Česť práci, súdruh učiteľ.

Nazdar!
 

Zajac!

Pocem!

Ešte raz mi povieš česť práci súdruh, tak ti na dielenských prácach vytrhnem kombinačkami vajcia aj s koreňmi.

No.

Neboj sa. Nesieš zber?

 Ukáž. Pomôžem ti s tým pojebaným papierom.

Pozdrav otca a odkáž mu, že v sobotu budeme páliť. Nech mi večer zavolá, aby sme sa dohodli čo a ako.

                                  Rok 1980 – moment pána učiteľa Piovarčiho vo vestibule základnej školy.

 

Áno. Milé decká. Dnes si budeme hovoriť o učiteľoch.

KURVA TY TAM VZADU SA NEHEMŽI, bo ťa vyvolám, až budeš černej.

No. Položme si takú jednoduchú filozofickú otázku.

Čo robí desaťročný piatak, vychovaný drsnou košickou ulicou cez prestávku?

Noooo?

Kto skúsi? Kto sa hlási?

Áno Jožko, máš slovo.

Prosím - slušne sedí v lavici a pripravuje sa na ďalšiu hodinu.

ČO? Dones žiacku, musím ti zapísať, že si chuj. Sadni.

Kokotina.

Správna odpoveď  - jee?   

Naháňa sa.

Školská chodbová naháňačka – po košicky chytky, nevzniká tak, že sa akože dohodneme, že sa ideme naháňať a ty budeš utekať a ja budem utekať za tebou. Dobre? Chodbové školské chytky vznikajú úplne inak. Možno takto:

Príde Kosturiak k Bittnerovi, ktorý radostne a zároveň zúrivo kúše chleba. Kosturiak ho slintajúc osloví:

Maš zos salámou? Daj hryza.

Nedam.

Nebuď labúť. Dáááj.

 Jebem ti na hlavu - nedám ti  - minule si mi nedal opísať úlohu.

Joj, nebuď chuj, šak sám som nemal.

No dobre. Ale už ma neojebuj. Tu maš. Na.

A Kosturiak miesto slušného, dostôjného a štandardného hryza, si z chleba odrafne dobrú trištvrtinu a s plnou hubou začne zvesela utekať.

Bittner jebne chleba za ním a keď ho netrafí, začne Špikiho zúrivo prenasledovať.

Tak.

A naháňačka je na svete.

Po prestávkovej chodbe sa dôstojne sunie súdruh riaditeľ.

Tvári sa vážne, lebo musí. Je to zaslúžilý súdruh, ktorý počas budovania svetlých zajtrajškov nejako prišiel o ľavú dlaň. Súdruhovia súpútnici sa na neho nevysrali a urobili ho súdruhom riaditeľom obrovskej školy, kde v podstate nemá ani veľmi čo dojebabrať, nevyučuje žiaden predmet, tak len chodí jak krepý po chodbe a tvári sa vážne. Miesto pôvodnej ruky mu súdruhovia dali drevenú násuvnú náhradu, nafarbenú farebnou farbou telovej farby. (tá slovenčina je božská)

Drevenoruký súdruh riaditeľ dôstojne vystupuje na posledný schod chodby a dôstojne sa chystá zabočiť za roh. Spoza rohu sa na neho vyrúti Kosturiak s vypúlenými očiskami a plnou hubou dačoho, čo súdruh riaditeľ vyhodnotí ako plastelínu. Rozdivočený Kostur v plnej rýchlosti a v plnej sile do súdruha riaditeľa jebne tak kvalitne, že mu nárazom urve drevenú ručnú náhradu z tela. Ruka sa rozšafne váľa po zemi, bežiaci Kosturiak si tohto nepatrného incidentu ani len nevšimol a veselo beží ďalej. Súdruh riaditeľ namáhavo habká po kyslíku a chystá sa výchovne zakročiť, keď sa v tom spoza rohu na neho vyrúti medveď prenasledujúci Bittner, jebne do neho rovnako dôrazne ako Kosturiak  a nechtiac kopne do drevenej ruky na zemi. Tá letí asi 20m po zemi. Bittner si takisto ničoho podstatného nevšimne a chytky pokračujú. Ruka sa došmýka pred kabinet súdružky zemepisárky Macejkovej, ktorá práve odchádza na hodinu. Hneď po tom ako prechodí taký maličký infarktík, je svedkom toho, ako červený a trasúci sa súdruh riaditeľ osobne strestá vinníkov už pripnutou drevenou rukou takým polokarate úderom po hlave. Ja osobne viem ako to bolí. Zo päť-šesť krát som takto fasol aj ja. Bolí to, ako keď ťa niekto jemne jebne bukovým polenom.

Náš súdruh učiteľ telesnej nás nemal rád. Ako plavecká trieda sme museli na hodinách telesnej cvičiť, pričom by sme radi hrali futbal ako ostatní.  No nie. Stále sme len cvičili, behali a drepy a kliky a tak ďalej a dookola. Možno si myslel, že nebodaj niekto z nás bude v budúcnosti olympionik a on si akože na jeho úspechu prihreje svoju polievočku. V siedmej triede nám súdruha učiteľa vymenili za pani učiteľku Haluškovú, ktorá nás naučila hádzanú a svet na telesnej bol razom najlepšie miesto na škole. Teda - hneď po školskej garáži, kam sme chodili už poniektorí fajčiť Detvy. Súdruha učiteľa telesnej preložili na inú školu. Dôvodom prekládky bolo ucho, ktoré mu ostalo v ruke, keď v rámci výchovy káral neposlušného žiaka spôsobom ťahania za ucho. Teda, niežeby mu ho odrapil úplne, ale natrhnuté krvavé uško tam bolo. Jednoducho bol debil a my sme ho nemali radi.

Jeho špecialitou vrámci fyzického týrania bol beh okolo školy.  Každá trieda behala a on s veľkými stopkami na krku meral časy a zapisoval. Jedného dňa to prišlo aj na našu triedu. No, tak sme sa rozbehli a behali. Hneď za druhým rohom školy na bežiacu skupinku dvakrát zatrúbil autobus. Šofér sedemnástky, otec nášho spolužiaka Rasťa, v bežiacej smutnej skupine bezpečne spoznal  svojho vybieleného a vyhúknutého syna. Ešte raz dvakrát ťukol na klaksón, zastavil a otvoril dvere. Otrenkované chlapčiská naskákali do busu, šofér zasyčal dvermi a odpichol karosu od horúceho asfaltu. Autobus práve svoju trasu len začínal a mladé sídlisko bolo buď v robote, alebo v škole, takže bus bol úplne prázdny. Previezol nás poza celú veľkú, rozľahlú budovu obidvoch škôl, následne porušil predpis tým, že zastal mimo zastávky a vypustil nás von. Dodnes ho vidím, pupkatého, vyrehotaného, v rozťahaných šortkách a spotenom tielku za obrovským volantom. Teraz sme už behali naozaj ako o závod. Spoza rohu sme vybehli a na zábradlí pred školou skleslo sedel súdruh učiteľ telesnej výchovy. Pozrel na stopky, očividne pookrial, vyskočil a začal hlasno kričať niečo v tom zmysle, že poďme, chlapci, poďme – ja som vedel, že ste dobrí a tak podobne. Kade chodil, tam sa chválil, akých bežcov má na starosti. Do troch dní sa to prevalilo. Nejaká učiteľka na chodbe vypočula chválenkársky rozhovor chlapcov a vykrámila to v zborovni. Súdruh telocvikár mal hanbu a dokonca volal aj do DPMK. Šofér povedal, že on normálne zastal na zastávke a nech sa stará o seba a nech ide do riti. A bolo.

 

Môj starý otec bol dedinský učitel a potom dedinský riaditeľ.

Aj moja stará mama bola bola učiteľka.

Ich syn, môj otec, bol ich syn a žiak zároveň.

Stará mama má hodinu matematiky. Ale kto to tam vzadu vyrušuje? No jasné. Znova ten môj zajko. Zajac !

Zajac, k tabuli !

Otázka, ticho, päťka a jedna materinsko-učiteľská facka za vyrušovanie.

Mrm mrrrm  mrm.

Čo? Ty si ešte drzý?

Ďalšia facka a odchod za dvere – doma ti to ešte zrátam.

Po chodbe sa sťa tiger po svojom teritóriu prechádzal postrach školy. Pán riaditeľ.

Vojak, športovec, partizán, lyžiar a prírodovedec – prísny a spravodlivý.

Pred triedou našiel zasneného žiaka jak pozerá do plafóna – svojho syna. A čo ty tu robíš čertovo rebro? Čo nie si v triede?

Ja ti to vysvetlím - ale nestačil ani dovysvetľovať a dostal ešte zo dve riaditeľské facky.

Mrm mrrrm mrrrrm

ČOO? Ty si ešte drzý?

Ja? Ja nie, ja som už ticho.

Chodili sme k nemu na prázdniny (4 chlapci). Nás, svoje vnúčatá miloval a nikdy na nás ruku nevztiahol. A to sa mu naozaj divím. Živo si pamätám, ako sme ho raz nasrali*, tak odišiel do záhrady a v zúrivosti okusoval kôru na lipe. Ale pamätám si aj to, ako som s ním išiel z hybského obchodu a deti v mojom veku, v momente keď ho zbadali, buď očividne odbočili niekam do preč, alebo minimálne prešli na druhú stranu a úctivo zdravili. Na moju otázku, že čo blbnú, sa usmial a odpovedal - BOJA SA MA. Traduje historka, že nejaký miestny frajer si od neho nechcel dať poradiť, tak ho vyložil z druhého poschodia školy, držal ho jednou rukou vo vzduchu a prinútil neboráka prisahať, že on už bude naozaj, ale naozaj dobrý.

Tak.

Na dnes vám to musí stačiť.

Inak ešte mi napadlo, že na minulom rodičovskom môjho syna som mal dežavy.

V čase, keď ja som drel školské lavice, som často počul vetu - Zajac, ty tu ešte ostaneš po škole!

No a na nedávnom rodičovskom mnou až heglo, keď sa učebňou ozvalo: Pán Zajac, vy tu prosím ešte zostaňte - niečo s vami musím prebrať ohľadom.... - proste zostaňte tu.

* s bratrancom Igorom sme ukradli a podpálili detský kočík...  Ale pravda je taká, že sme ho našli prázdny pri Hybici. Majiteľka v ňom nosila prádlo a prala ho na Hybici. Bol tam, nikto sa k nemu nehlásil, bol prázdny, tak som do neho sadol a Igor ma tlačil. Cestou sme zrazili sliepku ujčeka Paľa, na kopci sme ho pomocou technického benzínu, zápaliek a striekačky s rehotom zapálili a pustili dolu kopcom do močiara. Technický benzín, striekačku a zápalky sme mali pri sebe stále. Celé leto, asi také tri roky. Normálne sa divím, že tie Hybe nevyhoreli. Poloohorený kočík skončil v močiari a my sme sa išli došťať od smiechu. No bohová sranda to bola. Vtedy. Dodnes sa na tom s Igorom smejeme, aj keď už nechápeme prečo.