„Deviate výročie postavenia kríža, ôsme výročie celoslovenského pastafariánskeho stretnutia, plus sto piate výročie vzniku ČSR a odhalenie Občasného prameňa, piaty ročník potápačov a stretnutie vyslúžilých paraglajdistov, tucet + 20 obdivovateľov Jara Cimrmana a námorných kapitánov, plus nultý ročník stretnutia spisovateľov, zástupcov Bukovej, učiteľov vrátane ZRPŠ a priateľov krikľavých búnd a oslava pri príležitosti world pasta day.“ (Toľko zo zápisu vo vrcholovej knihe).

Kráčala som po lese, ktorý v teplom októbrovom počasí voňal po bedliach. Tie nosili spokojní hubári v košíkoch a taškách, rodičia s deckami svorne funeli do kopca a užívali si sobotu. Tesne pod vrcholom Malej Bane, pri tabuli označujúcej zástavku Jára Cimrmana na ceste z Viedne do Liptákova, sa schádzali účastníci významnej akcie na čele s Romanom Kučerom, ktorý si tu s priateľmi pred deviatimi rokmi odložil svoj kríž.

„Vrcholový kríž bol darček k Romanovmu životnému jubileu. Prečo veľký drevený vrcholový kríž? Lebo najlepší darček je taký, ktorý je ozrutný, aby mal s ním oslávenec oštaru, s venovaním, aby ho nemohol ďalej darovať a škaredý, aby sa musel tešiť,“ vysvetlil mi konečne jaskyniar Majdo Majerčák históriu kríža na Malej Bani. Darčeka, ktorý Roman nemohol len tak odložiť v krčme, kde si pripíjali onehdy na jeho zdravie. A tak neskôr vzal svoj kríž na plecia a vyšiel s ním na kopec nad Račou a postupne k nemu pridal rôzne špeciality ako samoobslužný bufet, lesnú knižnicu, vtáčiu búdku a spomínanú tabuľku z putovania Jara Cimrmana.

V tento slávnostný deň pribudol k atrakciám aj Občasný prameň s liečivou vodou, ktorá vyviera zo skaly a objaviteľ prameňa a samotný krížmajster Roman prisľúbil širokej verejnosti, že voda liečiaca všetky zdravotné neduhy počnúc vysokým cholesterolom a končiac ľadvinovými kameňmi nebude nikdy podliehať komerčným záujmom, nebude sa stáčať do návratných, ale ani nenávratných plastových obalov a dodávať do obchodných reťazcov. Liečba vodou bude prebiehať výlučne v lese a len ten, kto Malú Baňu vyšliape nesúc svoj životný kríž na pleciach, vylieči sa zo svojho trápenia už po prvých dúškoch.

Prameň bol odhalený za účasti ďalšieho jaskyniara Miloša Haču, po ktorom je pomenovaná jaskyňa pod vrcholom Čela v Malých Karpatoch. Aj keď v ten deň voda z kohútika netiekla, Miloš mal zázračnú vodu vo fľaši a symbolicky ju lial zo skaly, z ktorej voda vyviera. Všetci sme pri tomto úkone nadšene skandovali a prevolávali na slávu Romana Kučeru. Ten skromne klonil hlavu, ako to robia všetci velikáni a nezabudol pripomenúť, že žiaden zázrak nie je na počkanie, deje sa len občas a aj preto je prameň priliehavo nazvaný Občasný.

Ak pri návšteve Malej Bane zažijete zázrak vytekajúcej vody, nezabudnite, samozrejme po tom, čo sa jej napijete a vyliečite sa, napísať o tejto udalosti Romanovi. Bude rád.

Pri zázračnom prameni sa stretli v ten deň aj prívrženci Cirkvi lietajúceho špagetového monštra, veriaci, ktorí nosia hrdo na hlavách sitká na cestoviny. Toto náboženstvo môžeme prirovnať k Vonnegutovmu Bokononizmu. Hneď prvá veta z Kníh Bokononových znie:

„Všetky tie pravdivé veci, o ktorých vám budem rozprávať, sú sprosté lži. Kto nedokáže pochopiť, ako môže byť prospešné náboženstvo založené na lži, ten neporozumie ani tejto knihe.“ Špagetové Božstvo je zo semoliny s nižším glykemickým indexom, ktorá obsahuje menej lásky, ale zato viac obyčajnej slušnosti, to by sa Vonnegutovi náramne páčilo.

Bola som šťastná, že v ten deň som sa mohla pridať k prívržencom zatiaľ neoficiálnej cirkvi. Dostala som odznak, ktorý som si mohla pripnúť na hruď, ale čestnou členkou som sa stala až po správnej odpovedi, čo patrí k špagetovému monštru. Sú to dve fašírky a pre toho, kto s tým kombom nesúhlasí, mám jasný odkaz od veľmajstra pastafariánov Milana Lasicu – Na fašírky mi nesiahaj!

Toto moderné náboženstvo má už stovky prívržencov, ktorí oceňujú, že sa nesnaží nikoho ukrižovať, ukameňovať, upáliť, ani unudiť k smrti a dokonca nie je potrebné ani milovať cestoviny. Dôkazom toho bol fakt, že oficiálnym jedlom na ôsmom zraze pastafariánov bol divinový guláš, konkrétne z divného daniela, ktorý dovtedy behal po lese so sitkom na hlave a nechápajúcej vysokej zveri vysvetľoval svoj nájdený zmysel života. Rituálne sa obetoval pre náboženstvo, ktoré za to stojí.

Ako novicka som dostala tiež sitko na hlavu. Konkrétne zelené, ktoré mi pasovalo k očiam, čo bolo dôležité pri mojich vnútorných pocitoch. A mohla som sa zúčastniť na miešaní gulášu, pri ktorom som dostala od zaslúžilých členov spoločenstva neoceniteľnú radu do života: „Vždy poriadne miešaj, aby ti neprihorelo.“ 

Obohatená o túto múdrosť som miešala odušu spasenú. Aj keď sa pastafariáni stále dožadovali jedla, statočne som odolávala, pretože aj mäso z diviny tvrdohlavo odolávalo premene. Spolu s jaskyniarom Milošom som ako novovymenovaná šéfkuchárka odháňala hladných dotieravcov veľkou varechou od kotlíka. Posielala som ich k neďalekému ohnisku, na ktorom si vyhladovaní zúfalci opekali špekáčiky.

Keď ma neskôr pri kotlíku vystriedal Majdo a Miloš mi nad ohňom prihrial vychladnutý opečený špekáčik, najedla som sa aj ja. Nemala som totiž na jedlo čas, keďže k vysnívanej pozícií šéfkuchárky som sa dostala úplne náhodou. Pôvodne pozvaný profi šéfkuchár nedorazil a ja som sa tešila z nečakaného životného úspechu, preto som sa pozície som sa držala zubami nechtami.

Opečený špekáčik zohriaty nad ohňom chutil neskutočne, nasal do seba ďalšiu dávku dymu, ktorý sa valil z ohniska a dodal špecialite silný buket horiaceho dreva. O takomto niečom snívajú všetci gurmeti a milovníci lesnej gastronómie a ja som to mala odrazu tu a teraz. Vychutnávala som si zadymenú údeninu s kúskom chleba, bez horčice. Jednak som si chcela vychutnať ten gastronomický orgazmus naplno a druhák, horčicu som v tej hromade potravín na drevenom stole nenašla. Každý z účastníkov niečo priniesol. Slané alebo sladké koláče, rôzne druhy chlebov a hlavne veľa piva.

Pastafariáni sú vyznávači piva a bolo to zrejmé aj zo skutočnosti, že mi ho okamžite podávali, keď som požiadala o vodu na zriedenie hustnúceho gulášu. Okrem piva sa do kotlíka pokúšali muži vpašovať aj všakovaké iné ingrediencie. Niekde som sa dočítala, že muž ešte pred vynálezom kolesa vynašiel guláš. Jaskynná žena varila v kotlíku nad ohniskom mäso z dinosaura od lovcov nakrájané kamenným nožíkom, lebo však bola doba kamenná a iný poruke nemala a muži zberači jej do toho hádzali všetky divoko rastúce rastlinky a ich plody, ktoré našli cestou k jaskyni. Ľudstvo nerado trpí hladom a je schopné vyvinúť nesmierne úsilie a fantáziu na jeho uspokojenie. Hlad si človek vyberá len vtedy, keď je prežratý a nazve to diétou, alebo znudený a nazve to očistou.

Nebránila som sa preto, keď sa do kotlíka sypali koreniny, nakrájaná chilli, ale pri strúčikoch cesnaku, ktoré z lopárika padali celé, som zaprotestovala a nebrala som ani argument, že cesnak ešte bude mať príležitosť rozvariť sa. V mojom gastro svete sa k cesnaku pristupuje s vážnosťou, s ktorou som ho preto vyťahovala z kotlíka a krájala na malé kúsky. Len nakrájaný cesnak dokáže uvoľniť látky, ktoré sú prospešné nášmu zdraviu a vytvárajú mystickú chuť jedla. Z tohto poznatku o krájaní vznikla aj zaužívaná zľudovená fráza, ktorú hovoríme, keď od nás niekto niečo žiada a nám je jasné, že to nedostane, „aj keď sa pokrája na kúsky“.

O 13,45 to v hladnom ľude vrelo. Chystala sa revolúcia. Ani špekáčiky nemali tú moc zastaviť ju. Musela som vyvinúť nadľudské úsilie, aby som kotlík uchránila. Našťastie, Miloš je udatný jaskyniar, ktorý sa onehdy plazil pri objavovaní svojej jaskyne niekoľko metrov úzkym tunelom, na konci ktorého mohlo byť čokoľvek, ale svetlo na rozdiel od iných tunelov to nebolo. Keď sa dostal do veľkej tmavej siene, sadol si a s pokorou jemu vlastnou velebil prírodu. Teraz uchránil pred nájazdmi pastafariánov kotlík a ja som mohla dostať guláš do finálnej fázy, v ktorej vystreľovali z kotlíka vône, aké svet doteraz nepoznal. Presne o 14,00, kedy sa zemské sily spojili s vesmírnymi, začal hlavný guru Roman naberať guláš do misiek. Nakrájala som ešte šalotku na kolieska, plus vášnivejším stravníkom aj čerstvú chilli a guláš tak dostal výzor, za ktorý by sa nehanbil ani Ramsay a jeho pekelná kuchyňa.

Bojová vrava utíchla. Miloš sedel zamyslený, držiac v ruke misku s divinovým gulášom a velebil prírodu. V tejto chvíli som pochopila, prečo dostal samoobslužný bufet od Restaurant Guru odporúčanie, aj keď obvykle tu okrem horaliek, minerálok a piva viac nedostanete. Ale občas... Občas sú tu neviazané gastronomické orgie, ktoré vzbudzujú, pochopiteľne, v znalcoch skutočného gastronomického umenia, rešpekt. A občas tu bude aj tryskať liečivá voda z Cimrmanovho prameňa.