História písacích strojov sa začala písať v roku 1714 vo Veľkej Británii. Vtedy kráľovná Anna uznala vynálezcovi Henrymu Millovi prvý patent písacieho stroja. Jeho riešenie sa však nezachovalo.
Skrytá za výklenkom chodby počúvala, čo tí dvaja stvárajú. Ešte nevošli do kutice, keď muž prudko pritlačil ženine telo o stenu. Počula hlasné fučanie, prudké nárazy tela, slúžkine jačanie. Caroline rozrušili výkriky a bolestné stonanie slúžky, ale ešte viac vzrastajúca nenávisť k manželovi. Predtým, než definitívne oslepla, všimla si občas na slúžkinom tele krvavé podliatiny, ale teraz bola uchránená od pohľadu na následky milostných hier jej manžela. Slepota býva niekedy oslobodzujúca.
Len čo muž prerušil milostnú hru a vtlačil slúžku do kutice, mohla nepozorovane utiecť z výklenku. Ponáhľala sa dolu schodmi zachytávajúc sa stien a vbehla do záhrady. Zachytila zvuk blížiacich sa krokov, ktorý už dôverne poznala.
„Čo sa stalo? Čo ťa tak vydesilo?“ spýtal sa Turri. Obrátil sa, či ho nik nevidí a objal ju. Nebránila sa, nič nehovorila, len sa zúfalo triasla po celom tele. Potom z jej úst vyšiel čudný chrapot, ako keby sa otvárali stovky nenamazaných dverí, neskôr prešiel do tichého kvílenia, ktorým obžalovala celý svet za všetko, čo sa jej stalo.
„Svet je iba ilúzia,“ pošepol jej a ona horlivo prikyvovala. So svojou útlou postavou vyzerala detsky bezbranne, zraniteľne.
Turri si pomyslel, že slepá a vydatá ženská by bola pre väčšinu chlapov neprijateľná milenka. Ale jemu sa táto slepá krása páčila. Bola odzbrojujúca. Mohol sa na ňu pozerať hodiny, skúmať pohľadom jej telo toľko, koľko sa mu chcelo a ona neprotestovala. Kradol si očami jej telo kúsok po kúsku, aby si ju, keď bude ležať v noci pri svojom mužovi, mohol celú farbisto predstaviť.
Chcel ju. Bolo to také naliehavé, že musel okamžite niečo vymyslieť, aby mohli byť spolu. Stačilo, keby mu mohla napísať odkaz, trebárs, že manžel odcestoval. Ako však napíše list slepá žena? Nemôže ho nikomu nadiktovať, to by do ich tajomstva musela zaangažovať tretiu osobu a to by bolo s ohľadom na povahu jej manžela nebezpečné. Turri bol rozhodnutý vymyslieť čokoľvek, aby dosiahol svoj cieľ.
Už na druhý deň odcestoval za priateľom Agostinom Fantonim, ktorý vyrobil písací stroj pre slepú sestru. Mašinka bola fantastická, dalo sa na nej písať so zavretými očami, lebo papier bol umiestnený pod klávesnicou a aj tak neumožňoval sledovať práve písaný text. Chcel stroj vylepšiť a darovať slepej kontese. Dlho premýšľal, ako vymyslieť, aby bolo písmo zreteľné. Otlačené písmená na papieri by mali byť zreteľné, ako keď si namaľujú ženy uhlíkom výrazné obočie. Pri tej úvahe zdvihol údivom vlastné obočie. Uhlíkový papier, to bola absolútne dokonalá myšlienka.
Talian Pellegrino Turri vyrobil v roku 1808 písací stroj pre svoju slepú priateľku kontesu Carolinu Fantoni da Fivizzono. Zachovalo sa 16 listov, všetky sú písané na zariadení, ktoré sa pokladá za prvý plne funkčný písací stroj na svete. Začínajú sa oslovením „Môj drahý priateľ“, ale nikdy sa intímny vzťah medzi nimi nedokázal. Zároveň vynašiel kopírovací papier, ktorý mu slúžil miesto neskoršej pásky (tá bola zavedená do písacích strojov až v roku 1834).
O viac ako polstoročie neskôr sa bývalý miestny tlačiar a vynálezca Christopher Lathan Sholes rozhodol vymyslieť poriadny písací stroj. Na svoj prvý prototyp použil starý kľúč k telegrafu a páčku, na ktorú umiestnil písmená zo zliatiny. Tú poznal z čias, keď pracoval ako tlačiar. Dcéra Liliana nadšená otcovým vynálezom odskúšala pekelnú mašinku a aby mal radosť, snažila sa na nej písať čo najrýchlejšie, čo malo za následok zasekávania sa jednotlivých klávesov.
„Prečo sa to zasekáva? Kde je problém? Veď písmená sú usporiadané pekne podľa abecedy,“ krútila hlavou dcéra.
„Píšeš príliš rýchlo, preto sa to zasekáva. Pomaly ďalej zájdeš,“ poučoval ju.
„Tak to urob tak, aby to písalo pomalšie,“ navrhla mu Liliana.
Pokrútil hlavou. To keby bolo také jednoduché!
„Aj tak je rýchle písanie namáhavé. Vieš, že pri stlačení jednej klávesy človek manipuluje so šesťsto gramami váhy, čo pri prepočtoch na údery je za deň aj niekoľko ton? Musím si ruky natierať bravčovou masťou, stále ma bolia,“ posťažovala sa a ukázala mu odreté špinavé prsty.
„Obaja sme sa pri obhliadke tej mašinky zašpinili,“ skonštatoval a ukázal jej s úsmevom ruky.
Vybehli súčasne k jedinému malému umývadlu, pri ktorom do seba prudko narazili.
„Sme blázni,“ zasmial sa otec a prikázal dcére, aby sa postavili k umývadlu čo najďalej od seba, inak sa zrážke nedá vyhnúť.
Kým si mlčky umývali ruky, Sholes vedel, že toto by bolo riešenie aj pre jeho klávesnicu. Ak usporiada najčastejšie skupiny písmen na klávesnici čo najďalej od seba, predíde zrážkam písmen.
Keď sa mu tento nápad podarilo zrealizovať, netušil, že jeho usporiadanie tzv. QWERTY sa bude používať ešte aj dnes na klávesniciach počítačov, veď len hoďte očkom počas čítania tohto textu, ak ste pri počítači, na prvých šesť písmen vľavo hore.
Medzitým iný muž, Eliphalet Remington, ktorého vášňou boli zbrane a vo veľkých zásielkach ich posielal do celého sveta, premýšľal o rozšírení obchodovania. Jeho zbrojovka E. Remington & Sons vyrábala zbrane počas americkej občianskej vojny, ale keď po jej ukončení dopyt klesol, siahol po výrobe šijacích strojov. Sám však túžil ešte po niečom výnimočnom. Po vecičke, ktorá by uľahčila ľuďom prácu a všade by sa o ňom písalo. Keď sme pri písaní, nie je toto cesta? Čo ten zúfalý vynálezca písacieho stroja, ktorý ho nedávno oslovil, lebo nemal dostatok peňazí na ďalšie vynálezy?
V roku 1873 uzatvoril pán Remington dohodu s vynálezcom a už v ďalšom roku sa na trhu objavili prvé písacie stroje nazývané Sholes & Glidden. Skutočný boom písacieho stroja však nastal až po zavedení klávesy "shift", ktorou sa umožnilo písanie veľkých písmen. Keď predstavil Remington v roku 1878 svetu nový písací stroj, svet sa do mašinky na písanie zamiloval. Prvými sériovo vyrábanými písacími strojmi sa stali remingtonky.
Som hrdou majiteľkou starej remingtonky. Nie, k tejto sa neviaže žiadna sentimentálna história, ako tomu bolo v prípade šijacieho stroja mamy, o ktorom som písala tu. Nepatril nikomu z našej rodiny. Dostal ho do daru mužov otec, učiteľ, od svojho žiaka. Ten ho našiel na povale a zdalo sa mu, že táto stará haraburda by sa obľúbenému učiteľovi mohla páčiť a ten si zas pomyslel, že niekoľko desaťročí stará nádherná písacia mašinka by zas mohla urobiť radosť mne.
Aj urobila, lebo k písacím strojom mám priam milostný vzťah. Svoj prvý som dostala na konci základky ako motiváciu na ekonomickú školu. Keď som na ňom leštila klávesy roztrasenými bruškami palcov, zrodila sa láska. Čo úder, to písmenko. Keď som sa učila písať prvé písmenká, mama ležala v nemocnici a otec nemal dostatok trpezlivosti venovať sa takým hlúpostiam, ako učiť ma písať. Keď mi to nešlo, letela jedna poza uši. Čo písmenko, to úder. Teraz čo úder, to písmenko. A som doma!
Vyťukávala som ich na lavičke pod stromom. Okolo šla susedka s dcérou, obe tlačili kočiariky so svojimi bábätkami.
„Píšeš? Len píš, raz sa ti to zíde,“ zakričala mi tá zaslúžilejšia mama.
„Určite sú to pekné básničky,“ zavolala mladšia.
Musela som ich sklamať. Básne sa mi písať nechcelo, poskytovali malý priestor na to, čo všetko som do nich chcela vtesnať. Písala som v kvetnatých súvetiach pod zakvitnutými slivkami. Keď boli stromy obsypané drobnými slivkami so strieborným povlakom, ktorý bolo treba pošúchať, aby plody viac ofialoveli, dozreli aj moje prvé plody. Stránky plné myšlienok. Odložila som ich so slivkovými kompótmi na horšie časy.
„To chceš takto každý deň klepotať? Ťukáš už štyri hodiny denne. Však si oddýchni, ešte sa naťukáš dosť,“ kričí mi iná suseda cez plot a je spokojná, že som hrmotom mechanického stroja pomohla k lepšiemu prehľadu o činnosti susedov.
Našla som si dnes dva neprijaté hovory od brata. Keď som mu spätne zavolala, tak mi vyčítal, že nedvíham mobil a že nech nekecám, aká som zaneprázdnená, keď ma vidí prihlásenú na fejsbúku. Fajn, lenže otvorím si notebook, potom rôzne stránky a keď sa mi zachce, odídem do sprchy, na balkón, na druhý koniec mysle. Nie, braček môj zlatý, to nie je tak, ako keď som kedysi klepala na písacom stroji a bolo jasné, že som fyzicky v záhrade. Počítač je väčší ojebávač ako poctivá mechanická písacia mašinka.
Mám rada túto remingtonku. Neviem, kto na nej vyťukával písmenká a tak si ho môžem len predstavovať. Možno mal rád písanie vonku pod stromami a bavilo ho bojovať s ťažkým písacím strojom a ťažkosťami pri písaní. A možno si tiež uvedomil, že napísať to, čo si myslíme a cítime, je oveľa ťažšie ako udierať prstami na klávesnicu.
Venované legende Dailymale GW
