"Kurva, nečum jej na kozy a davaj vízo."
/vysv. kurva - v tomto pripade vulgarizmus, kozy - prsia ľudskej samičky, vízo - vklad do hry/
Upozornil dymiaci karbaník Murko vedľa seba dymiaceho karbaníka Piťa.
Takto nejako začína kartová selanka v krčme SOS niekedy roku pána 1995. Pritomní mladí páni sú kamoši na život a na smrť, lebo sa poznajú od útleho detstva. Spolu drali gate v škôlke, v škole a spolu rástli do krásy a mužnosti, tak povestnej pre košických šrácov. Teraz majú asi tak 25 rokov, za sebou skúsenosti s pivami, borovičkami, občasnými bitkami, občasnými láskami, občasnými úspechmi, ako aj neúspechmi. Život sa s nimi nesral. Ale títo štyria priatelia nástrahám ťažkého osudu vzdorujú s noblesou a šarmom.
Pretože každý z nich je presvedčený, že sa narodil s nadpriemernou inteligenciou, musia si svoje vysoké IQ umelo znižovať, zvýšenou konzumáciou nápojov s obsahom alkoholu. Napríklad taký Haki sa s človekom nevie normálne baviť pokiaľ nemá v krvi aspoň 1,5 promile.
Takmer každý piatok, ako aj sobotu, alebo v nedeľu a niekedy aj v pondelok, v stredu, prípadne vo štvrtok, trávia večery v miestnej krčme SOS, kde sa oddávaju aktívnemu oddychu vo forme chlastania a HRANIU KARIET. A samozrejme, nesmieme zabudnúť na utorky. Kartové utorky v SOS-e, po modrých pondelkoch bolo to najlepšie, čo v kartovej a alkoholovej kategórii bolo v tej dobe možné absolvovať.
Niekto športuje, niekto hrá šach, čo je vraj tiež šport, ďalší zbiera motýle, okrem toho máme ľudí čo tancujú, lyžuju, tancujú na lyžiach, prípadne lyžujú popri tancovaní. Proste, ľudia sú rôzni a každý trávi svoj voľný čas tak, ako mu najlepšie vyhovuje a hlavne tak, aby si aktívne oddýchol.
Taký aktívny tanečník pride po tanci dojebaný a spí.
Športovec detto.
Šachista po ťažkej partii čumí do steny na dve muchy a nevie ich porátať. Teda, pokiaľ si počas partie nevypichol oči na figúrkach, keď zaspal nad šachovnicou.
No a naši hrdinovia, po takom tom intenzívnom aktívnom oddychu v krčme, smrdia cigaretami, pivom, borovičkou, kašlú popolníky, poldecáky, decáky a sú zbúraní jak sevas topoľ v štyridsiatom druhom.
Takže skončili sme pri tom, ako mastia medzi sebou karty o milú Jarmilu.
Ale niečo tu rozhodne nesedí. Kamaráti, takí tí naozajstní kamaráti hrajú väčšinou o fazuľky a najväčšia výhra je pár fazuliek a taký ten fasa pocit z výhry.
Pri tomto stole je to iné.
Tu lietajú do banku dvacky, pendy a kilečká, len taký fukot. No a tu musím priznať trpkú pravdu. Tie veľké sumy nie sú len tak pre zábavu. Majú svoj pevný a konkrétny cieľ - prilákať nového, neznámeho hráča, takzvaného koreňa, ktorého následne podarená partia ojebe o peniaze v kartách.
Ta šak kukajte.
Prenesieme sa v dobe, ako aj v atmosfére do začmudenej, košickej, sídliskovej krčmy v roku 1995.
Z vežičky čínskej výroby, japonskej značky, reve napálené cedečko, asi dajaký Zeppelin. Dym sa dá krájať. Každý ctihodný pán má v hube cigu. Po pravej strane pivo a poldecáky, ktoré tvoria akúsi hradbu, čo chráni kôpku bankoviek a pár mincí. Po ľavej ruke majú ctihodní páni na stole peňaženku a poniektorí, teda konkrétne dvaja aj telefón. Jeden, a som to, kurva, ja, má zamestnaneckú Nokiu v tvare tehly, no a druhý je Murko. Ten má na stole prenosný telefón pevnej linky. Krčma je tak blízko jeho domova, že keď na balkón vyloží základňu pevnej linky, je možné ho na fóne chytiť u Ďurka, v Casske ako aj v SOS-e. Telefón dovliekol z poľskej tržnice v Novom Targu. Je značky Huatsonic Turbophone Wave Master 700000054, abo tak dajako. Detaily si už fakt nepamätám. Výkon to má asi ako rušička Hlasu Ameriky. Keď náhodou zazvoní, tak rádiá v okolí 1000m stratia signál, taxikári, sanitky a policajti môžu svoje vysielačky akurát tak jebnúť do koša. Ale Murko sa dovolá, aj pokecá, takže pohoda.
Takže, vážené dámy a vážení páni,
Hra začína. /Piťo, Murko, Zajo, Haki/
V partii platia pravidlá. Každý k stolu sadá s vlastnou tisíckou rozmenenou na stovky, pendy, dvacky a pár minci. Ten vklad je svätý. Ten sa nesmie prepiť, stratiť, rozjebať na kurvy, abo nebodaj narúcať do automatu (často sa to komplet všetko porušovalo). Keď sa operácia - ojebanie koreňa - úspešne skončí, partia si všetky peniaze delí nasledovným spôsobom: zisk ide na štyri časti, pričom Piťo, Zajo a Haki zo svojej časti zozbierajú ešte kilo, ktoré dajú čašníkovi.
Ten v tom ide s nimi. Bol niečo ako technické zázemie. O jeho inak tiež dôležitej úlohe sa zmienim možno neskôr.
Murko sa nedelil. Prečo? Lebo Murko je kúzelnik.
Murko je čarodej.
Murko je strigôň.
Je aj eskamotér. Ba čo viac - kľudne mu môžme hovoriť eskamontér.
Tajný iluzionista.
Svetlonos (rozjebali mu nos, že mu svietil na modro).
Pán s veľkým tajomstvom.
Proste, Murko je ten ojebávač, na ktorom stála a padala radosť z výhry celého ansámblu.
Ale všetka česť a kalap k zemi. S kartami vedel kúzliť brilantne.
Zažil som partie, kde okolo stola postávalo 15 až 20 cudzích ľudí a on bez mihnutia oka vedel karty rozdať, pripraviť a namiešať tak, že vyhral. Alebo remízoval. Ale remízoval len v tom prípade, keď bol bankár. No a keď bol bankár, tak pri remíze bral výhru on. Ja viem ako to robil, ale aj tak to kúzlo bolo neviditeľné. Ojebával. Ale normálny človek to nemohol vidieť. Teda, možno aj mohol, ale musel by byť fakt detektív. Partia medzi sebou hrala hru, v Košiciach zvanú fajer. Existuje viacej druhov tejto hry a všade sa hrá trochu inak. Pokiaľ došiel koreň chtivý hry, partia ho v prvej nástrelnej odmietla, akože už máme rozohrané a my hráme vlastný fajer a ták. Pokiaľ koreň otravoval ďalej, tak banda zlodejská, akože s nevôľou nakoniec súhlasila, no a Murko plus ešte aspoň dvaja mu začali vysvetlovať naše ultrakomplikované pravidlá, ktoré neborák koreň aj tak nepochopil. Murko mu vzápätí navrhol, že pokiaľ chce, môžeme si zahrať kôpky. To je solídna a poctivá hra, kde platia jednoduché a pevné pravidlá.
Koreň pri pohľade na kopu peňazí v banku radostne kývol a kúzelná šou mohla začať. Koreň si ešte ani nesadol k stolu a osud jeho peňazí bol spečatený.
Priznám sa, dávno som chystal tento článok a neustále sa boril s dilemou - prezradiť kúzla? (bolo ich viacej), neprezradiť?
Je to už roky a kúzla starnú, rovnako ako ich majstri. Prichádzaju nové a na staré sa zabúda.
Takže poviem.
Hlavnú úlohu hral, samozrejme, balíček kariet. Karty boli cinknuté - mali tajné značky, ktoré poznal len majster kúzelnik. Okrem toho boli zrezané. To znamená, že karta hodnoty sedem, osem a možno deväť, mala trošku inú veľkosť ako vyšnik a ten bol o trošku menší ako eso. Bolo to možno pol milimetra po strane, snáď aj menej. Takže keď bankár rozdával kôpky, a zároveň o tomto kúzle vedel, tak podľa toho, ako silne pritisol palce k bokom kôpky kariet, orezaná karta buď spadla, alebo zostala na spodku kôpky (snáď to pochopíte). Karty mal zrezané na tri veľkosti a časom, ako aj poctivým tréningom, došiel k takej dokonalosti, že vedel ponechať na spodku takú hodnotu karty, akú chcel. No a potom tu bolo ešte jedno maličké kúzlo. Bankár svoju kôpku otáčal ako posledný, čiže videl otočené karty súperov. Keď bolo veľmi zle a v banku bolo veľa peňazí a on si nebol istý svojou kartou, tak stiahol svoju kôpku po stole (obrus sme pred hraním stále dávali dole) a pri hrane stola si na spodok kôpky priložil eso, čo držal kolenom pod stolom. Opäť to mal tak natrénované, že aj my, čo sme vedeli, že ojebáva, sme si neboli istí, či to eso stiahol, alebo nie. Tu zvykol pomôcť aj čašník, ktorý v taký kritický čas zvykol rozbiť pohár, aby odreagoval segiňa koreňa.
Samozrejme, hrali sme štyria proti jednému, takže prehrať sme nemohli. A zas Murko bol okrem kúzelníka aj psychológ. Nekúzlil stále. Normálne sme hrali a keď bolo treba šťastíčku ísť naproti, tak zakročil. Občas koreňa pustil na voľno a ten sa tešil jak malé decko, keď v jednej hre vyhral 400 Sk. Následne ďalších 400 Sk. Potom mu Murko podhodil kráľa. Panák sa tešil, vyhrával, dvíhal vízo a nakoniec behom troch partií aj tak žalostne všetko prehral. Výsledok? Koreň nešiel domov taxíkom, ale fajčiac poslednú cigu čakal bus na zástavke.
Takto sme žili jedno celé leto. Potom sa samozrejme rozkríklo, že s nami sa nedá vyhrať a že to nie je len tak. Murko nás lanáril do iných krčiem sídliska, kde naše kartárske ksichty ešte nepoznali. Pár krát sme boli, ale zenit, ten už sme mali za sebou. Murko to ešte chvíľu ťahal sám, až sa jedného krásneho dňa z neho stal svetlonos s ťažkým otrasom mozgu a to bol definitívny koniec našej kartárskej éry.
Čo dodať. Kartárska éra bola síce krátka, ale takáá, takáá fasa. Teda, hlavne po finančnej stránke bola že úplne fasa.
foto: Karol Benický: Robotníci (V krčme). 1978 – 1982. SNG, Bratislava.
