Na začiatku sa zoznámime s fascinujúcou bohyňou zimy a smrti, s Morenou. Nie, zabudnite na to, čo sa vám asociuje pri týchto pojmoch ako prvé, pretože Morena nie je stará babizňa, na ktorú sa neulakomia ani starí chlapi, lebo ani tí nepreferujú archívne ženy, ale víno. Tak veru! Morena je mladá krásna žena s dlhými čiernymi vlasmi. Obradom jej upálenia dva týždne pred Veľkou nocou vyjadrovali naši predkovia túžbu po skončení studených nocí, spiacej prírody a premrznutých prstov či nosov. Tak či onak, upálenie ženy mi príde ako krutá tradícia. Komu sa môže páčiť neľútostná likvidácia mladej krásavice? Mladým devám? Žeby z dôvodu nepohodlnej konkurencie? Starším ženám? Tak určite, pre nich sakramentská konkurencia. A čo mužom? Ak mu mladá žena nedala, tak to by nasralo muža akejkoľvek vekovej kategórie. Takto sa snažím vysvetliť si upaľovanie slamenej podoby krásnej mladej bohyne zimy a smrti.

Pálenie Moreny pred smrtnou nedeľou je jedným z najtradičnejších zvykov na Slovensku a v tejto tradícií pokračuje aj partia nadšencov na čele s Romanom Kučerom, ktorý nedávno odhalil Občasný prameň s liečivou vodou na Malej Bani. Písali sme o tom tu.

Roman chcel byť korektný a keďže sa mu nepozdávali staré zvyky, ktoré sú zamerané proti jednému pohlaviu, chcel upáliť okrem Moreny aj jej mužskú verziu, Morena. Žiaľ, v obchod s figurínami, kde kupoval v minulosti ženskú hlavu, už nefunguje a mužskú hlavu ochotnú sa dať spáliť, nemal k dispozícií. Niektoré iniciatívne manželky síce prihlasovali bez vedomia svojich manželov ich hlavy, ale žiadnu nakoniec nedodali. Veliteľ akcie teda zavrhol revolučný nápad a ostalo len pri pálení Moreny a samozrejme, varenia gulášu. Veď ako inak. Varenie gulášu je novodobá tradícia, ktorá znie teraz stále in, ale časom, povedzme o pár desaťročí, bude stretnutie umelých inteligencií uvažovať o nadviazaní na slovenské tradície a navrhne simuláciu varenia gulášu v nepraktických prírodných podmienkach v absolútne zastaranej nádobe nad skutočným (rozumej nebezpečným!) horiacim ohňom. Budú sa čudovať, že si v časoch dobre vybavených kuchýň robili ľudia v exteriéri a v nevyhovujúcich hygienických podmienkach jedlo a zgrupovali sa pri ňom. 

Zatiaľ sme však o pár desaťročí dozadu a varí sa kotlíkový guláš z daniela, špeciálne vychovaného v lese, voľný výbeh, správna trávnatá podstielka. Nad kotlíkom s gulášom sa vášnivo diskutuje, či je dosť slaný, štipľavý, či bolo správne použiť aj tie chirurgické odrezky neidentifikovateľného pôvodu. Sú hutné, ťažko sa prežúvajú, niektorí účastníci ani neprežuli. Zuby zápasia s gučami diviny. Kto zvíťazí, príroda alebo človek? Daniel alebo dentista?

Skutočnosť, že o procese varenia rozhodoval viac ako jeden kuchár, konkrétne všetci zúčastnení, sa ukázala ako mierne problematická. Diskutovali všetci a tí, ktorí nemali dostatok skúsenosti s varením gulášov, ich vyvažovali emóciami. Počas debaty padla odrazu otázka, kde je vlastne Morena?! V tej chvíli šiel guláš bokom. Konzum ustúpil ideálom, ale žiaľ, ideál zmizol v nenávratne zabudnutia. Ženská časť osadenstva, ktorá mala obvykle na starosti vyhotovenie Moreny, sa spoliehala jedna na druhú a Morenu neurobila ani jedna.

„Čo budeme upaľovať?“ spýtal sa šéf akcie a zo strany chlapov ochotne padali tipy. Začínam chápať dejinné súvislosti a procesy s bosorkami. Muži sa tak rozohnili, že miestnu krásavicu Andreu chceli nielen upáliť, ale predtým aj obesiť, na kolese lámať a obávam sa, že keby sme ich nezastavili, tak vymyslia určite aj nové spôsoby tortúry. Davová psychóza je fenomén.

Guláš sa ešte stále varil, keď vášne konečne ochladli. Jedna zo žien sa rozhodla improvizovať a vyrobiť aspoň malú miniatúrnu Morenu. A vlastne, prečo nie? Miniaturizuje sa elektronika, môžu sa aj tradície. Ešte len mini Morenka uzrela svetlo sveta, už bolo rozhodnuté o jej smutnom osude. Tradície nepustia.

Mimochodom, keď sme pri tradíciách, pozrime sa na Morenu bližšie. Bola vraj dcérou bohyne lásky Lady a sestrou Živy, ktorá zastupovala život, vodu a životnú silu. Morena práve naopak, prinášala zimu, smrť a častokrát aj choroby a hoci bola krásna, srdce mala chladné. S bohom temnôt Kaščejom mali deti, ktoré boli stelesnením démonov, chorôb a nešťastí. Každoročné upaľovanie jej slamenej podoby nie je to len tradičný obrad. V človeku je hlbšie ako tradícia zakorenený vzdor voči smrti, chorobám a nešťastiu a máme rešpekt pred tými, ktorí disponujú veľkou životnou silou a odhodlanosťou...

Nad tým som rozmýšľala pri pohľade na jednu z účastníčok tejto akcie. Štrnásťročnú drobnú, ale húževnatú Viki, ktorá sa narodila v 24. týždni tehotenstva, čo je zlomové obdobie, kedy sa už dieťatko považuje v prípade predčasného pôrodu za životaschopné. A takou Viky je, aj keď pri jej príchode na svet to vyzeralo dramaticky. Vážila len 690 gramov a merala 30 centimetrov, celkom ako Palculienka. Predčasný pôrod prináša so sebou množstvo problémov, niekoľko mesiacov bojovalo predčasniatko na JIS-ke o svoje miesto na svete. V tejto súvislosti je zaujímavé pripomenúť si, aké ťažké to malo jedno také predčasniatko, ktoré muselo navyše ešte aj robiť reklamu ministerke zdravotníctva a fotiť sa na instagram.

Z našej Viky vyrástlo neposedné dievčisko, ktoré dostalo v štyroch rokoch prvé koleso na kúpanie a dnes je z nej úspešná plavkyňa so zrakovým postihnutím v Centre hendikepovaných športovcov. Pláva voľný spôsob, prsia, znak, kraul. Nedávno sa jej podarili osobáky na päťdesiat metrov znak 58,97 a päťdesiatka prsia 58,57. Plávate rýchlejšie? Ja určite nie a chápem, ako sa musia cítiť ľudia vo verejnom bazéne, ktorí pri pohľade na útle nízke dievča so silnými dioptriami radia jej mamine, aby sa plahočili vo vodičke radšej vedľa ich „plaveckej“ dráhy, keď sa potom Viki dostane do svojho živlu...

Viem, že som sa trošku odklonila od témy pálenia Moreny, ale nedalo mi to, lebo viem si veľmi dobre predstaviť, koľko síl a energie stojí malého človiečika bojovať denne s imaginárnou Morenou. Na závere ešte faktická pripomienka, že každoročne sa na Slovensku narodí zhruba päťdesiatpäť tisíc detí a každé trináste sa narodí predčasne. „Trinásta komnata je zakázaná, vieš to? Viem, ale ja len do nej nakuknem... Nerob to, lebo sa potom budeš báť...“ hovorí sa v rozprávkach. Trinásta Viki je však Nebojsa, šťastná Trinástka. Pri pohľade na takéto deti sa ani ja už nebojím ničoho.