Nedávno som sa hnala na letný festival zábavných hier, nazvime ho trebárs Spirofest, názov teraz nie je dôležitý, lebo napriek skvelým účinkujúcim a eskalujúcej zábave, po tisíci krát za posledných  pár dní ma nasralo počasie. Teda, aby som bola presná, počasie ma nemôže nasrať, lebo to vždy nejaké je. Buď je taká horúčava, že v európskych zoo kŕmia zvieratá zmrazeným jedlom, takže vidieť medveďa s nanukom Míšou v pazúroch nie je zrejme nič neobvyklé, alebo tak mrzne, že havrany lietajú v baraniciach a tretia šialená možnosť je  hrozná lejavica, že to nie je ani na romantiku „vyfajči ma… v daždi.“ Serie ma, že sa nemôžem spoľahnúť na predpovede počasia, aj keď obľúbený DM meteorológ Peter H. by mi povedal, že sú aj horšie veci ako sú zlé predpovede počasia. Viem však, že vo chvíli, keď sa ženiem na nejakú akciu, prestávam sa zaoberať myšlienkami, ako prispejem k záchrane planéty, ale chcem sa zabaviť pri kotlíkovom guľáši a bazéne s gumeným jednorožcom a nechcem, aby mi do nejakej z týchto roztopaší pršalo a už vôbec nie na mňa. Podľa predpovedí počasia malo v uvedenej lokalite pršať a tak si beriem dve nepremokavé bundy. Jednu tenučkú bez podšívky a druhú s mikroflísovou podšívkou, čo nepremokne a zahreje a obe mi zaberú polovicu batoha. No a tak ma potom logicky ako ženskú naserie, keď ani jednu nepoužijem. Miesto v batohu som tak predsa mohla využiť na ďalší večerný outfit.

Podobná situácia sa mi stala pár dní pred uvedeným festivalom zábavných hier, konkrétne na akcií „rodinná dovolenka a iné nešťastia“. Jedna z destinácií dovolenky bolo slovinské jazero Bled, v ktorom sa na niektorých miestach dá legálne kúpať a nelegálne sa tam kúpe v čase horúčav kdekto a kde to dá. Proste chlapi do seba šupnú točeno Laško, zhodia letný outfit a potom sa v plavkách alebo len tak na hulváta v spoďároch tresknú do tej smaragdovej vody v srdci hôr, ako tomu hovoria turistickí sprievodcovia. A ja som napriek tomu, že z duše nenávidím plávanie v niečom väčšom ako je vaňa, prípadne v bazéne s nafukovacím jednorožcom, kde mi je voda po prsia, keď v bazéne sedím, pocítila ukrutnú smaragdovú obsesiu, ktorú mi muž liečil mávaním mobilu s voľajakou aplikáciou, ktorá ho vyslovene upozornila na výdatný dážď. Starostlivo som zbalila do obrovského batoha mužovi a synovi po jednej nepremokavej bunde, no a mne a dcére, lebo však ženské, po dvoch nepremokavých. Jednu tenučkú a druhú, však to už o tom zahrievaní poznáte.

Vyrazili sme na pochod okolo jazera. Bola poriadna horúčava. Možno nepadali štyridsiatky, však ani ja som nepadla a pekne som si to odchodila, ale chodník okolo jazera nemá žiadne tienisté stránky. Slnko na vás praží, lúče sa odrážajú od smaragdu rovno do vášho kamenného ksichtu, cícerky potu vám stekajú ako babám z Kútú pri koncerte Jútú. Po hodine chodenia-potenia začína bežná rodinná konverzácia.

„Tati, nehovoril si, že bude pršať?“ Ironicky tón omladiny sa nedá prehliadnuť. Seká do živého a prebudil by aj mŕtveho.

„Povedala mi to moja aplikácia. A vôbec, kto nesie ten obrovský batoh s bundami, há?“ zdvihne muž výstražne obočie. Ja to už poznám, je nasratý, ale decká ho vraj poznajú lepšie ako ja. Poznajú ho totiž od narodenia. A tak mi tí satani dávajú za jeho chrbtom signály, že mám byť v kľude, oni si to chcú vychutnať.

„Držte mě!“  Snažím sa ovládať jak stará Škopková a dýcham zhlboka ako pri dýchacích cvičeniach pred pôrodom. Čo som si porodila, to mám, tak mi treba.

„Je hrozne horúco. Koľko by nám trvalo vrátiť sa do nášho apartmánu pre plávky?“ vystrelia provokačnú otázku. Dobre vedia, že muž nie je žiaden spiatočník a neprijme ich návrh. Zachytím jemný pohyb pevných čeľustí, ktoré sa zovreli v snahe udržať v sebe neadekvátnu odpoveď potomkom.

„Nebudeme sa vracať. Možno ešte bude pršať,“ precedí cez zuby. Tak tomu sa snažím veriť aj ja, pretože vidím, ako mu jedny pramienky potu stekajú po čele a druhé po chrbte rovno do jarčeka pod kraťasmi.

„Takže, čo teraz? Šľapeme ďalej?“ pýtajú sa a je mi jasné, že odpoveď vedia, ale otázka je vyslovená za účelom dráždenia býka. V tom znamení sa aj môj muž narodil, takže toto prirovnanie je priliehavé ako momentálne jeho tričko. Z nozdier mu uniká prúd horúceho vzduchu.

„Urobíme si prestávku,“ povie rázne.

Zastavujeme v malom bufete pod slnečníkmi, dávame si studené limonády, chvíľu je prímerie. Len čo pokračujeme ďalej a chodník popri smaragde neposkytne dlhšiu dobu žiaden tieň, začíname sa znovu potiť a decká už nejdú za nami, ale zaujmú bojové pozície popri nás a spustia ďalšiu paľbu.

„Ako dlho ešte pôjdeme? V tej horúčave a so zástavkami to trvá podstatne dlhšie, však? Všetci sa kúpu v jazere a my len vo vlastnom pote...“

Mužova sánka znovu poskočí. Decká v duchu tiež poskočia. Akcia vychádza. Rodič je  totálne nasratý.

„Dáme si obed,“ rozhodne za všetkých muž a zabočí do klimatizovanej reštaurácie pri jazere. Utekáme za ním, spotené deti ovládajú rehot.

Tieto vražedné rodinné zábavky pokračujú aj v poobedňajších hodinách. Nasleduje zástavka na zmrzlinu. Zástavka v Salvator Dali´s Exhibition. Zástavka na kávu. Prechádzka okolo jazera trvá podľa turistických sprievodcov vychádzkovým tempom okolo dvoch hodín, nám trvala zhruba šesť. Počas celých šiestich hodín nepadla ani kvapka vody. Večer sme sa vyštverali na hrad pri jazere, absolvovali sme jeho prehliadku a keď sme vyšli von, všade bolo mokro, zrejme konečne trochu spŕchlo. Bundy sme síce nevyužili, ale muž cítil aspoň čiastočnú satisfakciu za námahu, ktorú vynaložil celodenným nosením batohu s nepremokavými bundami. Tešil sa ako malý chalan a ukazoval nám, že ahá, pršalo. Však hej, pršalo, akurát v takom čase, o ktorom predpoveď počasia ani nesnívala. Niekto sa sekol o pár hodín a vo výdatnosti dažďa. Dobre, keby to bolo tak o nejakú štvrť, respektíve polhodinku, nič nepoviem. Takú majú mieru tolerancie aj iní profíci. Nedávno mi kolega rozprával, ako navigoval na stojánku leteckého akrobata Zoliho. Zašermoval mu profesionálne pred lietadlom rukami, ukázal smer dopredu, keď tu náhle pilot stočil lietadlo a krídlo mu zmixovalo vzduch presne tridsať jeden centimetrov od jeho tváre. Stislo mu riť, ale pochopil srandu a tiež to, že centimetre boli presne vyrátané, v skutočnosti ich malo byť len tridsať a tak sa neposral, ale od úľavy sa rozosmial. Chápete ten rozdiel? Profík vyrátal pri rozpätí krídel lietadla 7,32 metrov doslova centimetre pri manévrovaní a tuná meteorológ vidí kilometrové mraky behať po oblohe a normálne sa sekne pri ich pohybe o niekoľko hodín!

Tak si hovorím, že možno majú nahovno meracie prístroje. Dobre, tak čo si teda nezaobstarajú trebárs pijavice, ktoré vedia predpovedať dážď oveľa lepšie?! S prichádzajúcim dažďom sa znižuje tlak vzduchu. V rieke, kde žijú pijavice, sa tak množstvo kyslíka vo vode tiež znižuje a keďže pijavica dýcha celým povrchom tela, tak sa snaží vyskočiť nad hladinu, aby dostala svoj prídel kyslíku. Je problém zabezpečiť si jedno akvárko s vyskakujúcimi pijavicami na hydrometeorologickú stanicu? Aj kone vedia predpovedať dážď, ale netvrdím, že meteorologická stanica by mala byť súčasne chovná stanica na kone, stačí fakt to akvárko s pijavicami, bolo by to aj lacnejšie. A ďalej, okrem zvierat vedia predpovedať počasie aj rastliny a stromy. Trebárs taká jelša má pred príchodom dažďa zrazu silno lepkavé listy. No tak prosím, páni meteorológovia, treba vysadiť okolo meteorologickej stanice jelše a počas obedňajšej pauzy šup pekne objímať stromy a hladkať im listy. Takto  hladkáte bosou nohou hada a teda, že sipím od zlosti pri každej predpovedi počasia, na to môžete vziať jed. A pekne jedovatý.