Kaliméra ...rva.
Áno.
Grécko – Kréta.
Poznáte to.
More, kopce, vietor.
A jebnutí turisti.
Proste Kréta.
Tento rok som sa do davu jebnutých turistov zaradil aj ja. A dobrovoľne. Že vraj. Vlastne už veľa nechýbalo a bol by som ostal doma. Kritický okamih nastal v piatok večer o deviatej (odchod bol na druhý deň ráno), keď sme zistili že nemáme kufor, lebo som ho, že vraj ja, nechal v Hybiach.
Nebol som si istý či kufor ostal v Hybiach, ale na priamu otázku mojej drahej, či som, kurva, ten sprostý kufor nechal v Hybiach, som radšej odpovedal kladne. Sa mi to zdalo jednoduchšie. Potom síce prišla ešte druha otázka, že prečo? Ale na to už mám pripravenú odpoveď, typu: „Lebo moja láska k tebe mi zaslepila rozum“, čím vlastne potvrdím že som debil, ale na druhej strane už odpadnú ďalšie otázky a pristúpi sa k riešeniu situácie – že kde teraz máme zohnať kufor?
Ťažká chvíľa.
V ťažkých chvíľach chodím na balkón a dýcham proti bočnej stene, pričom sa dlaňami dotýkam steny vo výške mojich očí. Za tie roky balkónového relaxu som na stenu vydýchal značku, kde sa asi začína tvoriť niečo ako kvapeľ a v oblasti dlaní sú evidentné tmavé packy, ktoré aj po premaľovaní po čase znova vyjdú na svetlo božie.
Kufrík bol nakoniec v kočikárni. Vlastne to kľudne môžem odteraz volať aj kufráreň.
Teraz sú tam už kufre obe.
Aj ten starý ktorý sme hľadali, a aj ten nový čo sme kúpili večer pred odletom. Proste taká maličká kufríková rozcvička. Len tak. Aby človek nevyšiel z cviku.
Odchod na letisko spĺňal parametre nášho bežného štandardu.
- dovolenkový kalap
- predražený taxík
- tabletky na ukľudnenie
- no a trošku takej tej rodinnej trhačky, keď si decko chcelo minúť svoje celé polročné vreckové na nákup voňavky a čilarov v predraženom, posratom obchode pred odletom
Let prebehol v pohó vďaka liekom. Ale poviem aj to, že oproti minulým letom som musel na dorovnanie môjho vnútorného pokoja užiť dvojnásobnú nálož účinnej látky v tabletkách. Holt, starne každý. Teda okrem mňa. Ale, aby som vám rozumel, musím žrať viacej liekov. Podľa všetkého som dávkovanie trafil úplne správne a presne. Prejavilo sa to hneď pri tej x-ray kontrole, keď ma tá ijuchuchú pracovníčka vyzvala nech si dám dolu opasok s kovovou sponou, a ja som to nejako zle vyhodnotil.
Fakt bola pekná a pekným ženám sa ťažko niečo odporuje. Mala malinové pery, ktoré aj fantasticky chutili...
Našťastie moja milovaná to skoro stopla, ijuchuchá pľuvala jak besná lama, ale decká sa už hihňali, vzájomne sa ubezpečovali pokrikom „Kukaj už to začína a to sme len v Košicoch“ a syn si v radostnom očakávaní mädlil ruky jak Lucifer. Potom som sa síce neskôr dozvedel, že tá pekná pracovníčka bol vlastne škaredý pracovník, ale už je to chvála pánu bohu za nami.
Po prechode x-ray gate mi rodina dvihla a zapla aj moje gate, ženuška použila svoj diplomatický šarm, ukľudnila okolie vysvetlením môjho predletového stavu a išlo sa ďalej.
(Presne tento scénár som si vymyslel počas úplne obyčajného prechodu cez x-ray, netajím že už pod účinkom liekov.)
Takže sa vlastne nič nestalo. Akurát letuška ma aj s drahou usmernili po nástupe prednými dverami, že moje miesto bude asi vpravo a nie vľavo, že tam sedia ujovia piloti. Pri pohľade na rúru plnú ľudí som sa prvý krát v živote úprimne potešil, že koľko ich tu je a na tak malom priestore, čo som povedal aj drahej. Tá ma objala a podotkla, že je rada, že mi pán doktor predpísal tie nové lieky a že snáď ma to dve hoďky podrží. Zabralo to fantasticky.
Na nič ďalej sa nepamätám, a že vraj som vôbec nespal a dal si dve bagety, pivo a kávu.
Joj.
Skoro som zabudol na pivo.
Pivo som od januára nepil, ale naozaj prisahám, aj keď som hrdý a nezlomný východniar, odkojený na Liptove, nemal som odvahu len tak ísť s mojou rodinkou na dovolenku a NEMAŤ možnosť napiť sa piva.
Prvý reálny dojem ktorý som naozaj precítil, bol nápor horúceho vetríka ako sa mi snaží ujebať môj vzácny dovolenkový kalap na schodíkoch lietadla. To som okamžite zbystril, a že kurva JA mám ísť lietadlom? Drahá ma učičíkala, že už žiadnym lietadielkom, a že už sme tú, a veď pozri ahá - ideme dolu schodíkmi z lietadla a nie do lietadla. No poooď Zajko, chyť sa ma. Ja ťa budem viesť dole, poooď, nebojsa mojko – vidíš? Tu je zem.
Tam modré more... dig móre, je tu teplo na skapanie.
„Pooď ty mojo ušaté ňeščesce.“
„Tu je autobus. Autobusa sa nebojíš.“
„Čo?“
„Pivo?“
„Ale budeš mať aj pivo. Neboj sa miláčik. Budeš. Tu si sadkaj. A pozeraj vonku. Vidíš? Tam sú lodičky, tam kopčeky...“
„Čo môj?“
„Zase pivo?“
„Vydrž moj bobačik, vydrž, prijdeme na hotelik, vypustím ťa jak besného psa. Toľko peňeži to stálo... budeš môcť chlemtať koľko budeš vládať.“
„Áno, bobačik aj večer, aj ráno.“
„V noci?“
„No a spiny spiny kedy budeme robkať, haa?“
„Teraz?“
„No dobre, tak si pospinkaj ešte kúsok.“
Ale inak. Hotel pekný.
Drahá sa už za tie roky vyzná a preňúra najčerstvejšie ponuky a recenzie na šických portáloch v priľahlom vesmíre. Určite nevybrala zle. Hotel top. Klientela francúzka, vrátane personálu. Teda takého menežerského. Rusa ani jedného. A teraz vážený prichádza otázka, kto rusov nahradil.
Áno, hádate správne, sú to Nemci. Zas si myslím, že keby nebolo Nemcov, tak nejako podobne budeme jebnutý my, alebo toť bratia Česi v sandálech. Ale Nemci si svoje práva nedali zobrať. Od hlasných rozhovorov, cez útoky na potravinové základne počas kŕmenia, hlučné správanie, som len čumel. A to ich naozaj nebolo v hoteloch veľa.
A keď necháte Nemca spievať, do piatich minút sa rozospievájú všetci nemci v okruhu 5 km.
Ja neviem či to majú dajako v génoch, či kde, ale keď sa dožrali tak revali jak chuji. Áno aj v autobuse.
Ja osobne proti nemeckému spevu nič nemám.
Napríklad čo ja viem, Modern Talking, Nena, Kraftwerk, Ramstein, Puhdys, Herbert Dreilich, alebo Falco (hoc ten bol rakúšan, ale myslím, že prvý ktorý bol nr. 1 v bilborde a nejódloval ale šprechtil) a určite by sme si spomenuli na množstvo ďalších. Ale to sú umelci na pódiu. Aj kokotské Modré Tanky na pódiu je rajská hudba oproti spievajúcemu nemcovi na dovolenke.
Bodka.
Takže hotel. Hotel sa má vybrať taký, čo je na pláži. Aby sa človek nejebal kilometre k moru. Je dobré vedieť aj to koľko výškových metrov je to k pláži. Aby sa nestalo to čo mne v ranných dobách Chorvátskych, že ubytko bolo síce takmer na pláži, ale asi takých 60 metrov nad hladinou mora. Bez výťahu. Som sa dojebal po schodoch dole s 3 ročným deckom na rukách, spotený jak teľa s taškou dekou a servisom pre malého. Rozbil som tábor vrátane malého stanu aby vločiaka nedojebalo slnko a potom prišla nevinná požiadavka.
„Ďeďee, Ďeďee, kajkaaa kajkaa.“
Mariu tvoju jaka kajka, tebe snáď musí švitorit v tej malej hlávke. A potom som si spomenul na žltú kačičku s ktorou sa kúpaval.
Kurva, sprostá kačka. Nechali sme ju hore.
Vedľa na deke bola rodinka. Mali takú zelenú, fakt peknú a vkusnú plastovú korytnačku. Nie je to síce žltá kačica, ale skúsim to môžem. Prišiel som, poprosil, dostal, odniesol k malému a už jak som mu to niesol, v jeho očiach som videl že je to strašný fail.
Začal ryčať.
No čo. Samého ho pri mori nenechám. Mohol som ho malého džumigara zmuchlať do toho stanu a prikryť kameňami a vybehnúť hore. Ale predsa je to moje decko. Ja to dám. Som sa odvážne zahľadel smerom do výšin a prisámbohu mi puklo dačo v krku jak som zaklonil hlavu.
Decko na ruky a poďme hore.
V polovici schodov ho rev prešiel. Páčilo sa mu jak funím a hopsám hore schodmi. Hihňal sa a chytal ma za nos. Detské oči sú úprimné a vedia veľakrát rodičom povedať a vyjadriť to čo malý človiečik ešte nevie vysloviť. Napríklad môj Adam sa mi snažil v tej chvíli naznačiť, že kľúče od apartmánu ostali dole v plážovej taške a že domáci nám pred odchodom na pláž vravel, že idú aj s manželkou niekde a prídu až večer. Škoda že som ich nepočúval lepšie.
Áno.
Opakovanie je matka múdrosti a platí to aj pre beh na schodoch s deckom na rukách. Ale nakoniec svoju žltú kačičku dostal. Cestou dole zaspal. Prišiel som dole, opatrne ho zložil do stanu, prikryl môjho bambušika malého uterákom a sám si dojebaný jak maratónec ľahol pred stan na karimatku.
CRRRRRRN - zvoní mobil
„Ahoj. Ako sa máte? Neviem či som vás mala púšťať samých. Sa mi cnie za vami. Daj mi malého k telefónu, nech ho aspoň počujem.“
„Malého?“
„Jakého malého.“
„Jaj ty myslíš nášho synčeka.“
„Počkaj? Asi je v mori. Teda určite je v mori. Tu. Pri mne v mori. Čakaj. Dám ti ho.“
To už som registroval ako mi fičí vietor v ušiskách jak bežím k moru. Decko sa v pohode čvachtalo na piesku, v spoločnosti starších dozorujúcich dievčat z vedľajšej deky. Malý džumigar žužlal gumenú korytnačku a hihňal sa na pohľadnú tínedžerku, ktorá ho zabávala. Kačka ostala hniezdiť v stane.
Vyplašený a zadýchaný som malému strčil telefón na hlasito, kde keď počul mamin hlas, radostne a bez plaču jej spokojne žvatlal.
„Mama! Mama!“
„Kuja sosta kajka. Kuja sosta kajka.“ (Kurva sprostá kačka)
„Mama.“
Telefón ešte v tej dobe obraz neprenášal, ale ja som ho jasne videl. Videl som obraz mojej milovanej drahej ako drží v našej obývačke telefón pri ušku a jej veľké mandľové oči s úžasom hľadia do neznáma. Pusinku ma pootvernú a hlávku drží nabok.
Vytrhol som malému bonzákovi telefón a kľudným hlasom Džejmsa Bonda povedal:
„Hovorí ti že sa máme fajn.“
A zrazu útok!
„Dúfam že si ho namazal.“
„Jasne že ho namažem.“
„Teda už som namazal. A ešte ho určite namažem znova. Buď pokojná.“
„Jasné. Aj seba. Nie. Nezabudnem. Dôkladne sa namažem hneď ako to bude čo i len trochu možné.“
„Všetko je v poriadku.“
„Áno. Máme sa dobre. Ahoj.“
...rva, jak mi zase puklo v krku – už sa tam nesmiem hore pozerať, bo mi tak ostane hlava.
...rva ten krém je hore na poličke.
Pod synček zoberiem ťa na ruky si na chvíľku poskáčeme po schodíkoch.
„Kujiky kuja kujiky...“
„...rva maš pravdu posraté klúče... ešte že ťa mám bambúšik môj.“
„Ale tak škaredo sa rozprávať nesmie. Áno?“
„Ano.“
„Spisene kujiky.“
Decko moje, toto som v živote nepovedal. Pre živého boha odkiaľ to máš. Nehovor tak, lebo ma mamka utýra k smrti a ty už nebudeš mať koho týrať.
No.
....
Proste na pláži nie je stále na pláži.
Ale tento hotel bol. Ako vravím bol naozaj top. Čistý, all inclusive bolo fakt dosť all. Asi to časom ide hore ale ten výber bol teda neskutočne bohatý.
Dalo sa vybrať.
Akurát čo sa nedalo vybrať nedalo, bolo počasie. Pršať síce nepršalo, ale kuščičko fúkal vetrík. A vetrík dvihne vlnky.
A vlnky robia žblnk, žblnk.
Tie malé.
Tie vačšie robia žblunky žblunky.
Tie ešte väčšie robia ŽBLUNIKY, ŽBLUNIKY, BÁC.
Je to pekné.
Ale keď to trvá piaty deň a na balkóne vyškemraného apartmánu s výhľadom na more, sa kvôli hluku vĺn nedá rozprávať, lebo vlniská robia ŽBLN_JEEEEB_TREEESK, ŽBLN_JEEEEB_TREEESK to už je radosť iná.
Mám takú apku, asi to nie je úplne presné ale približne to odmeria.
80dB.
A k tomu tie posraté cikády. Na iných dovolenkách čimčirovaly vrabce. Cikády mali u mňa premiéru. Pozerám sa hore do koruny stromov a vravím si. Nič tam nevidno. Ved to musí byť obrovské, keď to tak ryčí. Moja predstava, asi ako malé auto. A zaujímavé, že oni sú ticho. Potom jedna začne, a tisíc ďalších sa pripojí. To nemôže byť tažké utíšiť ich. Stačí skoliť toho predspeváka a ostatné snáď nezačnú. Ale hovno. Nedá sa pred tým ujsť, rovnako ako pred nemcami, ktorí aj lepšie znejú a dajú sa aj aj lepšie tíšiť. Cikádu som nakoniec objavil a je ich veľa. Na kmeňoch stromov asi 3 cm chrobáčik typu lúčneho híkala. Pekný. Ale kokot.
Kedže sa nedalo rochniť v mori, rodinnou radou bol prijatý náhradný plán a to výlet k zrúcanine vzdialenej 150 km. Ako jediný som mal námietky a ja myslím, že vcelku rozumné.
1. Doma máme zrúcanín po chuja a aj tak sme ani na jednej ako rodina nikdy neboli. Nabližšia od nášho bydliska je vzdialená sotva 5 kilometrov a nás ani nenapadlo vôbec o jej návšteve čo i len uvažovať.
2. Čo sa dá vidieť na zrúcanine? Sama naša vedúca výpravy tvrdí, že zrúcanina má všetky plusové parametre zrúcaniny. V preklade, že je zrucaná asi dosť.
...
No a o tom akým ďalším výzvam a nebezpečenstvám musel čeliť náš chlap, hrdina (dub aj stroj), si milé deti povieme nabudúce, teda pokiaľ bude záujem na základe ktorého sa dokopem k písaniu.
