Diel tretí – turecký


Bl-bl-bl-bu!
A som tu zas, aby som vám sprostredkoval typickú vysnívanú a upachtenú dovolenku slovenskej strednej vrstvy - očami zákerného mikróba. A do tretice to bude, ako inak, o treťom ochorení. Po tom, čo som sa poihral s leukocytmi krpatého a krpatej, dostal som chuť na väčšie sústo. Skosil som starého Rovňáka! (Aj keď teda rozmery starého dnes dosahuje kdejaký piatak odchovaný na ATB kurencoch a glutamanových pochutinách).
Ale po poriadku:

 

Šialenou dovolenkovou tradíciou postrádajúcou bazálnu logiku je v slovenskej rodine tzv. nosenie darov ostatnej rodine. Nikto ich nechce dostávať, nikomu sa ich nechce nosiť, ale nikto nedokáže prerušiť ten šialený kolotoč: „Musíme im niečo priniesť! Veď aj oni nám z Grécka priniesli tú sošku so vztýčeným falusom a tričko s bozkávajúcimi sa delfínmi!“

 

Ono nakoniec tie trúby aj tak vždy prinesú nevkusnú magnetku a fejkové turecké tričko s nápisom Turecko. Fakt by ma dosť zaujímalo, kto si oblečie červené tričko s nápisom Turkyie. Alebo hocijaké tričko s názvom krajiny. Automaticky by vyzeral, ako blbec, ktorý dáva najavo, že bol v Turecku, prípadne že má blbca v rodine, ktorý mu doniesol trápne triko. Úplne zbytočné plytvanie peniazmi, časom a hlavne nervami. Ale zjavne nevyhnutná daň za dovolenkovú pohodu.

 

Takže starý so starou už od prvého dňa čekovali obchody v hoteli, aby našli prípadné tipy na superoriginálne dary. V hoteli sa nekupujú, aby sa ušetrilo každé euro. V „meste“ je to lacnejšie! Aj keď to, čo ušetríte, miniete na taxík tam a späť. Skúsenejší turisti už vedia, že pravý turecký med chutí ako stuhnutá tyčka, originálny turecký čaj aj s pohárikmi nikto nikdy nerozbalí a ani nevypije, a sklenených tureckých očí má už každá slovenská domácnosť aspoň trojo.
Takže treba absolvovať kolotoč, ktorý Rovňáci vyriešili večerom stráveným v meste Belek. No... mesto. Predstavte si Obchodnú v Bratislave, vynásobte si to desiatimi a za všetky obchody dosaďte tie s tričkami a spodným prádlom Tommy Hilfinger a iným tovarom kategórie „Bedr denn oridžinl, maj frend“.

 

Nemusím ani písať, že po zúfalom utrpení, ktoré natrvalo zjazvilo malé detské dušičky ich detí a do vzťahu rodičov priniesol frázu: “Už jeb na to!“ - nakoniec Rovňáci kúpili tričká a magnetku švagrovcom a kávu svokrovcom. Pokojne to mohli kúpiť v prvom obchode. Všade majú to isté. Ale títo kreténi sa tri hodiny motali v rozpálenom inferne kamenných dlažieb, aby zistili, že žiadnu originálnu pecku ukrytú medzi hromadami šuntu, Turci nedržia. Decká si to doslova užili. Vonku 42 stupňov, zákaz behania po obchodoch, stále presuny z jedného obchodu do druhého. Po hodine vyzerali ako po očkovaní tou najvražednejšou očkovacou dávkou zákernej farmafirmy.
Krpatý už desať minút po vystúpení z taxíka predniesol: „Ud nevladem, bola ma noditky“. Starý bol s nervami úplne v koncoch. Stará totiž bola presvedčená, že už v tom vedľajšom obchode budú mať presne to, čo bude ideálne! Keď to ide už v tridsiatom obchode, nasralo by to aj Zákopčaníka na Dolsine (ak neviete, kto je Ján Zákopčaník, UTFG). Preto starý obohatil partnerský život o spomínanú frázu...

 

Ale podstatné na tom “výlete“ bolo niečo iné. Vybral som si pekne zákerný moment na odpis starého. V tej najväčšej nasratosti som mu tresol 39-kou rovno medzi oči. On najprv ani netušil, že o čo ide. Zdalo sa mu, že málo pije (vodu mám na mysli!). Až keď sa na izbe odmeral... Ach...! Ako ja milujem tú chvíľu, keď si človek uvedomí, že mu teraz bude tri dni na umretie, aj keď sa ho snažia výrobcovia Coldrexu presvedčiť, že o 12 hodín je fit ako rybička.

 

Kombinácia slnko, pláž, paralen. Nič iné sa robiť nedá. Až do odletu starý zápasil s urputnými bolesťami hlavy a okolie vnímal cez opar analgetík. Ani si nestihol užiť to, na čo sa najviac tešil - na očumovanie ženských vnadov v bikinách. Ešte pred chorobou si vyhliadol pár tipov na okukávanie a nenápadne sa snažil vždy s rodinou zložiť čo najbližšie k trom ruským mafiánskym rohožiam, ktoré ich živitelia zjavne vypustili samé, lebo mali nejakú „prácu“ v zabudnutom lome za Sverdlovskom. Boli to fakt šumné dievky slovanské, ale starý videl iba rozmazané siluety a pomedzi ne tetovania nad ritnou jamkou, na členku a na krku. Aspoň chutnú ruskú animátorku si animálne vykukal do sýtosti. Sedel blízko pri nej a mohol sa tváriť, že sa díva na dcéru, ktorú animátorka práve animovala. Marusija bola zjavne na nejakých fajných drogách. Inak nie je možné, aby od rána do večera sršala úsmevmi, hrala sa s rozvarenými pastóznymi detičkami a neustále im prepožičiavala svoju vôľu zabávať sa. Až do desiatej večer, keď skončilo miňiďisko! Pravdu povediac, radšej by som robil hygienika na Luníku IX., než animátora. Učiteľka v materskej škole učí len doobeda, lebo celý deň by toho bolo veľa. Kokos! A tieto dievky makajú v tých hnusných firemných tričkách a s firemnými grimasami na ksichte štrnásť hodín denne a v totálnom úpeku! Neviem si predstaviť, čo by museli zaplatiť starému, aby bol ochotný ísť si zahrať futbal s holohlavým majiteľom zlatníctva z Jekaterinburgu v tom príšernom úpeku, v ktorom je človek lenivý ešte aj pozrieť sa vedľa, aby nemusel aktivovať svaly pod očnou buľvou...

 

Keď už bol starý dostatočne zúbožený, rozhodol som sa upustiť od plánovaných črevných kŕčov. Uľútostil som sa. Veď mu zostával iba deň do odletu. Mal som síce cukanie, že cestu domov ešte osladím starej, ale tak nejak, keď už máme takého dobrého pápeža (mimochodom - väčšina vírusov sú katolíci), urobil som dobrý skutok. Aj sa mi už nechcelo. Narobil som sa viac než dosť... Hehe.

 

Cesta domov z dovolenky je zákerná vec. Nikdy nevyjde ideálne. Sú dve možnosti:

 

O desiatej vás vyhodia z izby a so zbalenými kuframi čakáte na hoteli. Ste tam, ale zároveň už nie ste. Môžete sa aj okúpať, ak vám nevadí, že vám stuchnú plavky, uteráky a aj veci v kufri. A to je ešte ten lepší prípad. Horšie to mali Rovňáci. Odchod spred hotela o 04:00. Parádička! Požiadali o zobudenie o 03:45 a odvoz kufrov golfovým vozíkom. Inu Turecko. Ešteže si starý preventívne dal budík aj na mobile. Nebolo ani zobudenie, ani odvoz. A „majfrend“ na recepcii sa ešte tváril urazene, keď mu starý nadával do nezodpovedných Aziatov, čo nemajú spolu s nami, národom príštiacom zodpovednosťou, v našej ružovej únii robiť.
Aspoňže „bohaté raňajkové balíčky“ boli nachystané. Pcha! Dve žemličky veľkosti tukového tumorčeku na zátylku mojej babky (a s podobnou chuťou) a zvyšok Hujer – Ovoce/Zelenina: Banán, jablko, pomaranč, nektarinka. Ak by to turista fakt zjedol ako raňajky, poserie sa ešte v autobuse na letisko.

 

Ozaj - vedeli ste, že všetci Slováci vedia po poľsky? Ale je to tak. Sprievodca bol Poliak, hoci bol v autobuse jediný, ktorý hovoril tou krásne infantilnou rečou. Tak nech vás nabudúce neprekvapí, keď to vás v autobuse privíta Bulhar.

 

Na letisku zábava pokračovala trojhodinovým meškaním odletu, takže aj babičkine tukové tumorčeky prišli vhod. V čakárni na letisku nie je zle. Nevyspatý človek tam môže robiť veľa zaujímavých vecí. Napríklad... Hmm... čakať. Aj ja už som mal po týždni všetkého dosť a tešil som sa domov. Doma je doma.. Slovenské nosy sú skrátka domovina. Atď, atď. A na záver by sa patrilo, aby som poradil, ako sa dá brániť proti tomu, aby vás kamoši - vírusy napadli tesne pred a počas dovolenky. Rada znie: NIJAKO!

 

Šťastné cesty s virotickými ochoreniami vám prajem.