hradným prekliatím, fyzická práca na hrade je náročná a o tej manažérskej okolo zháňania povolení, odborníkov, financií, majstrov aj dobrovoľníkov by vedela hradná pani z Bieleho Kameňa rozprávať.

“A keď to máte celé pracne prichystané na ďalšiu sezónu, jedna z tých nutných vecí sa zmení – napríklad dotácia nepríde včas – a celé poctivé plánovanie a náročné organizovanie môžete zahodiť do koša a začat takmer odznova,“ hovorí Monika. Tento každoročný sizyfofský kolotič ju už stál príliš veľa energie a duševného pokoja, dnes už uvažuje o tom, že vedenie projektu obnovy Bieleho Kameňa prenechá niekomu mladšiemu. Chlapi sa zhodnú, že latka je nasadená vysoko, ich predsedníčka je profík a ako hovoria, „nedá sa jej milému presviedčaniu“ odolať.

Ale poďme od milých bytostí k strašidelným. Pýtam sa na hradné strašidlá, ale ani Michal, ani Petr, žiadne na Bielom Kameni nevideli, možno preto, lebo sú vzááááácne (treba čítať s nezabudnuteľným prízvukom ministerky), ale keďže sú obaja senzibilní, niekedy večer ucítia, ako keby niečo nimi prešlo. Majú pri tom zimomriavky a ja pri ich rozprávaní tiež. Prestávam sa radšej pýtať a počkám až za poslednou odpoveďou ráznym pohybom hodí Petr na múr zmes z vápna, piesku a vody a Michal mu podá kameň, ktorý do nej s majstrovskou istotou vsadí. Múr rastie.

Vyberiem sa na túlačky po hrade, narazím na dobrovoľníka Mateja. Kým mi váhavo vysvetľuje, že dobrovoľníctvo je pre neho predovšetkým relax, lebo je ajtíčkar a tí majú asi väčšiu spotrebu relaxu, tak mi kastelán Janko prezradí, že Matej je technicky veľmi zdatný a opravuje dumper, vždy keď sa pokazí, miešačky, elektrocentrály a aj všetky ostatné mašinky.

Ďalší dobrovoľník ajtičkár Peter a dnes aj šéfkuchár, ma čaká s miskou plnou chutí a vône, ponúka mi ku gulášu cibuľu, chilli, chlebík a úsmev. Sedíme v kruhu, jeme a chlapi vymýšľajú spôsob, ako zarobiť chýbajúce peniaze pre obnovu hradu. Pozdáva sa im zatváranie turistov do miestnosti pod hradom, kde majú náradie a ich pustenie na slobodu za mierny poplatok. Smejeme sa. Viem, že sú hrdí na svoju prácu a keď idú turisti okolo, robia nábor ďalších potenciálnych dobrovoľníkov. Nakazia ich svojou radosťou, nadšení turisti si s nimi vymieňajú telefónne čísla, ale nakoniec málokto skutočne zavolá a príde na hrad pracovať.

Spomeniem na záver aj sponzorov, bez ktorých peňazí by to tak rýchle nešlo, keďže sa nedalo len spoliehať na nenárokovateľnú dotáciu z Ministerstva kultúry SR. Viem, že to bude reklama, ale pekná, nie? Na obnovu hradu opakovane aj v tomto roku prispelo mesto Svätý Jur, spoločnosť CELOX, Henkel Slovensko, DELL, JTI, REVA – Malokarpatská komunitná nadácia, nadácia Tesco, nadácia SPP, nadácia Pontis a dotácie poskytla aj Bratislavská regionálna dotačná schéma. Kamene samovoľne vypadávajú z hradných múrov, ktoré ešte len čakajú na obnovu – a jeden veľký kameň odpadol zo srdca aj občianskemu združeniu, len čo sa pred pár dňami dozvedeli, že Ministerstvo kultúry SR tento rok v lete ich projekt finančne podporilo z programu Obnovme si svoj dom, takže ešte v septembri sa bude na Bielom Kameni makať odušu spasenú. A keď už hovoríme o dobrodincoch tejto pamiatky, nemožno nespomenúť aj desiatky drobných súkromných darcov, ktorí pomáhajú obnove Bieleho Kameňa podľa svojich individuálnych možností a aj tých neznámych, ktorí poukázali 2% dane. Vďaka nim toto namáhavé dielo úspešne napreduje už piaty rok.

Keď odchádzam, sľúbim aktivistom z hradu Biely Kameň , že zas voľačo napíšem, aby ľudia vedeli, ako tráviť zmysluplne čas, ktorý sa im vráti v podobe večne prežívajúceho kameňa, svedka čias minulých a aj budúcich, spojivom medzi ľudstvom a jeho vlastnou históriou, záchranou slovenského hradu.