Ja viem, že v písanom texte by sa čitateľom nemali dávať otázky, ale ja to predsa len urobím. Bude to taká divná otázka, vlastne takmer základná otázka. A odpoveď na ňu ma mimoriadne zaujíma. Okrem toho aj táto základná otázka vystihuje môj stav počas mojej choroby covid.

Takže idem.  ©Vlhová.

Bolelo niekoho z vás vlastné hovno v hajzli? ©JA.

Lebo mňa hej. A strašne.

Stále som človek pragmatický, ktorý neverí len tak na nejakú kokotinu, ale v tomto prípade musím konštatovať fakt, že som naozaj cítil bolesť môjho opusteného hovna.

A nič s tým neurobíte. Proste bolelo. A nielen to. Bolelo ma vlastne všetko. Ale radšej pekne po poriadku. Takže som fasol kovid.

Som vám už niekedy rozprával, že mám rád moju drahú?

Pokiaľ nie, tak áno, stále ju mám rád, hoci, kurrva, ja už ani neviem prečo. Ale sme spolu a tým pádom sme kovid fasli obaja.

No čo.

To dáme.

Prvý deň po teste, trocha teplotka, hihihi, hahaha...

„Urobím ti čajíček, láska?“

„Urob drahý, urob.“

To pravé začalo na tretí deň.

Ráno sa prebudím a otázka na drahú:

„Ako?“

A ona:

„Ja neviem, tak nejako inak. Dala by som si čaj.“

Aj mne je nejak divne, ale čaj ti spravím láska, povedal som a posadil sa na posteli. To, čo sa dialo potom neviem, či sa mi podarí opísať. Poviem bolesť. Ale strašná. Moja prvá myšlienka bola, že teraz, ale už naozaj teraz umrem. Za 30 sekúnd som mal spacie tričko jak námorník v búrke a neskutočná bolesť mi z krížov vystreľovala do všade.

Ty kokso, toto je čo?

A tak som tam sedel a s vypleštenými očami, stukajúc bolesťou čakal a dúfal, že to trochu odzneje. Drahá videla, že nedobre, takže sa posadila ona, pozrela na mňa, v očiach som jej videl najprv úprimný záujem, ktorý sa okamžite zmenil na strach. Zrazu povedala také vysoké, priškrtené a krátke „JAJ“ a zmizla jak Flash.

Ja som medzitým predýchaval bolesť a rozumovo som bol úplne mimo.

Mne sa snáď sníva – február a hrmí jak besné.

Zrazu som pochopil.

Hrmenie prichádzalo z hajzla.

Ahaaa, tak už viem kam zmizla.

A potom strach.

Čo keď to chytí mňa, keď sa neviem hýbať?

No. Tu niekde sa cesta našej spoločnej choroby rozdelila. Kým drahá mala také maličké problémiky s bruškom, ja okrem bolesti KURVA – aleže VŠADE, som občas zakašľal. A od tej doby som ja ležal a drahá sedela tam a obaja sme boli ako zdochliny.

Žiadne čajíčky, kokotiny.

Fľaša s vodou pri posteli pre mňa a nič pre drahú, lebo tá ani neviem prečo nič nechcela. Dokonca ani spať v posteli nechcela. Spala inde a ja tuším, kde.

Po dvoch dňoch aj tieto boľačky prešli.

Drahej bolo očividne lepšie, zato ja som začal mať maličké problémiky s dýchaním. Tušil som, že tá pravá zábava začína a promptne som si zadovážil oxymeter.

Hodnota saturácie ma mierne znepokojila až natoľko, že som sa zmohol len na:

„Sa... sa... sanitku...“

„Volaj........ sa... sa... sanitku.“

Drahá zavolala, popísala stav a pri nadiktovaní hodnoty saturácie 72 jej pani s úsmevom povedala, že hneď tam idú. Hneď aj prišli. Dostal som kyslík, po ktorom som pocítil neskutočnú úľavu.

Na príjme to išlo jak na linke v automobilke.

„Vaše meno, preukaz poistenca.“

„Nehovorte keď neviete, dýchajte cez túto masku.“

„Meno a telefón blízkej osoby.“

Na chrbát sonda.

„Máte obojstranný zápal pľúc.“

Posaďte sa na vozík a šup na JIS. Na JIS-ke bolo fasa hlavne prvé tri dni. To človeka monitoruje rároha, ktorá večne na dačo pípa. Tá moja pípala v kuse. Väčšinou, že saturácia klesla pod 85. Prišla sestra a chcela pustiť kyslík na maximum. Pretože kyslík už na maxime bol, sestra povedala len „hm“, divne na mňa pozrela a odišla. Prišiel doktor. Skontroloval, na koľko je pustený kyslík, pozrel na monitor, pozrel na mňa, povedal „HM!“ a pošol do piče.

Tretí doktor.

Taký ten hlavnejší.

Že ako sa mám?

Musí jebať, čo kurva nevidíš, že pozvoľna zdochýňam?

Ale zmohol som sa len na:

„Hm...“

„No dobre, dáme vás na taký stroj, ktorý vám pomôže dýchať – musíte dýchať. Stroj vám bude pomáhať, ale musíte pomáhať aj vy stroju.“

Doniesli niečo ako otočený vysávač – hadice mi šturili do nosov a jazda začala. Antivysávač mi fúkal do rypáčika ohriaty a zvlhčený kyslík. Ale robil to nie tak, že stále, ale len vtedy, keď som sa chcel nadýchnuť. Z tej steny, kde je kyslíkový rozvod ide kyslík v objeme 10 litrov za sekundu. Môj antivysávač fúkal 60 litríkov za sekundu.

Divný pocit – človek sa kratučko nadýchne a ani si neuvedomí, že stroj ho dofúkne. Uvedomí si to až pri výdychu, keď som sa divil – skade kurva sa vo mne zrazu vzalo toľko vzduchu.

Stroj pomáhal. Ale mal jednu vadu. Nedalo sa pri ňom spať.

Nespal som už dve-tri noci predtým a s týmto tu to nešlo vôbec. Okrem zvukového prejavu jak v sibírskej meluzíne ma tlačili hadice v nose, tá sprostá manžeta na tlak sa mi nafukovala každú hodinu a v momente keď som zaspal – ustal som aj v dýchaní a zobudila ma tá rároha, čo mi monitorovala procesy.

Takže sa objavili ďalšie problémy.

Začal som mať také maličké tiky v ksichte, rukách, nohách, stroj pípal jak besný, o tep 140,  tlak ani neviem.

Proste všetko zle.

Dostal som dačo na ukľudnenie a niekoľko hodín som o sebe nevedel. Zobudil som sa v sede. Sestry mi dali posteľ tak, že som na nej sedel a zároveň spal. V sede som mal akú-takú saturáciu – krásnych 85 – 87. Po prebratí ma navštívil doktor a dal takú kamarátsku radu – že keď som sa trochu prespal, musím dýchať a že keď sa nezlepším, čaká ma ventilátor. Tak fajn – ako tak som vyspatý, tak som dýchal. Vlastne fučal jak lokomotíva.

15 – 20 minút fučania, saturácia vybehla na 90.

Potom 10 minút oddych – rároha pípla, že 84.

A znova.

Toto trvalo celý deň. Od rána do desiatej večer.

Poobede som videl, že interval na oddych sa mi očividne predlžuje a saturácia klesá pomalšie.

Na druhý deň ráno, že či sa neskúsim najesť, alebo ma nakŕmia.

No hej, kŕmiť ma budete. Sám – ja sám. Polievočku som papal asi 20 minút. Ruka sa mi triasla a ja som pochopil, kurva, že neudržím lyžicu. Do toho spustila rachot rároha, bo srdce vysoko, kyslík nízko, nálada na chuja, polievka po zemi. Ale nejak som to dal.

Človek by si nepomyslel, že za víťazstvo bude považovať fakt, že dokázal zjesť 10 lyžíc polievok.

Potom zo 15 hodín dychčania, občas som si zdriemol, kým mi neklesla saturácia a rároha nezačala hučať. Po čase som sa naučil jak rároha hučí pri poklese saturácie, pri poklese tepu, pri  vysokom tlaku a ešte pri odpojení sondy z prsta. Ráno piateho dňa som s radosťou zistil, že sa už viem aj sám posadiť na posteli. Doktor povedal, že mu robím radosť. Okrem toho som dokázal udržať telefón v ruke – poslal pár sms a prečítal správy. Hneď prvá bola z dajakého článku, kde dajaký uznávaný doktor tvrdil, že momentálne na JISKE umiera každý tretí.

Na izbe sme boli traja. Tí dvaja spokojne spinkali s 10 litrovým kyslíkom na noštekoch, ktorý mali nastavený na 3 litre a ich monitorovacie rárohy, na ktoré som videl (za svojou som musel vykrúcať krk) im ukazovali saturáciu 93 -94. Ja som sa išiel ufučať k smrti, aby som sa k tomu číslu aspoň priblížil.

Jebol som telefón do stolíka, zaprisahal sa, že už nebudem čítať správy o covide a zúrivo fučal ďalej.

Ja mu dám „každý tretí“ – kokot, nevie, čo hovorí.

A tak som sa za pár dní dofučal k tomu, že som prišiel o stroj. Samozrejme, prišiel som oň inak, ako štandardne.

Pomaly som sa zlepšoval, takže mi prietok postupne znižovali na 50 -  40 -  30 litrov za minútu.

Pri tom sa už dalo aj nejako spať.

V noci ma prebudil divný pocit.

Dýchalo sa mi úplne na chuja a hneď nato sa rozhučala rároha – zvuk som už poznal – saturácia pod 84.

Kurva, čo je?

No jasné, stroj mi vôbec nepomáha – som si priľahol hadicu, či kieho?

Na stene bola kamera, ktorá svietila na modro. Teda nesvietila.

Jasné – nie je elektrika a monitorovacie rárohy sú na nejaký záložný zdroj a môj antivysávač je normálne zapojený do štandardnej zásuvky.

Kurva dusím sa. Bola noc, ale po celom oddelení sa ozývalo húkanie rároh. Všetci tí, čo boli na takom stroji ako ja, sa teraz cítili tak isto skvele ako ja. Nebolo mi dobre a ja som vedel, že niekto by mal prísť každú chvíľu. Ale vieš, jak to je. Ver ľuďom. Kyslík na stene je určite funkčný. Točila sa mi hlava, ale z posledných síl (vidím to jak v lacnej americkej béčkovej chujovine) som otočil ventil a masku, ktorú som mal v prvý deň, som si priložil na papuľku. Uľavilo sa mi a v tom otvorila izbu sestra, ktorá bola viac zadychčaná, jak ja.

„Zajko – vynašli ste sa? Všetko v poriadku? Ešte sa k vám vrátim, musím ratovať ostatných.“

Za pár minút sa rozsvietila kamera a hneď nato vbehol doktor. Zistil, že udýcham aj štandardný stenový kyslík, že saturácia je v poriadku (92), tak rozhodol, že ostanem bez antivysávača.

Po dvoch týždňoch som dofunel do stavu, keď ma z nemocnice vykopli ako vyliečeného. Doktor, ktorý ma prepúšťal, mi na rozlúčku povedal:

„Zajac, minule zápal pankreasu, teraz ste mali tiež na mále. Buď vás nechcú ani v nebi, ani v pekle, alebo vás niekto na tej sprostej zemi strašne ľúbi.“

 

Pár poznámok k textu:

Je to svinstvo. Nesnažte sa to dostať a radšej sa dajte zaočkovať. Žiadne hrdinstvá. Keď vám začne klesať saturácia, okamžite do nemocnice. Kúpte si oxymeter. To, že máte zápal pľúc, nezistíte. Kovid má množstvo sprievodných znakov, ale s jedným, ktorý postihol mňa, som sa ešte nestretol.

Osprostel som. Fakt. Našťastie len na pár dní. V prvých dňoch, keď som bol ešte doma, som sa snažil pracovať. Vyše 20 rokov robím to isté. Napríklad prečítam mail od technika/zákazníka a nastavenia prepíšem do konfigurácie v pc. Väčšinou je to 4 až 6 IP adries a nejaké záznamy. Doteraz som pozrel a stále na prvú si zapamätal minimálne tri IP. Teraz som sadol k pc, prečítal mail, prehodil sa na konfiguráciu – idem písať a KURVA, šak ja si to nepamätám! Tak znova – zapamätal som si jednu.

Rubikova kocka

Skladám ju dodnes a v dobe, keď som mal kovid, som nebol schopný poskladať ju na prvý krát. Stále som sa mýlil pri naučených ťahoch, ktoré som roky vedel a kocku dokázal skladať aj počas hovoru s niekým a poslepiačky. Teraz  som sa musel dosť sústrediť, aby som ju nakoniec poskladal. Bol som nešťastný. Zdôveril som sa drahej. Jej reakcia?

Neboj – ono sa ti to napraví.

A kebyže nie – tak to snáď bude aj lepšie.

Tak.

Tento článok si vážte.

Za prvé - vôbec sa mi ho nechcelo písať.

Za druhé - je písaný na základe skutočných udalostí, počas ktorých som takmer zdochol.

Za tretie - A TO MA SERIE NESKUTOČNE - som ho písal TRIEZVY.

 

rva - si to vôbec nezaslúžite.

A ešte veľké ďakujem Funkcii.