„Šijacie stroje Veritas sú vhodné pre domáce šitie. Ponúkajú rad funkcií, ktoré poskytujú užívateľovi dostatočný komfort a kreativitu. Charakteristickým rysom šijacích strojov Veritas je jednoduché a pohodlné ovládanie, vďaka čomu šetrí čas a námahu krajčírok, ktoré so šitím začínajú. Absolútnym základom týchto domácich šijacích strojov býva voľné rameno, kyvný chápač, niekoľko programov vrátane overlockových a úžitkových stehov, plynulá nastaviteľnosť dĺžky a šírky stehu, navliekač nití, jemné doladenie stehov a spätné šitie...“

„Pán Singer, mohli by ste sa pozrieť na náš šijací stroj? Zložitá mašinka. Nevieme ju vylepšiť, točíme sa akoby v kruhu...“ obrátil sa Phelps na chlapíka, ktorý prišiel do Bostonu urobiť kšeft so svojimi rezačkami. Zvláštny charizmatický človek, extravagantne oblečený, s múdrymi očami, v ktorých však bolo niečo znepokojujúce.

„Možno preto, že aj ten stroj sa pohybuje v kruhu. Skúsim sa naň pozrieť,“ prikývol Isaac Merritt Singer.

Vynálezy, mašinky, to bola jeho doména. Už vynašiel stroj na vŕtanie skál, stroj na rezanie železa a dreva a dokázal by vymyslieť aj viac. Bol ako v tranze. Pozeral sa na rotačný šijací stroj, ktorý šil krivou ihlou. Bol presvedčený o tom, že ho dokáže vylepšiť tak, ako by to nikto iný nedokázal.

Myslel naň ešte aj vtedy, keď sa cestou domov zastavil u mladučkej milenky, herečky Ady, v jej mizernom nájomnom byte páchnucom po plesniach. Dnes však voňal po mydlovej pene, v ktorej si Ada vyprala čipkované korzety.

Ženy, obzvlášť herečky, boli jeho tajnou vášňou. Nikdy nevedel, kedy svoje vzrušenie hrajú a kedy je to naozaj, ale práve to ho rajcovalo. Ich nehanebnosť kričiaca z očí, do ktorých sa musel stále pozerať. Ich mladosť a svieža krv, ktorá tiekla súčasne aj jeho žilami, omladzovala ho a zároveň ho fascinovala prchavosťou času. Toho času, ktorým mladé milenky predlžovali dni Isaacovho starnutia. S nimi sa chod sveta zastavil, uveril vo svoju večnosť a potom sa to všetko zrútilo v jednom euforickom momente vyvrcholenia telesných pochodov jeho žiadostivosti.

Sadol si do pohovky a sledoval Adu, ako sa náhlivo vyzlieka, kľaká si k jeho nohám a čaká trasúc sa na celom tele ako pes túžiaci po pohladení. Niekde v pozadí zaznela hudba, sladkobôľna, ako keby sa zniesli z nebies anjeli a hrali na trúbky. Znelo mu to v ušiach a miešalo sa so šumením pulzujúcej krvi.

„Isaac, urobím všetko, čo si budeš priať,“ odovzdane zašepkala mladá žena.

Prekliate ženské plemeno. Všetky sú ako šijacie stroje. Zošívajú vzťahy, vytvárajú rodiny, pevným stehom zošijú všetko do jedného celku a on musí hľadať diery, ako uniknúť z toho ich šitíčka. Jeho manželky, milenky, všetky mu dávali deti a snažili sa ho prišiť k telu čo najtesnejšie. Ženám tie šijacie stroje patria ako druhé ruky. Chamtivé, náruživé, náročné ruky.

Vzal tie Adine a priložil si ich k telu. Lačne uchopili jeho mužstvo a snažili sa ho ovládať. Poddal sa. Pre túto chvíľu bezmocnosti sa vždy preklínal a diabol v ňom sa zlomyseľne škľabil. Ženy boli jeho prekliatím.

„Zdvihni hlavu, pozeraj sa mi do očí. Vždy sa mi musíš pozerať do očí,“ nariadil milenke a surovo ju uchopil za hlavu, aby narovnala ohnutú šiju. Neznášal pohľad na krivý krk a sklopené oči. Teraz mu to pripomenulo ešte aj tú nechutnú krivú ihlu zo šijacieho stroja.

„Pozerám… Čo mám ešte robiť?“ zajachtala Ada.

„Rob všetko, si predsa herečka, tak sa snaž,“ zaškeril sa.

Herečky… Stoja si na kruhovom javisku a pri klaňačke chodia dopredu a zas dozadu... Pohyb, ktorý vyžadoval aj pre túto chvíľu. Do kruhu chodia len blázni. Blažení tí, ktorí pochopia, čo sa od nich požaduje.

V hlave mu anjeli trúbili záverečné finále. Zvuk trúbky prenikol hlavou a miešal sa s Phelpsovými slovami o vylepšení šijacieho stroja, ktorému predpovedali veľkú budúcnosť a v tej chvíli presne vedel, ako ho vylepší. Dokonalosť myšlienky ho natoľko fascinovala, že zabudol na Adu kľačiacu pri jeho nohách, s očami naširoko roztvorenými, ktoré upierala na milovaného muža.

„Choď preč, Ada... vypadni,“ reval ako zmyslov zbavený.

„Ale kam preč? Čo som urobila?“ Ada sa naňho pozerala pohľadom ranenej zveri. Ten pohľad ho ešte viac rozhneval. Schmatol ju za krk a mocne priškrtil.

„Musíš zmiznúť. Teraz tu nemôžeš byť, potrebujem byť sám!“ kričal.

Až po chvíli si uvedomil, že Ada nemôže odísť, pretože jej rukami zviera šiju. Len čo povolil stisk, zúfalé dievča nabralo dych. Na hrdle zbadal červené otlačky prstov. Vstala, rýchle sa obliekla a utekala z vlastného bytu, ako keby v ňom horelo.

Isaac Merritt Singer sa však viac o túto ženu nestaral, už nebola preňho dôležitá. Schmatol zo zaprášenej police hárky papiera a pustil sa do náčrtov. Vedel presne, ako bude nový šijací stroj fungovať a že bude fungovať diabolsky dobre, o tom bol už v tej chvíli presvedčený. Takisto o tom, že ten stroj nemôže ďalej niesť meno ženy, aj keď Jenny Lind bola operná speváčka a divadlo jeho vášňou. Tento stroj bude len jeho. Je predsa génius. Taký, ktorý sa len zriedkavo narodí a šijacia mašina musí preto niesť jeho meno.

V roku 1851 získal Isaac Merritt Singer patent na šijací stroj a premenoval ho na Singerov šijací stroj. Singer company vyrába v roku 1900 štyridsať modelov šijacích strojov. Tri roky na to otvára fabriku v Nemecku, vo Wittenberge a na svet prichádzajú šijacie stroje značky Naumann a Veritas.

Mama sa vyučila za krajčírku. Šijací stroj značky Veritas po babke sa len tak triasol, keď šila širokému okoliu a nechápala, keď som sa smiala, že platí in vino veritas a na to stačí liter vína.

„Litre potu, dieťa moje. Dobre ušité šaty musia sedieť na tele ako druhá koža,“ povedala mi. Predstavila som si ženy, ktorým šila šaty, ako sa z nich vyzliekajú ako hady z kože, jazyky rozčesnuté napoly a tá predstava ma vždy rozosmiala.

Mamine šaty dokonale priľnuli na všetky tie diverzitou prírody poznačené ženské telá, zakryli jemné nedostatky a vyzdvihli prednosti, ktoré pomocou rafinovaných detailov ožili do diabolskej príťažlivosti. Výstrihy šiat boli odrazu vyplnené vzrušujúcimi oblinami, rázporky sukní v štýle „a nebo sa otvorilo“, nariasené blúzky, do záhybov ktorých zapadli dlhé pramene vlasov ako liany v pralese. Dobre oblečená žena vraj sľubuje mužským pohľadom viac, než v skutočnosti dokáže dať. To som nepovažovala za problém, keďže na nesplnených sľuboch je založených toľko zásadných vecí, že ako výsledkami volieb poučený volič som sa sama naučila sľubovať každému to, čo mu nik iný nesplní. Ani ja.

Mama mala ešte jeden novučičký elektrický šijací stroj, na tom robila fajnovejšie kúsky pre zákazníčky, ale na starú Veritasku aj tak nedala dopustiť.

„Tá prešije aj rifľovinu, celtovinu a všetky tie nepoddajné látky,“ vysvetľovala nám zasvätene. Bratovi to imponovalo. Tajne si z celtoviny ušil vestu s hromadou vreciek a nosil ju na tele potetovanom ružami, srdcami a menami žien, ktoré miloval, aby skončil s tou, ktorej meno sa na kožných záznamoch nenachádzalo. Najmladšej sestre som šila jednoduché nariasené sukne, v ktorých sa nadšene točila ako balerína v babkinej fľaši zlatého bolsu, ktorú sme si tajne dokola púšťali pomocou kľúčika na spodku fľaše.

„Keď niečo ušiješ, musí to podčiarknuť osobnosť nositeľa šiat. So šatami je to ako s našou pravdovravnosťou. Keď rozprávame o sebe, tu uberieme nepríjemný nedostatok, tu zdôraznime, čo považujeme za pekné,“ mudrovala mama pri šliapaní na pedáloch Veritasky. Bola to krásna žena, ktorá v mladosti predvádzala ako manekýnka modely šiat, ktoré si sama navrhla a ušila, kým ju neobťažkali kilami a starosťami jej tri deti. Naučila ma šiť, ale skončila som aj tak pri zošívaní kancelárskych papierov, šijací stroj som zamenila za zošívačku.

Spomenula som si na to všetko, keď som Veritasku objavila v pivnici rodičovského domu. Po skorej maminej smrti tam ostala zabudnutá, možno spomínala, aj si poplakala, zo sĺz zhrdzavela a šuflík na cverny rozožrali červotoče času.

Keď som ju dávala renovovať skúsenému pezinskému majstrovi, ochkal nad jej krásou, hladil ju nežne rukami, akoby tušil, že na nej šila krásna žena. Vyrobil úplne nový šuplík podľa obrázkov, ktoré našiel na internete. Prečistil ju, naolejoval a ťažko sa s ňou lúčil.

„Nádherný kúsok a je funkčná,“ s pýchou povedal a pri rozlúčke ju znovu s láskou pohladil.

Jej funkčnosť ma však nechala chladnou. Ozvala sa vo mne praktická žena, ktorá šila deťom záplaty na kolená. Keď deti vyrástli a diery na džínsach boli žiadúce, Veritaska prestala pracovať. Stala sa solitérom uprostred ostatného nábytku a pokorne prijala rolu stolíka na vázu s kvetmi. Občas na nej utriem prach a preleštím štítok s hrdou značkou výrobcu a vyrazené výrobné číslo.