Rada píšem o dobrovoľníkoch, ktorí obnovujú slovenské hrady, vyžaruje z nich zvláštna príjemná energia. Alebo možno preto, že sama ako dobrovoľník píšem do turistického občasníka a šéfredaktor mi prihrá občas nejaký ten hrad. Tak som prišla k Bielemu Kameňu, kam som sa opakovane vracala alebo k Dobrej Vode. Keď ma niečo nadchne, tak po tom, ako napíšem článok, ktorý sa odo mňa očakáva, napíšem aj ďalší neočakávaný na dailymale. A teraz som dostala tiež fajný tip. Šéfredaktor mi dohodol stretnutie s kastelánom Čachtického hradu. O tento hrad sa však nestará už občianske združenie, ale obec Čachtice.  

Keď som prišla na požadovanú hodinu popod hrad a zatelefonovala kastelánovi Mariánovi, ospravedlnil sa, že nečakane musí sprevádzať skupinku návštevníkov, ale posiela po mňa kolegu s autom, ktorý ma vyvezie na hrad. Dorazil chlap typu Indiana Jones na aute typu Tesnepredrozpadnutím a ukázal na parádny tereňák na parkovisku s otázkou, či to je moje. Keď som pokrútila hlavou, smutne skonštatoval, že také by sa im hodilo na hrad. Cestou na hrad som číhala, kedy nám konečne odpadne koleso a on rozprával, aké mám šťastie, že kastelán práve začína sprevádzať, lebo môžem s nim zažiť prehliadku hradu. Robí ju zaujímavo, návštevníci si ho pochvaľujú.

Dorazili sme, keď sympatický kastelán opisoval, ako desaťročného Nádašdyho poslal otec do Viedne, aby ho naučili, čo treba a to narábať s mečom, strieľať z luku a jazdiť na koni. Pán kastelán šermoval vo vzduchu rukami, strieľal a jazdil, tipovala som ho na absolventa VŠMÚ, odbor mím. Ďalej rozprával, ako jeho otec vyžadoval od jeho pestúnov, aby ho mlátili každý deň v očakávaní, že sa z neho stane tvrdý chlap.

„Stal sa z neho najväčší bojovník proti Osmanskej ríši, ktorý sa v roku 1602 zúčastnil bitky o Budín a Pešť. Túto bitku gróf strhne na svoju stranu a vďaka jeho veleniu armáda víťazí. Turci ho odvtedy prezývajú Čierny bej alebo Čierny býk. Čo myslíte, z čoho vznikla táto prezývka?“ pýta sa pán kastelán návštevníkov a odsúhlasí, že áno, bol zúrivý, silný, tvrdohlavý. A keď išiel do boja, mal na sebe kyrys, ochranný kovový kryt trupu a cez plecia obrovský čierny plášť, ktorý ho robil väčším než bol a to bol pritom statný chlap, ktorý podľa slov jeho vojakov vedel zdvihnúť do vzduchu dvoch chlapov holými rukami.

„Keď bolo po boji, pán gróf popíjal s vojakmi víno alebo medovinu a v dobrej nálade potom žongloval odseknutými hlavami Turkov. Hlavy nosil aj priviazané o sedlo. Turci sa ho veľmi báli a snažili sa všemožne pána grófa zbaviť. V roku 1603 ho zajali bez toho, aby vedeli jeho pravú identitu. Zo zajatia ho vykúpil jeho najbližší priateľ, ktorého považoval za brata a tým nebol nik iný ako Juraj Turzo, z ktorého sa zakrátko stal palatín. Nádašdy mu z vďaky sľúbil za vysoké výkupné časť svojich majetkov, páni si podali ruky, ale zabudli to právne podložiť. Gróf Nádašdy o rok zomrel a palatín Turzo si dovolil zaklopať na dvere pani grófky Alžbety Báthory. Ona ho však poslala tam, odkiaľ prišiel a on jej za toto úprimné gesto poďakoval,“ pokračuje serióznym hlasom vo výklade pán kastelán a keď sa zatvária návštevníci začudovane, zasmeje sa vysvetľuje:

„Samozrejme, že vtedy sa v Jurajovi Turzovi zrodil obrovský hnev a rozhodol sa pani grófku pripraviť o všetko, čo má. Pani grófka však vedela, že to palatín nenechá len tak a zaviedla na hrade funkciu, ktorá sa volá hradný ochutnávač, ktorého životnosť bola v určitých momentoch značne limitovaná. A aká bola pani grófka? Predovšetkým veľmi vzdelaná, komunikatívna a spoločenská dáma, ktorá vďaka manželovi ovládala šerm, vďaka svojmu otcovi ovládala aj luk a bola výbornou jazdkyňou na koni vďaka sama sebe. Údajne milovala kone viac ako ľudí. Naučila sa veľa o bylinkách od liečiteľov a veľký záujem mala aj o alchýmiu, túžila vytvoriť kameň mudrcov.“

Ako prechádzame nádvorím, tak aj pán kastelán prejde od faktom k legende o grófkinom boji za nesmrteľnosť, ktorá údajne vznikla pri česaní pani grófky. Slúžka ju potiahla silno za vlasy a keď ju grófka udrela po tvári, na jej ruku dopadlo pár kvapiek krvi. Po zotretí si pani grófka všimla, že miesto sčervenelo a pleť viditeľne omladla. Nič nezvyklé, omladzovacie salóny používajú úspešne plazmalifting, len je z vašej krvi, netreba zháňať obete. Grófka sa rozhodla, že bude trýzniť mladé dievčatá s nevinnou krvou, aby si zachovala svoju mladosť. Pri mučení jej pomáhali služobníčky ako bola Dorota, Ilona, Katarína a pre pani grófku unášal mladé dievčatá muž menom Ján Ujváry, prezývaný Ficko. Nasleduje výpočet mučiacich techník, ktoré tu kvôli slabším povahám neuvádzam. Podľa Guinessovej knihy rekordov zavraždila čachtická pani 650 mladých žien. Na záver legendy sa spýta kastelán návštevníkov, či naozaj veria tomu, čo práve počuli, tí ani nedýchajú a potom odpovedia, že nie, aby nevyzerali takí dôverčiví.

Vzápätí kastelán vysvetľuje, že ak nezabudli na to, že grófka mala najväčšieho nepriateľa a tým bol Juraj Turzo, tak všetko mohlo byť celkom inak. Palatín bol totiž človek, ktorý sa neštítil použiť akýkoľvek prostriedok, aby sa k majetkom pani grófky dostal. Kľudne mohol poslať svojich hrdlorezov, ktorí prepadávali dievčatá pri prácach na poli. Telá dievčat boli dokonca znetvorené tak, aby si Čachtičania mysleli, že pani grófka používa čiernu mágiu, aby sa ku krvi dievčat dostala lepšie.

Dňa 29. decembra 1610 prichádza za treskúcej zimy Juraj Turzo na hrad a zrovna prichytí pani grófku priamo pri čine, keď na nádvorí bičuje mladé dievča. A pobočník palatína nájde v kaštieli menný zoznam, kde je 650 zapísaných mien. Keď si uvedomíte, že šľachta bežne tvrdo trestala svoje služobníctvo, pre nás až nepochopiteľne kruto a vyprovokovať trest v určenú chvíľu nie je nemožné, najmä ak viete, že za to dostanete od palatína zaplatené, udalosti nadobúdajú iný význam. Ďalej, nebudete si predsa písať zoznam obetí, pokiaľ nie ste príslušník SS v koncentračnom tábore a musíte si viesť záznamy. Navyše napísať ho a uložiť na dostupné miesto je záležitosť absolútne nezodpovedajúca inteligencií grófky Bátoryovej.

Suma sumárum -  zinscenovať a presvedčiť prostý ľud o čomkoľvek sa dá aj dnes v čase internetu, čo už potom v tamtých časoch, keď platilo, že čo povedia pán veľkomožný, je ako písmo sväté. Ktovieaká bola pravda, lebo keď ide o veľké peniaze, dejú sa veľké svinstvá.

Ešte treba doplniť, že v tom čase pripravoval bratranec Alžbety Báthory, sedmohradské knieža Gabriel Báthory, stavovské povstanie proti Habsburgovcom a hľadal spojencov. Taká sestrenica, ktorá mala veľké majetky na západe a severe Uhorska, sa mu mohla hodiť, čo by sa vrchnosti určite nepáčilo.

Pani grófka napokon nikdy nebola riadne súdená, nedovolili jej vypovedať a výpovede svedkov boli pravdepodobne podľa vtedajších zvyklostí vynútené na mučidlách. Bola na svojom hrade doživotne uväznená, ale palatín Turzo si aj tak utrel hubu. Múdra Alžbeta ešte pred uväznením spísala testament a rozdelila svoje rozsiahle majetky medzi svojich troch potomkov, syna a dve dcéry. Vedela, že palatín by v prípade dokázania jej viny a popravy dostal podľa vtedajších zákonov celý jej majetok.

Po skončení prehliadky som sa ako prvé pýtala pána kastelána na peniaze pre hrad. Keďže nie sú občianskym združením, sú niektoré možnosti oklieštené. Peňažnú podporu dostáva hrad z Ministerstva kultúry SR, reagujú na rôzne výzvy ohľadom grantových programov a podarilo sa im nájsť aj pár sponzorov. Konsolidácia si vyberá svoju daň, klesá návštevnosť hradu a samozrejme, je preto aj menej peňazí utŕžených za vstupné a tak sa hrad poteší akémukoľvek daru.

Rozprávame sa aj o tom, čím hrad žije, akú zábavu poskytuje návštevníkom a zaujala ma Light-art show, čo je maľovanie svetelnými sprejmi na fóliu. Kým umelec Lukero maľoval, z hradieb hradu vyleteli dva netopiere ponad hlavy účastníkov, čo nadšený dav zhodnotil ako návštevu významného grófskeho páru, ktorý tu vládol. Nuž, netopiere zrejme nasralo nezvyčajné svetlo v noci, pretože kvôli tomu sa nevedia koncentrovať na lov, ale to prvé vysvetlenie je krajšie.

Musím ešte spomenúť nezvyčajnú návštevu hradu, na ktorú si kastelán Marián spomenul a mne z nej spadla sánka. Pred rokom navštívil hrad fotograf z Argentíny a počas rozhovoru mu fotograf chcel ukázať svoj chrbát a už si aj vyzliekal tričko. Tentokrát som ja tipovala pikantnejšie vysvetlenie než to, ktoré mi kastelán po významnej chvíli ticha poskytol.  Fotograf mu ukázal na chrbte vytetovanú v celej svojej kráse grófku Alžbetu Báthory. V Argentíne je vraj krvavá pani z Čachtického hradu populárna, píšu o nej v románoch, básnici jej venujú svoje verše a ja doteraz premýšľam, kto mohol importovať náš krvilačný tovar do tejto krajiny Južnej Ameriky a prečo sa to tam ujalo.

Na záver som sa ho spýtala, ako sa dostal k práci, ktorá ho očividne baví a on mi s úsmevom vysvetľuje, že to začalo skvelou pani učiteľkou dejepisu na základke, pokračovalo štúdiom muzeológie na vysokej a neskôr prácou v múzeu Milana Rastislava Štefánika v Košariskách, na ktorého sa pán kastelán nápadne podobá. Nuž a vďaka tejto príjemnej náhodnej podobe sprevádzal návštevníkov sťaby náš slávny diplomat a vojenský letec.

Počas toho, ako kastelán rozpráva, vnímam, že aj keď je zamestnancom obce Čachtice a nie dobrovoľník, ide z neho presne tá energia, ktorú mám tak rada. Signalizuje, že človek robí všetko pre dobro veci a ide mu to rovno z duše.

Z hradu som odchádzala už pešo, môj šofér behal okolo hradieb, akurát sa opravoval múr na druhej bráne a delové strieľne na obvode múru. Aspoň som si cestou dole na čerstvom vzduchu utriedila myšlienky o krvavej čachtickej pani, ktorá možno okrem krvavého steaku nepotrebovala žiadnu krv. Ale predstava krvilačnej grófky zabíjajúcej nevinné devy z prostého ľudu, ktorú niekto spravodlivo dolapí a uväzní, sa niekomu náramne hodila na odklonenie záujmu od svojich zlodejských záujmov, och, ako sa nám tá história opakuje, nepoučiteľný prostý ľud, že?