Dnes si dáme niečo o jednej takej krajine kokotov v oblasti motorizmu. Nečakajte však niečo o diaľniciach, či zápchach. Aj keď sa vám oboje zdá u nás v hroznom stave, celkovo je Slovensko len taký malý zaprdený odvar. Všade navôkol majú väčšie zápchy a väčšie prúsery s diaľnicami. Malá vsuvka, kto pozná moju najobľúbenejšiu diaľnicu okolo Ostravy do Poľska? To je prúser napríklad.

 

Takže sme krajina kokotov v oblasti motorizmu? Jazdíme ako vydrbané svine, ktorým absolútne na nikom a na ničom nezáleží?

 

Kedysi dávno, keď ešte len internety vznikali a o licoknige sa nesnívalo ani uhrovitému Cukríkovi, prišla s demokraciou aj doba aupair. To sa chodili slovenské devy do cudziny učiť jazyky a utierať detičkám rite. Jedna moja kamoška si takto polepšila, jej cesta aupair v England sa zmenila na život v krajine zázrakov za veľkou mlákou. A prišla takto na naše malé Slovensko so svojím snúbencom dohodnúť svadbu. Padol nápad, že by sa vybrali pozrieť aj krásy našej zeme, nuž tak zbalili maličké rodinné autíčko a hajde na sever. Keď kamoška šoférovala popod Strečno, oproti sa rútili autá veľké ako svet, do toho firemný čuráci obiehali hlava-nehlava, plná čiara je len na okrasu, všade nejaké auto a riziko zrážky. V tomto okamihu sa začal milý Američan kŕčovito držať madiel, a neskôr dokonca kričal od strachu.

Keď nám to kamoška opisovala, smiali sme sa, až sme si cvrkli. Ale on sa nesmial, len opakoval, že toto určite nie je normálne. Keďže ešte nevedel po slovenský, nepovedal nám, že sme krajina kokotov. Povedal, že to bol najhrôzostrašnejší zážitok jeho života, no my sme mu neverili.

Prečo? Chalan je bývalý bojový pilot, stíhač s nasadením v bojoch v Kuvajte. Niekto, kto reálne zažil vojnu, niekto, kto pilotuje bojovú stíhačku a kokot, bojí sa jazdiť po slovenských cestách. Vtedy sme sa super zabávali a dnes viem, čo si o nás myslel. Krajina kokotov.

 

No dnes sa situácia zmenila, Kali tu začal pred 10 rokmi zavádzať rôzne kobry, prenosné radary, trošku väčšia osveta a hop, dnes sa mi nezdá, že by tento náš Absurdistan bol krajinou kokotov v oblasti automobilizmu. Tak trošku mi vadí, že už nedám Mordor - Bublina za 3,5 hoďky, aj keď pribudlo 60 km diaľnice. Dnes to bežne predpisovo zdolám za 4,5 hodinky a som spokojný. Žiadny stres, žiadne kritické situácie. Áno, občas nejaký čurák na tmavej audine a s východniarskou ŠPZ sa hrá na pretekára, v globále však pohoda.

 

Kde je teda to v nadpise avizované chujovo? Na Ukrajine!

 

Hovorí sa, že na dobré sa ľahko zvyká. A keď mi trvalo len cca 100 km jazdy, aby som si zvykol na automobilový kokotizmus na cestách, znamená to, že je to dobré?

Poďme od začiatku príbehu, keď som sa musel autom vybrať hlboko do vnútrozemia Ukrajiny. Stále to vychádzalo ako najlepšia alternatíva dopravy. Jebať na hranice, tie nejako prejdem. Btw, druhá odbočka, na tom hraničnom prechode sa nič nezmenilo, furt pašeráci a furt niekoľkohodinové čakanie. Keď môžete, vyhnite sa tomu. Späť k samotnej ceste. Strašiakom mala byť cesta cez Karpaty. Dávno som si ju zažil a pamätal som si ju ako celkom príjemnú jazdu. Dnes mením svoj názor. Kto rád hrá počítačové hry a špeciálne autíčka, hajde na Ukrajinu. Odporúčam nejaké auto, čo lepšie sedí na ceste, možno štvorkolka nie je nutná, ale hlavne nech to má výkon. Dobré spoľahlivé auto s ešte lepšími gumami. Výkon taký, že v okamihu to dokáže vystreliť. Ale nemusia byť veľké kone, stačí kruťák, čo potiahne, keď bude treba zabrať. Ja mám dvojliter a ten považujem za fajn, ale taká benzínová jedenosmička by bola úplná špička. Ťahať tam šesťvalec s trojlitrom je už moc, zase tie cesty nemajú bezpečné únikové zóny a často vynášajú, čo ich niekto opačne naklopil.

 

O čom to rozprávam? Predstavte si krajinu, niečo ako myjavské kopanice, také, že ste hore v 700-800 metroch nad morom, okolo je zvlnená krajina, kde sú bežné prevýšenia pár desiatok metrov, občas stovka. Cesty sú kvalitné a hlavne široké. Cesty si klesajú a stúpajú, cesty sa neustále hadia krajinou, žiadna priamka, ale veľmi sexy krivky. Síce v strede cesty je buď jedna alebo dve plné neprerušované čiary, no tie zjavne len určujú stred dráhy. Iný význam som nepostrehol.

Krajina tak prekrásna, že sa chcete každú chvíľu zastaviť a kochať. Príroda ešte nedojebaná ľuďmi, lebo len každých pár kilometrov je nejaká tá osada. Pár domov označených ako dedina, no vy nespomaľujete. Stále ideš svoje tempo, rýchlosť ti kolíše medzi 110 - 130 km/h. Premávka žiadna, občas nejaké tie kamióny a nejaké tie maršrutky. Do toho len a len ľudia ako ty. Každý z toho tlačí rovnakých 120 za hodinku. Ak sa náhodou pritrafí nejaký miestny sockár na žiguláčiku, poctivo sa krčí na pravej krajnici a ty prefrnkneš, ani okom nemrkneš.

Dvadsaťdvakrát som si musel povedať, že toto nie je počítačová hrá. Toto je reálny život a ak urobím chybu, vyletím z cesty. Skotúľam sa niekam do priepasti a moja rodina bude pekne pičovať, keď mi na dušičky pôjde zapáliť sviečku ku krížiku. Btw krížikov a sviečok vedľa cesty je tam vážne požehnane.

Dvadsaťtrikrát som si musel povedať, že spomalím, lebo sa chcem vrátiť domov k rodine.

Ale zároveň dvadsaťštyrikrát som sa nechal strhnúť ostatnými a pridal sa k týmto nelegálnym pretekom. Bolo mi ľúto, že nemám v aute kameru, lebo ťažko mi to aj niekto uverí. Ako som vyššie napísal, trvalo mi asi sto kilákov, kým som sa úplne osmelil a nespomaľoval pri každej značke začiatku obce.

Hneď na hraniciach som si uvedomil, že niečo nie je na prístrojovke tak, ako vždy. Auto prestalo zobrazovať značku maximálnej rýchlosti. Ani v kapličke predo mnou a ani na navigácii. Potom mi došlo, že nebola hláška o dočasnej neschopnosti čítať dopravné značky a tak si myslím, že to je rovno z výroby vypnuté. Navigácia mimochodom na Ukrajine pracovala fakt super a našla vždy, čo som potreboval. Len aby nenarobili viac škody, asi softwarovo vypli systém rozpoznávania dopravných značiek. A ja som po hodine začal jazdiť ako pred desiatimi rokmi u nás. Cez dedinu stovkou. Že som chuj? Nie, nie som. Chuj som bol, keď som do dediny dobrzďoval a vytváral kolízne situácie. Domorodci si to totiž všetci šinuli stovkou a jeden brzdiaci debil ich len ohrozoval.

 

Ak si dobehol pomalší kamión, tak si sa len pozrel, či náhodou oproti niekto neobieha. Ak aj išlo oproti nejaké auto, žiadny problém, cesta je široká a tak si to v pohode aj traja užijete. Štyria by sa asi tiež nejako zmestili ale už by bol stres. Že tam bola dvojitá plná čiara? Nemá problém. Že to je v dedine a teda ľudia okolo cesty? Nemá problém. Ťažko sa to vôbec opisuje, v danej chvíli to bola jedna veľká eufória.

 

Na spiatočnej ceste cez Karpaty som sa ešte niekde na rovinkách za Stryj zavesil za jeden bavorák. Nová trojka, užhorodská značka, za volantom bežný otec rodiny, manželka vedľa a deti vzadu. Videl som ich dobre, keď ma obiehali. Tak si hovorím, ten nebude úplný chuj, má v aute rodinu, pôjdem cez Karpaty za ním. Išiel som. Dvadsiaty siedmykrát som si povedal, že spomalím. Ale dvadsiaty ôsmykrát som sa držal, obiehal kamión v tiahlej pravouhlej zákrute, kde som fakt videl holý džonson. Navyše to bolo hore kopcom a v dedine, na tachometri 112. A v tele endorfíny z toho radostného zážitku. Pôvodne som plánoval, že tam hore na karpatskej planine si zastavím, možno dokonca skočím do niektorej tej dediny, kúpim hríby, kúpim lekvár a možno ak niečo zjem. Nakoniec som nikde nestál, tak som sa držal toho bavoráku, nechcel som o toho skvelého sprievodcu prísť, tak som všetko ignoroval.

 

Polícia? Niekde tam je a dokonca aj meria. Kde a ako, to neviem. No nakoniec nás niekde v klesaní dole z Karpát zastavili policajti. Boli sme už pekne dlho taká skupinka troch áut, zlaté béemvé, ja a za mnou chlapík na volve. Prvý policajt začal riešiť toho predo mnou, druhý niečo povedal tomu za mnou, ale prišiel ku mne. Pozrel na mňa a videl chlapíka v košeli, sako prevesené za mnou. Pozrel na slovenskú ešpézetku a spýtal sa ma na pas. Ukázal som mu slovenský a on ma pustil. Normálne nado mnou mávol rukou a mal som ťahať, kade ľahšie. Moji dvaja spoločníci sa asi zdržali dlhšie. Keďže som stratil svojho sprievodcu, po pár kilákoch som zašiel ku krajnici, aby som to tam “oprel”. Vybral som si z kufra novú vodu, trošku som  ponaťahoval telo, zdržal sa asi 5 minút, ale ani jeden z nich neprešiel. Asi tá pokuta nakoniec padla.

 

Čo dodať na záver? Zvláštny zážitok, na jednej strane sa teším, že si to zopakujem. Na druhej strane som rád, že ten Kali zmenil našu krajinu motorizovaných kokotov na trošku civilizovanejšiu. Ja sa aj trošku bojím tam ísť opäť jazdiť. Nie je to zase také bezpečné, ako som si zvykol a vyžadujem. Adrenalín fajn, ale riziko je veľké. Asi sa vyhovorím, že tá drbnutá hranica so 4-hodinovým čakaním nie je pre mňa, a pekne krásne poletím do Kyjeva bez čakania.