Dnešný článok sa odohráva v lete roku 2007, keď som sa niekoľko mesiacov vyskytoval za volantom autobusov Dopravného podniku Bratislava, kým som pri prvej príležitosti nezdrhol tak ďaleko, ako to len šlo. Nenapadlo by mi, že sa k tejto etape mojej profesionálnej kariéry ešte niekedy vrátim, ale dailymale došli články, ja som zase začal trpieť kreatívnym pretlakom, a tak sme tu.
Som v DPB tri mesiace a slovami Rutgera Hauera z filmu Blade Runner, videl som veci, ktoré si vy ľudia nedokážete ani predstaviť. Krysu vyskočivšiu z misy hazjlíka v oddychovej miestnosti v Rači na Pántoch, práve keď som tam riešil to, čo sa v podobných miestnostiach obvykle rieši; vyčítavý pohľad, ktorý mi venovala, keď som ju trafil do hlavy, sa mi naveky vryl do pamäti. Do pol pása vyzlečeného bezdomovca vyvaleného na zadnej päťke a spokojne si zlupávajúceho z tela svrab. Dve babky rozprávajúce sa o tom, ako cigánsky potkan Dzurinda neznáša toho Fica, lebo je taký múdry a spravodlivý a myslí na ľudí. Som touto prácou poznačený na celý život, a to mi ešte ani neskončila skúšobná lehota. To mám za to, že som príliš poctivý na to, aby som kradol a príliš škaredý na to, aby som sa nechal vydržiavať.
Dopravný podnik má päť úhlavných nepriateľov, brániacich mu v jeho svätom poslaní preháňať dopravné prostriedky po meste tam a zasa späť – jar, leto, jeseň, zimu a cestujúcich (nedávno k nim pribudli aj vlastní zamestanci na čele s jedincom, ktorý mal tú drzosť vzoprieť sa firemnej politike a chrániť svoj život aj životy cestujúcich pred grázlom, čo naňho útočil nožom). A akoby toho nebolo málo, podráža ich aj vlastný vozový park, kolekcia črepov rôzneho pôvodu aj sfarbenia, fyzicky i morálne tak zastaralých, že sa mi nedávno smiali aj turisti z Vladivostoku. Na 93-ke sa ma párik nemeckých dôchodcov celkom vážne opýtal, či im na veteránskej linke platia normálne cestovné lístky.
Zvlášť akútna je situácia pri kĺbových autobusoch – tristo vozov je po životnosti, vďaka mizernej údržbe sa rozpadajú za jazdy (doslova – toť nedávno som sa do garáže vrátil ťahajúc za sebou po zemi odpadnuté schody) a peniaze na nové mesto už tradične nemá. V Prešove alebo v Žiline nakúpia malé množstvo busov každý rok, takže sa im vozový park obmieňa priebežne a nikdy sa do takejto situácie nedostanú. V Bratislave vždy bolo treba peniaze na niečo súrnejšie, podnik problém odkladal, a ten, podobne ako lavína alebo guľa hovnivála, narástol až do rozmerov kalamity.
Iróniou je, že skutočný prúser spustili až nové autobusy, dvadsiatka Solarisov na plynový pohon, kúpených pred pár mesiacmi. V meste pôsobili ako zjavenie. Nové, moderné, nízkopodlažné, medzi tou zbierkou Ikarusov, TAMbusov a Karôs vyzerali asi ako keby ste vedľa seba postavili Kate Upton v bikinách a Vieru Tomanovú... v bikinách. Nadšenie však trochu ochladlo, keď jeden z nich pri zimnom štadióne spektakulárne vyhorel. Mal toľko slušnosti, že s tým počkal na novinárov, ktorí tak mohli priniesť pôsobivé zábery na kataklizmatický stĺp dymu a plamene šľahajúce z roztápajúceho sa autobusu ako z vatry zvrchovanosti. Hirošima hadr. Následne boli všetky Solárka (hovorte mi niečo o nomen omen) odstavené a nedostatok vozidiel, dovtedy ako-tak zvládaný, sa stal akútnym.
A tak v horúci júlový deň stojím na zastávke Nová Doba, aby som vystriedal parťáka na deväťdesiatosmičke a netuším, že onedlho zažijem ešte škaredšie prekvapenie ako KDH vo voľbách. V diaľke sa smerom od Bajkalskej objavuje predok Karosy. Farby vyzerajú správne, zeleno-žlto-biela kombinácia plyňáku. Avšak čím viac sa to približuje, s čoraz väčším zdesením zisťujem, že blížiace sa vozidlo je nejaké malé. Kríza-nekríza, na 98-čku by predsa krátky autobus neposlali... či?
No, poslali. Parťák za volantom má v okrúhlej tvári vyrovnaný, pokojný výraz Buddhu po dobrom prásku, ale poznám ho dosť dobre na to, aby som rozpoznal ten druh mámvpičizmu, ktorý prichádza, keď človeku stres a nervy vyhodia poistky. Keďže parťák je obvykle prudko flegmatický jedinec, začína ma chytať hrôza z toho, čo ma čaká.
Autobus je narvaný, a keďže je v ňom napriek pootváraným oknám a vetračkám zdraviu prospešných štyridsať stupňov Celzia, pripomína skôr dobytčák ĽSNS Railways na ceste do Dachau, než prostriedok verejnej dopravy osôb v 21. storočí. Karosa B732, rok výroby 1987, ten klasický hranatý bazmeg, ktorý snáď nemusím predstavovať. Pri generálnej oprave v podniku bol pohon prerobený na zemný plyn, vďaka čomu sa z na svoju dobu slušného vozidla stal autobusový ekvivalent Apollo biznis centra – odfláknutý šmejd, do ktorého vliezť je životu nebezpečné a najlepšie by mu bolo na dne Dunaja. Substrát sa na mňa pozerá nie vyložene nepriateľsky, ale nadšení práve nie je - pripadajú mi ako sud s pušným prachom, zatiaľ pokojný, ale čakajúci na nejakého nešťastného chumaja s cigaretou.
Už pri rozjazde zistím, že rýchlostná páka je tak vylágrovaná, že pri radení štvorky jej hlavica trieska o dvere kabíny, pričom sa medzi týmito dvomi objektami ocitnú aj moje dva prsty. Následný výkrik a nadávka vyčarujú trpiacemu substrátu úsmev na tvári.
Keď zatáčam k Polusu, spustí sa ventilátor druhého okruhu chladenia – CNG motory sú citlivejšie ako klitoris a pri horúčavách sa prehrievajú tak, že by som si v interiéri pod zadným sklom mohol vypražiť syr s hranolkami. Krátke Karosy majú navyše ventilátor chladenia vpredu, a keď sa druhý okruh zopne, fúka to horúci vzduch z motora priamo na vodičove nohy. V uzavretej presklenej kabínke a za veľkým čelným sklom sa tak bez problémov vyšplhá teplota na príjemných päťdesiat až šesťdesiat stupňov Celzia. Napriek tenkému tričku a otvorenému oknu som po pár zastávkach prehriaty tak, že čakám, kedy proti mne Aliancia za rodinu vypíše referendum.
Pri Poluse väčšina ľudí vystúpi, ale dnu sa ich nahrnie ešte viac. Nejaký ľudový standupista na mňa kričí: "Pán šofér, nemáte to voľajaké krátke?" Odpoviem mu, že to možno tak vyzerá, ale za to ním dokážem drviť hrušky na kašu.
Jednu zastávku za Polusom sa kvalita vozidla prejaví naplno, keď sa druhé a tretie dvere zrazu odmietnu otvoriť. Ľudia sa cez tlačenicu prebíjajú k predným a mnohí z nich pre mňa majú teplé slovo. Je mi jasné, že je to zrejme vyhodenou poistkou, a tak pri Slimáku zastavím a hľadám štvorhrannú kľučku na otvorenie poklopu pod mojím sedadlom, aby som sa k nej dostal. Štvorhran má byť povinným vybavením v každom autobuse, lenže trt baraní, v tomto nie je. Keďže je to záložný voz, ktorý nemá nikto pridelený, každý si z neho šľohne, čo sa mu hodí; vlastne je zázrak, že vôbec mám na čom sedieť a čím krútiť.
Volám vysielačkou dispečing a nahlasuje situáciu. Všetky pojazdné servisné vozy sú v teréne, nariadia mi teda ísť do garáže a odstrániť poruchu tam. S hrôzou to oznámim ľuďom, ale čuduj sa svete, nikto mi nevynadá. Väčšina vyzerá celkom šťastne, že sa z funkčného modelu vysokej pece dostane von.
Prídem do depa na Jurajovom dvore a zatiahnem k dielňam. Pred troma dňami, keď som tu v rámci nočnej zálohy čosi hľadal, drvivá väčšina mechanikov spala poschovávaná vo vozoch, zopár ich hralo karty a dvaja-traja osamelí neboráci, zrejme čierne ovce kolektívu socialistickej práce, opravovali autobusy. Dnes je to tu predsa len trochu živšie; menilo sa vedenie a padali silné reči o optimalizácii a racionalizácii. Tak sa všetci snažia tváriť, že práve oni sú tí, na ktorých celý podnik stojí. Elektrikárov radšej neotravujem. Nájdem si štvorhran, otvorím dekel, metódou pokus-omyl nájdem správnu poistku a idem zasa von.
Dispečer ma pošle k Slimáku, kde dvadsať minút stojím a čakám, kým mám čas odchodu na ďalšom spoji. Spoj, ktorý som vynechal, nebol nahradený – okrem nedostatku autobusov trpí podnik, podobne ako všetky ostatné autobusové spoločnosti, akútnym nedostatkom vodičov a dostali sme sa do fázy, kedy nielenže nie sú obsadené zálohy, ale dokonca každý deň nejde von ani zopár normálnych spojov. Čuduj sa svete, keď ľuďom celé roky seriete na hlavu a už sa ani nesnažíte predstierať, že je to mliečna čokoláda, normálne majú tú drzosť a pri prvej príležitosti zdrhajú.
Od Slimáka odchádzam pomerne prázdny, ale pri Novej Dobe a Bajkalskej sa malý bus naplní na prasknutie, a keď sa horko-ťažko štverám hore Prístavným mostom – plynofikácia má okrem iného neblahý vplyv aj na výkon – Karosa praská vo švíkoch. Slnko pečie priamo na čelné sklo, potím sa ako Kotleba u logopéda a textilná sedačka podo mnou čvachtá ako slonia vagína. Moja alergia ma zabíja, nos mám plný, oči štípu a navyše mi kamsi pod nohy spadli slnečné okuliare a nedarí sa mi ich nájsť, hoci tam fakt nie je až tak veľa miesta. Práve rozmýšľam, či niekde pod brzdovým pedálom náhodou nie je v podlahe prehrdzavená diera, keď zozadu začujem výkriky. Pozriem sa do zrkadla a keď vidím, ako sa stredné dvere začínajú otvárať, skoro utrpím kardiovaskulárnu príhodu. Dodnes verím, že ma ten moment stál minimálne päť rokov života.
Tresnem do spínača núdzoviek a brzdím. Našťastie za mnou nikto nejde. Keď autobus zastaví, skusmo dvere otvorím a zavriem. Na spínač reagujú normálne, vzduch v sústave mám. Opatrne sa pohnem ďalej – stáť na výpadovke nie je najlepší nápad – a pri Ekonomickej sa prederiem pomedzi ľudí dozadu skontrolovať, čo sa to, dopekla, stalo. Zisťujem, že na jednom krídle nefunguje uzamykací mechanizmus – dvere sa zavrú, ale stačí odpor vzduchu pri rýchlejšej jazde alebo opretie sa nepozorného gaštana a znovu sa otvoria. Že mi z nich na moste nezačali pršať cestujúci ako v tej pesničke od Weather Girls, je učinený zázrak.
Zvažujem, čo ďalej. Rozhodovanie mi uľahčí fakt, že väčšina ľudí vystúpila na Ekonomickej a pri Ovsišti. Zostávajúcim zhruba štyridsiatim kusom vysvetlím situáciu a dám im na výber: buď budú čakať na ďalší spoj, alebo sa spolu nejako domotáme na konečnú, a ak sa budú držať ďalej od dverí, bude to v poriadku. Berú to s humorom – niektorí kolegovia možno budú teraz prekvapení, ale verte mi, že substrát vie byť celkom chápavý, ak sa k nemu nesprávate ako... no, ako k substrátu.
Pomaly sa Petržalkou predrgáľam kľukatou trasou na konečnú Jasovskú, kde mám mať takmer 40 minút pauzu. V duchu si gratulujem, že som sa dokázal zariadiť tak, aby som nevynechal spoj. Dispečer, ktorému situáciu hlásim, bohužiaľ, moje nadšenie schladí – všetky pojazdné dielne sú obsadené, keďže obstarožný vozový park sa kurví väčšmi než priemerná účastníčka slovenskej reality show.
Prestávku využijem na to, aby som si odbehol do neďalekej samošky po veľkú fľašu minerálky a niečo pod zub. Prezlečiem si tričko, ktoré je zmáčané, ako keby som v ňom skočil do Dunaja, a vystriekam na seba snáď pol piksle Rexony v snahe zabrzdiť potenie, aj keby som rovnako dobre mohol skúšať zastaviť rozbehnutý rýchlik tým, že doň hodím roxor.
Pojazdná dielňa sa ukáže o hodinu a pol, takže vynechám celý ďalší spoj a ešte časť nasledujúceho. Chudák mechanik, zjavne jeden z mála, čo svoj džob berie vážne, vyzerá vystresovane ako zamestnanec Bear Stearns s dvoma hypotékami na krku. Moje nešťastné dvere dá do poriadku za pár minút a ja môžem opäť vyraziť do rozhicovaných bratiškovských ulíc.
Vynechal som jeden celý spoj a ďalší odchod som zmeškal o desať minút. S dispečerom sa dohodnem, že to strihnem po Dolnozemskej a napojím sa na Ovsišti. Idem s otvorenými prednými dverami, čo sa mi škaredo vypomstí – keď prudko zabočím na Dolnozemskú, očividne prekliate slnečné okuliare, položené na palubovke, odstredivá sila vyhodí dverami von, spolu s taškou od vozidla a mobilom, vyklápačkou od Motoroly, na ktorú som patrične hrdý. Moje vzývanie ženského pohlavného ústrojenstva muselo byť počuť až v Slovnafte. Odstavil som autobus na krajnici a šprintoval naspäť; oboje našťastie dopadli do trávy a veciam sa nič nestalo.
Z Ovsišťa už idem normálne. Ľudí je týmto smerom len zopár a ja sa sústredím na radenie. Kulisa radenia je ako zlosovacie zariadenie a občas sa mi tam podarí namiesto jednotky zaradiť trojku. Strhnem sa, až keď na Bajkalskej vedľa mňa zaznie rev: „Ale okamžite odtiaľ vstávajte!“
Vydesene vzhliadnem a vidím vedľa kabínky stáť obrovskú dôchodkyňu, napriek horúčave v hnedom kabáte, tak nízku a tučnú, že vyzerá skoro kockato. Na okamih si myslím, že jej spravodlivý hnev patrí mne, ale potom zaregistrujem, že reve na dve asi jedenásťročné dievčatá, ktoré sedia na prednej dvojke. Vyzerajú dosť vydesene, hovoriaci buldozér asi nevidia každý deň.
„Počuli ste? Ale už aj vstávať!“ reve znovu a vo mne začne stúpať nasranosť, zvlášť keď sa pozriem do zrkadla a vidím, že minimálne polovica sedadiel je prázdna. Otvorím dvere kabínky a dám vyniknúť svojmu hlasu: „Prepáčte, musíte tu tak hulákať?“
Otočí sa ku mne a mnou cukne. V tvári má výraz tupej zapálenosti bojovníčky za spravodlivosť (pričom spravodlivosť je to, čo práve vyhovuje jej), vedľa ktorej by Martin Daňo vyzeral ako príčetné, racionálne, a dokonca flegmatické indivíduum. A o produktoch ako deodorant alebo ústna voda očividne tiež ešte nepočula. „Ja chcem sedieť tu!“
Pokrčím plecami. „To miesto je obsadené. Vzadu máte kopu voľných.“
„Ale ja som staršia! Ja chcem sedieť tu!“ huláka na mňa a moje nervy začínajú povoľovať. Na argument „lebo ja chcem“ som obzvlášť alergický a obvykle naň reagujem protiargumentom "ja zasa chcem, aby ma vyfajčila Scarlett Johanssonová, ale to sa tiež nestane", lenže keď sú v dosluchu decká, hoc aj svetaznalé bratislavské, použiť to nemôžem. Obmedzím sa na vyšteknutie: „Chcieť môžete, ale sedieť tam nebudete. Dozadu alebo von!“
Nafúkne sa: „To je taká...“
„DOZADU ALEBO VON!“ Moje prozákaznícke správanie definitívne letí von oknom, a vôbec mi za ním nie je smutno. Skôr bude z pekla obchodné miesto Calexu, než nechám v mojom autobuse nejakú starú rašpľu šikanovať malé deti.
„Budem sa sťažovať!“ vyštekne naposledy, a keď prikývnem – veľa šťastia, teta – nadurdene sa otočí, prejde do stredu a demonštratívne sa hodí na sedadlo tak, že ho skoro rozlomí. Vrátim sa za volant, zhlboka sa nadýchnem, vydýchnem a pokračujem ďalej.
