Po desiatich rokoch cvičenia jogy, prerušovaných, lebo dva roky som sa prehupla na fitnes a ďalšie dva na gauč značky COVID-19, som sa chcela posunúť ďalej. Moja inštruktorka jogy Linda ma nahovorila na kurz jogy pod hlavičkou Spoločnosti priateľov jogy Košice, na ktorý chodí každoročne. V programe je živá akustická hudba a lektori vraj to najlepšie, čo tu máme.

Keď som sa cestou dozvedela, že kurzu sa väčšinou zúčastňujú učitelia jogy, povzdychla som si, že Pánboh mi pomáhaj a Brahma s ním. Neopúšťala ma však predstava, ako cvičím všetky polohy, aj tie, pri ktorých človek nevie, kde mu začína a končí telo a robí to s neznesiteľnou ľahkosťou bytia. O polohách, ktoré dám ako Bohyňa. V skutočnosti sa zatiaľ len plazím pri jej nohách.

Deň prvý

Našťastie, v prvý deň sa dozvedám od lektora Petra, že joga sa nerobí kvôli vonkajšiemu efektu, je výborná predovšetkým na vnútorné orgány. Takže netreba dobre vyzerať, ale prežívať všetko, čo robíme s telom a vzápätí pomenúva časti tela ako napríklad oblasť CB3 medzi konečníkom a reprodukčným orgánom, nazvanú aj ako Muladhara, alebo CB4, čo je tehotenský bod a ja neviem, či naň tlačiť, aby žena neotehotnela alebo naopak tlačiť, aby sa tak stalo. Zakódovanie tela zatiaľ neovládam.

Večer nám prednáša Gejza o tom, že santóša je spokojnosť človeka s tým, čo má. Schopnosť prijať prítomný okamih bez túžby zmeniť ho a naučiť sa v ňom zotrvať. Súčasne nás učí, ako tento stav dosiahneme. Predovšetkým nesmieme podliehať negatívnym emóciám, ako je trebárs hnev, ktorý nás zbytočne oslabuje. Mnohí sa síce zlosťou ventilujú, ale šantóša je práve o tom, že nechať sa strhnúť hnevom, či už vlastným alebo druhých, je len naše rozhodnutie. Neskutočne dobre sa to počúva, až človek zabudne, ako svet okolo neho funguje, že všetci sú permanentne nasratí.

Usmejem sa, keď Gejza povie, že v budúcom živote by chcel pokračovať v tom, čo začal. Fascinuje ma jeho istota, že sa prevtelí do štíhleho fešáka, akým napriek vyššiemu veku je a neráta s možnosťou škaredej hysterickej mrochty. My kresťania si musíme vystačiť s jedným pokusom. Šokovaná sa dozvedám, že má už osemdesiat dva rokov, ale možno už začal proces prevteľovania do mladšieho tela.

Deň druhý

Šatkarmy. Nemám ich rada. Sú každé ráno vonku na tráve ešte pred raňajkami a znamenajú očistné telesné techniky. Vypiješ dva litre slanej vody, zopár minút ich pretrepeš v žalúdku a šup s ňou von. Toto určite nie je miesto na romantické zoznamovanie sa. Neviem sa prinútiť k očiste, veď ja sa tak úprimne teším, že čo dostanem s láskou do žalúdka, to tam aj ostane a grciam len po opici. Prehovárajú ma aspoň na krhličku, ktorou si vyplachujú nos, ale odolávam. Niektorým začiatočníkom sa šatkarmy nedaria, slaná voda ostane v nich a tak zažívajú výplach nie žalúdka, ale čriev počas celého dňa.

Ásany na tráve sú však neskutočne dobré. Peter rozpráva o svojej prvej návšteve Indie, počas ktorej chcel spoznať váženého jogína, ktorý postavil miestny chrám. Tri dni sa im jogín neukázal a na štvrtý vyšiel zo svojho príbytku a predviedol im polohu luku. Prezradil im, že práve táto ásana mu pomohla splniť si túžbu postaviť chrám. Vláda mu ho nedovolila postaviť, ale on denne v polohe luku opakoval svoje prianie ako mantru. Po niekoľkých dňoch za nim prišli ľudia z vládneho úradu a prosili ho, aby prestal pôsobiť svojou mentálnou silou na nich a postavil si už ten chrám. Smejeme sa, ale radšej potajme, aby to Peter nevidel, lebo čo ak je to pravda?!

Robíme polohu kobry pre pešiakov a polohu kráľovskej kobry, ktorú skúšam, že nech sa aj dolámem, budem za kráľovnú. Ostávam pešiakom. Nevadí, aj pešiaci sú dôležití, hovorím si. Za mnou však cvičí Linda.

„Zdvihni tú nohu vyššie, až ku hlave. To dáš!“

„Kuš, šéfová,“ ohriaknem ju.

Pri ďalšej polohe zas sipot za mnou.

„Čo zas?!“ otáčam sa k nej. „Robíme hadie polohy, nie zvuky!“

Nemôžem sa veľmi naťahovať, strava je vegetariánska a všetkých nás nafukuje. Občas to niekto nezvládne, ozve sa prd a vzápätí maskujúce slušné zakašľanie. Neskôr sa už ani nekašle.

Deň tretí

Doobedňajšie prípravné cviky na tráve sú také náročné, že ak sú toto prípravné, chystám sa na zajtrajšiu levitáciu. Som po nich taká unavená, že keď sa presúvame do cvičebne, kde máme pránajámy, čiže dýchacie techniky, nechce sa mi ani dýchať. Sprvu sedím stuhnutá na vankúši a teším sa, že žijem. Vnímam s vďakou hudbu, Pavel hrá na handpane a zázračne mi upokojuje myseľ. Nie, dnes ešte nezomriem. Nerátam ešte s nebeskými harfami.

Poobedňajšie ásany sú pokojnejšie. Polohy ako sviečka, pluh, najmilšou sa stáva levia. Doprajeme si vo voľnej prírode aj sprievodný rev leva, ktorý k ásane patrí. Niektorým jogínom tie vytreštené oči, vyvalený jazyk a rev, z ktorého tuhne krv v žilách, pristane. Peter vysvetľuje, že túto polohu mu kradnú kozmetické salóny, lebo levia grimasa redukuje vrásky. A tak ženy revú viac ako chlapi. Uáááááááá!

Deň štvrtý

Stále hľadáme na tele nejaké body. Gejza hovorí, že nemáme na to GPS a tak to ide ťažšie, hlavne na to treba ísť intuitívne. On sám napriek tomu, že študoval u indických majstrov, hovorí, že čím viac vieš, tým viac ťa to obmedzuje a kladie zvýšený dôraz na precítenie všetkého, čo s telom robíme. Vytvoril sústavu jogových cvičení so sprievodom živej hudby, čiže savita jogu.

Tancujeme dervišské tance v zjednodušenej forme, na konci ktorých je točenie okolo vlastnej osi, samozrejme tempom, aké naše telo chce. Do toho hrá Ivo so synom Pavlom na handpane a husliach. Točím sa a vnímam horúčavu, ktorá mi zaplavuje telo. Niektorí okolo mňa sa točia ešte rýchlejšie, sme ako planéty na svojich obežných dráhach, rotujeme a pozeráme sa do dlane, ktorú sme si nadstavili pred tvár. Pomáha nám ukotviť sa a nespadnúť. Kto nevládze, líha si. Keď doznie posledný úder handpanu, ležíme všetci na zemi a je nám príjemne.

Poobedné prednášky sú o tatvách, piatich základných elementoch a ich pôsobenie na človeka. Vnímame ich ako energetické prúdy v tele. Od chodidiel do polky stehien sme v pôsobení zeme, od stehien po pupok vládne voda, v oblasti srdca pôsobí oheň, v časti horného dýchania vládne vzduch a nad nami je akáša, čiže éter alebo prazáklad vesmíru.

Peter rozpráva o tom, ako postupne môžeme zlepšiť svoje vnímanie všetkými zmyslami a kam sa môžeme až dostať v schopnosti čítať myšlienky druhých, ale toto nie je lákavá predstava, všakže. Výklad doplní príhodou o jogínovi, ktorý s nimi cestoval vlakom a nemal cestovný lístok, ani nevedel, že také niečo existuje, keďže žil roky izolovaný od moderného sveta. Spýtal sa však Petra, ako taký lístok vyzerá a keď mu ho ukázal, o chvíľu sa v jogínovej ruke objavil taký istý. Na tú chvíľu, kedy ho potreboval, si ho dokázal pomocou mentálnej sily vytvoriť.

Deň piaty

Už som si zvykla, že deň začína o šiestej meditáciami. V praxi to znamenalo, že o šiestej sa zatvorili dvere a začalo sa meditovať, pretože Gejza hovorí, že je nezmysel skôr vstať, aby sme niekam neskoro prišli.

Po meditáciách ideme von na raňajšie cvičenie so Zuzkou a zisťujem, že dnes je len desať stupňov. Cvičíme v studenej mokrej tráve naboso, telo mi zahrieva mikina. Zuzka zvolí na zahriatie párové cvičenie a trieme si o seba chrbty. To je veľmi príjemné. Modré nohy zachraňujem po cvičení horúcou vodou a dekou, aby som na raňajky prišla vysmiata.

V ten deň sú ásany venované vzdušenému živlu, Peter nás učí pritlačiť jazyk dozadu na podnebie. Jeho jazyk je dlhočizný, denne ho naťahuje a cvičí s ním a tak vie z jazyka skrútením v ústach urobiť korýtko. A pridáva príhodu o jogínovi, ktorého na svojich potulkách po svete stretol. Tento zas žil vysoko v horách, vo výške okolo 4 tisíc metrov, jedol len žihľavu a bol preto zelený. Čas si krátil spievaním v jaskyni, sediac v polohe lotosového kvetu a na hlave mal vždy niečo položené. Proste zelený interaktívny spievajúci stolík. 

Cvičenie ukončujeme stojkou, na ktorú sa dôkladne pripravujeme a Peter pripomína, že posilňovanie elementu vzduch netreba preháňať, lebo človek môže nadobudnúť pocit, že je Boh. Musíme sa držať pri zemi a cvičiť polohy venované posilňovaniu spodnej časti tela. To je dobré, lebo dlho v stojke nevydržím. Všetci sa skromne vraciame na zem.

Večer je namiesto prednášok rozlúčkový večierok. Podávajú sa chlebíčky s vegetariánskymi nátierkami a zákusky. Pije sa melta a bylinkový čaj. Alkohol je tu zakázaný a káva sa neodporúča, pijeme ju celý týždeň potajme na izbách z prepašovaného kávovaru. Nuž a tak sa chvíľu pobavíme a ideme spať. Ráno sa po meditáciách na šiesty deň pobytu balíme domov.

Čo mi kurz jogy dal? Ak som doteraz jogu vnímala len ako telocvik, dnes už chápem, že je to aj o disciplíne, vnútornom pokoji, o vnímaní každého okamihu, každého nádychu. Až v kostiach som cítila sladkú ťažobu bytia, počúvala zosilnené zvuky sveta a pri polohe, v ktorej sme chytali do rúk imaginárne slnko, som ho horúce držala v rukách, nechala po nich kotúľať a nesmiala som sa, že je to len predstava, lebo ktovie, čo všetko v našom živote je v skutočnosti len našou vlastnou predstavou...