XVII
Už ma tu nič nedržalo. Všetky oporné body v mojom živote sa rozplynuli ako dym z bonga. Bol som prázdny ako hľadisko kina pre náročného diváka. Rozhodol som sa opustiť pohodlnú švédsku sociálnu sieť a vrhnúť sa po hlave do mora nástrah kontinentálnej Európy.
Potreboval som odísť.
Zbierku platní a fanzinov som dal trinásťročnému faganovi od susedov, ktorý sa ma občas pýtal, čo znamenajú moje nášivky, keď sme sa stretli na schodoch. Rodičia ho nútili chodiť na hokej, tak vždy počas trvania tréningu sedel na schodoch, čítal knihy a učil sa fajčiť.
Párkrát vo mne hrklo, keď som do jeho detskej izby odnášal plné krabice.
Kládol som mu na srdce, nech sa o všetko dobre stará, že si pre to raz prídem.
Ale sám som tomu veľmi neveril.
Ráno som si z kľúčov odmontoval náboje a nechal ich na stole v kuchyni.
Hodil som si na chrbát obrovský vak, ktorý mi ostal po potulkách Nórskom.
Zabuchol som dvere a zamkol.
XVIII
Kúpil som si lístok na autobus do Trelleborgu. Zo Stockholmu som chcel vypadnúť potichu, nikým nesledovaný. V prístave som potom čakal trištvrte hodinu na trajekt do nemeckého Rostocku.
Pätnásť ručne balených.
Keď otvorili dvere k nástupnému mólu a ľudia sa rozbehli po všetkých poschodiach hľadať duty free shopy s alkoholom, práve zašľapujem poslednú cigaretu. Vrecko s tabakom bolo prázdne. Dúfal som, že v Európe majú moju obľúbenú značku.
Pomaly silnel hluk rozbiehajúcich sa motorov a trajekt sa odlepil od Švédska. Stál som vonku na korme. Ruky som pred chladom schoval do riflovej bundy a rozhliadol sa po palube. Fúkal nepríjemný severák, takže pri pohľade na vzďaľujúcu sa domovinu mi párkrát zaslzili oči. Nad pevninou sa spustil dážď.
Otočil som sa po smere plavby.
Loď sa volala Frihet a jej päť palúb sa lesklo svietiacou belobou.
Nastal čas na Björnov odchod.
Však čo, vyskúšam a uvidím.
(koniec)
