Spoločne sa pokúsime (pokiaľ možno za triezva) preniesť do môjho roku 1986. Rok to bol vcelku fasa, keď sa mi v živote veľa zmenilo, medziiným aj to, že som v rámci stredoškolskej praxe začal praxovať vo Východoslovenských železiarňach. Moje študijné zameranie bola elektronika. Takže logicky, prvý flek kde som nastúpil, nemal absolútne nič spojené s elektronikou a honosný názov strediska znel Ťažká defektoskopia, skrátene defektačka.

Bola aj ľahká (pre malé rárohy), ale ja som začal na ťažkej (veľké rárohy).

Názov znie síce divne, ale normálne sa tam rozoberali väčšinou motory a transformátory ktoré došli z prevádzky. Po ich vyčistení a vybratí starého spáleného vinutia sa poslali na vedľajšiu dielňu, kde sa nanovo do nich vkladalo vinutie nové, aby mohli ďalej slúžiť svoj smutný motorový, rotačný život kdesi v prevádzke a čakať kým im znova zhorí vinutie, alebo sa im dojebú kĺby, teda ložiská a oni svojim piskotom začnú kričať na ratu. Taký motor, ten má fakt ťažký život. Čo to také ložisko. To je nič. Ložisko svoju chorobu oznamuje ďaleko dopredu a vo väčšine prípadoch, choručký motor odstavia, odnesú do nemocnice, kde mu pomôžu a pošramotené ložisko vymenia. Horšie je, keď taký úbohý motor fachčí na nejakej výrobnej prevádzke. Poháňa v kuse dopravný pás s uhlím. Je stále po záťažou. Uhoľný prah zasiera jeho vnútro. Ten jeho kolega na druhej strane pásu nedávno prešiel servisom a mal by vládať. No, lenže nejaký jebnutý navíjač mu poddimenzoval vinutie a teraz má menší výkon. (Nebol to navíjač, ale navíjačka. Chcela ušetriť pár závitov medeného drótu pre dcéru. Robí z toho také rozkošné náušničky.)

Takže náš úbohý motor sa trápi. Prehrieva sa. Nooo...

A potom sa na to všetko vyserie a za dve minúty zhorí.

Ten na druhej strane chvíľu ťahá sám a zhorí tiež.

On nemal zhorieť. Ale ochrana, ktorá mala vyhodnotiť zhorenie jedného motora a ten DRUHÝ VYPNÚŤ, bola zhorená už dva týždne. Ďalšia ochrana, ktorá mala sledovať ochranu zhorenia jedného z motorov bola vypnutá. Vypol ju predák na tretej zmene. Dostal nový prekvapkávací kávovar z NDR a nemal voľnú zásuvku. Vlastne mal. Pôvodne v nej bol napojený pult s názvom „sekundárny okruh ochrany pohonov dopravníku“. Skrátene SOOPD.

Predák povedal.

Sekundárny?

Ta to jaky?

To taky, že ňe až taky dajaky doležity.

Ta šak ho vypnem a uvidime co. Ta šak aj Feri ho minule vypol keď sa tu holil s hoľacu mašinku a nikdo neprišol. A ani nevolal.

Hovorím. Železiarenské motory mali naozaj ťažký život.

Ranná práca na ťažkej defektačke začínala raňajšou poradou a prehľadom tlače v takzvanej svačinárni o šiestej hodine ráno. Ja viem že je to čechizmus, ale tak to volali všetci. Pričom svačinu tam nejedol vlastne nikdy a nikto. Snáď niekedy v začiatkoch fabriky a som presvedčený že to netrvalo dlho.

Takže prehľad tlače. Ten sa tam robil. U nás. Na zmenových prevádzkach na to srali už roky. Neviem si predstaviť nejakého majstra jak hutníkom pred odpichom čita noviny. Asi by ho jebli lopatou po hlave a skončil by v tavbe.

Ta chuj sa potkol a kukam a už tu nebol. Ani plávať nezačal. To preto bo nedaval pozor kam stupa bo čital tote noviny.

Ale naspäť k prehľadu tlače. Teda... ak sa to prehľadom dá nazvať.

Mňa ako nového poslal majster zametať špony a ostatne osadenstvo sa zúčastňovalo spomínaného raného prehľadu tlače.

Šponami sa nazývali také väčšie piliny ktoré vznikali pri obrábani kovov sústruhom. Na našej ťažkej defektoskopii sme nemali ani sústruh, ani kovy na obrábanie a teda ani špony. Neostávalo mi nič iné len zametať to, čo tam bolo. Bol to obyčajný bordel, ktorý vypadol z rozoberaných strojov. Po týždni zametania som k rannému prehľadu tlače dostal pozvánku aj ja.

Samotný akt pozvania prebehol nasledovne.

Chytám sa metly, že zmetiem bordel kolo stolov a parťák na mňa:

Vyser sa na to – dneska je prehľad tlače aj pre teba.

Prehľad spočíval v tom, že majster za stolom otvoril kúzelný šuflík s ktorého vytiahol flašku a poldecáky. Ich počet korešpondoval s počtom ľudí, ktorý sa zúčastňovali raňajšieho prehľadu tlače.

Nalial.

Na raňajky sa podávala vodečka.

Každý pracujúci si prebral svojho prcka. Muži, źeny, deti – šicko jedno. Proste každý. Tu by som mal podotknúť, že hlavne mužská časť pracovnej skupiny, už absolvovala zahrievacie kolo, možno aj viac na šatni.

Majster pozrel do raňajšej Pravdy a povedal.

Tak – suuška Marie Kabrheľová, navštivila JZD Krumlov, kde pri svojom prejave vyzdvihla prácu miestnich jezedaku pri sklidu krmovin a hlavne piče.

Tuto pišu.

Jaj?

To je pšenice.

Tak.

Na úspechy sušky Kabrheľové.

Všetci vypili a automaticky podišli k majstrovy ktorý im nainštaloval ďalšieho prcka.

Tak.

A teraz na zdravie nas a našej prace. Súhovia a súžky.

Osadenstvo vypilo, položilo poldecáky a pošlo na dielňu.

Robota bola.

Keď ju mám bližšie špecifikovať, bola ťažká.

My mladí sme sa väčšinou motali kolo zametania a okrem toho sme robili bufetárov.

Pokiaľ to šlo, zašívali sme za obrovskou dielňou a jeden druhému sme sa žalovali na svoj pracovný osud.

Štvrtok v železiarniach.

V bordových montérkach učňov, za dielňou MTZ, v húštine sedia tri osoby a fajčia jednu kolujúcu marsku.

Sťažujú sa, nariekajú a bedákajú.

 

Šťažovateľ Maťo:

Ja?

Ja som bufetár.

Ráno pozametám kolo stolov, potom mám taký zošit kde zapíšem od jednotlivých ľudí čo chcú doniesť.

Dajú mi peniaze.

Potom s tým vozíkom idem do bufetu.

Mam také privilégium, že môžem zavolať do bufetu a oni mi to pripravia.

Tam naložím vozik.

Odnesiem.

Odovzdám.

No a potom sa už len nechám vypičovať, že som doniesol kokotiny, bo piča chcela malinovku červenú, ale mali len žltú a že ja som kokot bo neviem, že ona piča pije len červenú. Daľšia že ten šalat je starý a že na to musím dávať pozor a keď som jej už fakt najebaný povedal, že stará je aj ona a že by si mala s totym pojebaným šalátom ako tak rozumieť ta sa rozrevala a pošla dakde do piče a mne potom prišiel doporučený list z nejakého pojebaneho výboru či z kerej piče, že sa mám dostaviť na nejaké konanie ohľadom nejakého spolunažívania. Piči tam veď ja ani neviem kde to je, čo to je, piči som jej mal ten šalát kydnúť na karfiolovú hlavu.

Bufetár.

Možem jebať celého bufetára.

Som povedal totemu našemu vedúcemu že to kurva robiť nebudem a že to dám kľudne aj písomne. A on kokot, že ma dať písomne. Tak som to dal chujovi pisomne, že odmietam robit chuja bufetára a že keď mi nevyhovejú ta skočím z mosta. A som to poslal aj na ten pojebany výbor aj na riaditestvo.

Zatiaľ to vyzerá fajn.

Možno s toho bude modrá knižka.

 

Narieka autor osobne:

Ja robím na defektačke.

Tiež som robil bufetára.

Ale tie hovädá ma teraz využívajú.

Zistili, že keď ráno lignem dva poldeci som schopný sám vybúrať stator veľký ako krava.

Sekáčom, kladivom a dvojmetrovým železným páčidlom.

Jak otrok.

Potom ma parťák pochváli, že kurva dobre, dáme si ešte po jednom a buď zametám abo sa niekde zajebávam.

A ešte som bol trochu viazačom. Asi päť minút. To keď sme tu boli druhý či tretí deň, ta v prevádzke na mňa jeden kričal či viem viazať. Ja som nevedel čo vlastne mysli, asi topanky, či tak dajak, šak viazať vie každý ňe? Ta som nechcel vyzerať jak kokot, ta som mu tak nejak nadšene kývol. On odkývol a kričí.

Zaviaž!

Ja. Čo do piči?

Zaviaž - rotooor zaviaaaž!

A potom som pochopil, jak som stál vedľa takého, ta nebol až taký veľký, ale asi mi bol po pás a z neba prišiel hák žeriavu.

Až vtedy som zistil, že ten mŕtvy chlapík chce, aby som uviazal ten rotor na hák konzolového žeriavu.

Ta šak čo?

Však som neraz videl ako sa to robi.

Myslim že dva krát.

Ta som chytil to lano a uviazal jak najlepšie som vedel. Fakt som si kurva dal záležať. Ešte som to v rýchlosti čekol, vyhodnotil ako vcelku podarené dielo. Som kývol na mrtveho chlapíka, on ukázal taký veľký palec hore do neba žeriavničke a rotor sa začal dvíhať k nebu.

Nebol som si istý. Takže som trochu ustúpil. No a ten mŕtvy chlapik pristúpil. Ja neviem, čo ho ku mne ťahalo, ale boli sme jak guličky v klik klaku.

Joj dobre nebojte sa žije, nič ho nezabilo.

Dosť možné že prechodil infarkt, ale to ja neviem.

Dokonca ho ten, asi pol tonový padajúci rotor ani netrafil. Ale bolo to blizko. Myslím že dosť blízko.

Náraz rotora o asfaltovú dlažbu ho zrazil na chrbát.

Držal sa za srdce a chrapľavým basbarytónom Juraja Kukura položil dramatickú otázku.

Ty nemáš..... viazací kurz?

To už pribehol parťák, ktorý otázku zachytil a hneď mu dal odpoveď.

Nemá, do piče. Nemá.

Nemá, veď je to štvrták, tretiaci majú, čo prišli pred pol rokom, títo tu len rotujú po prevádzkach.

Odvtedy som ho nevidel. Preto ho volám mŕtvy chlapík.

Ale parťák mi povedal že je v pohode a normálne žije. V ten deň akurát pošol na šatňu, kde do konca smeny vypil liter borovičky.

A že normálne funguje, robi normálne na dielni len ja ho nemôžem vidieť, bo sa ma bojí a stráni sa.

Ta tak.

Laci a ty co taky zadumany. Ty co robiš?

 

Bedáka Laci:

Ja?

Ja už nič.

Ja už len sedím a chodím.

Ale robil som. Vidíš tie koľajnice?

Vidíš. A vidíš aj to akože vykosené vedľa nich?

No. To som mal kosiť ja.

Aj som to kosil.

Tiahne sa to dobre dva kiláky dozadu.

Ale už nekosím.

Keď sa chcete opýtať, že prečo už nekosím, tak nekosím preto lebo nemám kosačku.

Nie, neujebal som ju. O tom som aj rozmýšľal, ale nejako som to nestihol.

Tam na tom koľajišti sa to stalo. Idem si v pohodičke za kosajdou, pekne ju kerujem, veď ona si ide sama. Ideme spolu dlho. Som si chcel zapáliť, ale len na chvíľku som zastal, som ju trošku pustil na voľno a ona zhučala z násypu. Tuná to nevidno, ale tam v diaľke sa koľajisko dvíha na taký násyp a hneď vedľa je taký strmý zráz do odkaliska. Ja myslím, že tá kosačka nebola na tomto svete šťastná a zjebala tam naschvál. Asi ju to už nebavilo.

Majster o tom nevie. Každé ráno vezmem kľúče od garáže vedľa haly, kde si všetci myslia že stále máme kosačku a idem kosiť. Trošku sa poflákam, posedím u Jany na navijárni, navštivim Ivetu na vyvažovni, Ďuriho na skúšobni, občas sa zastavím aj na odkalisku, kde je pekná olejová škrna na hladine, ktorá vyzerá jak maľba od Muchu. Na obed sa vrátim, kľúče odovzdám, majster ma pochvali...

Už som aj benzín fasoval do nej. Aj ma parťák chváli, že mi to ide dobre a od ruky a pritom ja už dva týždne, nekosím bo nemám čím.

Rozmýšľam, že moja pracovná kariéra nezačína zrovna najlepšie.

Kokso, ale to nikto nevidí že to je neskosené?

Jebú na to.

Chodia do roboty spredu.

Čo je za halou nikoho nezaujíma.

To len my tu chodíme sa zajebávať.

A čo budeš robiť ďalej?

Čo by som robil.

Nekosenie ma baví. Každé ráno keď idem do roboty myslím na to, čo všetko a kde mi treba nepokosiť.

Za chvíľku bude jeseň, potom zima.

Neuveríte mi jak sa teším, čo všetko budem musieť nepokosiť v zime.

Kým som chodil za kosačkou a kosil tak ma to kosenie absolútne nebavilo.

Ale teraz je to fajn. Som spokojný a do práce sa vyslovene teším.

Lacko – čo povieš majstrovi, keď sa na to príde.

Normálne mu poviem, že som debil.

Keď som prišiel prvý deň sa ma pýtal, že či som fakt s Turne, lebo že tam sú len maďari, cigáni a každý tam je debil.

Tak to mu poviem. Ja som aj maďar aj cigán a podľa neho aj debil.

Áno, odjebal som kosačku ale on to predsa vedel od prvého dňa že som debil. Tak snád nebude až taký prekvapený.

Laci do riti, veď ti ju pomôžeme vytiahnuť.

Jeb na to. Musíme na ňu zabudnúť a zmieriť sa s myšlienkou že sranda konči a začína život.

 

No.

Ja si skôr myslím že ta pravá sranda práve začína.

Ide sem majster.

...