"Všetky nezávislé filmy sú o teplých kovbojoch, ako jedia puding."

 

Eric Cartman

 

 

 

Kto z nás by nechcel (otváracie článkové klišé, level: advanced) aspoň raz v živote nakrútiť svoj vlastný film? Pokiaľ nemáte pár stoviek mega na akčný thriller o boji zamestnancov nadnárodnej korporácie, uväznených v administratívnej budove v dôsledku zlyhania dochádzkového systému, proti obživnuvším kancelárskym potrebám, kde Angelina Jolie hrá sexy ofis menežérku, Colin Farrell rebelského IT-čkára a Anthony Hopkins voodoo veľkňaza, nevadí. Pokojne môžete natočiť film, tzv. artový, alebo aj klubový alebo nezávislý. Prečo? Lebo je to kurvasuper ľahké.

 

Aby ste vytvorili zhmotnený mokrý sen návštevníkov filmových klubov a pozeračov nočnej produkcie televízie ARTE, potrebujete pomerne málo ingrediencií, avšak tie ktoré potrebujete neoseriete ako varenie podľa Jamieho Olivera, preto čítajte pozorne.

 

 

Softvér

 

Dej

Na dobrý film potrebujeme zápletku. Na artový film potrebujeme presný opak. To znamená, že buď abstrahujeme od akéhokoľvek deja, alebo naopak, urobíme zápletku čo najviac nepochopiteľnú a nezmyselnú. Druhý postup je trochu prácnejší, ale ulahodíme ním typickému konzumentovi film-artu, ktorý bude s inými inťošmi rozoberať, prečo sa náš film odohrával v osemnástich časových líniách a prečo polovica postáv nerozpráva. Keďže klasický inteleguán nikdy neprizná, že tomu hovno porozumel, dá nášmu filmu vysoké hodnotenie len aby nevyzeral ako blbec, prípadne si ho pôjde pozrieť viackrát, a o to ide.

 

Téma

V každom prípade vždy pamätáme na to, že klubový film neslúži na nič také pokleslé, ako je zábava, alebo nebodaj dobrý pocit. Správny umelecký film má vyvolať pocity smútku, beznádeje, ničotnosti, únavy, frustrácie, nudy, vyčerpanosti, ťažoby a zúfalstva. Preto ideálne témy na dobrý arťák sú napríklad telesné/duševné postihnutie, naštrbené medziľudské vzťahy, fyzické/psychické násilie, smrť, nenaplnená láska, potrat, šikana, samota, prípadne ich ľubovoľné kombinácie. Vhodnou témou je aj sex, no zase dbáme na to, aby bol vykreslený čo najmenej esteticky, alebo nebodaj príjemne. Navyše hranice tolerancie artového diváka sú značne široké, takže môžeme pokojne aj celý film presúložiť, všetci budú mať pocit, že ide o umenie a nie zle nakrútené péčko (viď Antikrist od Von Triera).

 

Postavy

V kontexte hore uvedených tém štylizujeme aj postavy – hlavná postava musí byť zásadne neúspešný, sociálne exkludovaný, mierne postihnutý, nepríťažlivý osamelý jedinec. Je fajn dať mu nejakú viditeľnú telesnú deformáciu, to preto aby v divákovi vzbudzoval skôr ľútosť a nie potrebu dať mu poriadny preplesk a nahučať naňho, nech sa už spamätá.

 

Výprava

Čo sa týka výpravy, tak artový film umiestňujeme do čo najnudnejších a najdepresívnejších, najlepšie mestských a industriálnych lokalít. Zároveň musí film vyzerať čo najviac nadčasovo, a to tak, aby divák nevedel ani zaboha určiť, či sa to odohráva v roku 1973 alebo 2024. Takže sa vyhýbame všetkému, čo pôsobí súčasne. Vizuálne ladíme film do šedej, kaki a hnedej farby. Ak sa už cítime ako veľkí filmári, môžeme použiť aj farebný filter – vhodné sú napríklad šedý odtieň s názvom „zaprášená šošovka“ alebo žltohnedý, ktorý robí dojem, akoby sa to celé nakrúcalo z neumytého akvária. Správny efekt vieme navodiť aj počasím – preto počas slnečných dní odpočívame a nakrúcame keď je mrchavo, prípadne noc, prípadne noc a mrchavo.

 

Protip: zásadne sa vyhýbame zobrazovaniu akejkoľvek techniky, no ak to inak nejde a potrebujeme mať v zábere auto, použijeme vždy Volvo 240. Prečo práve toto? Fakt netuším, ale vyskytuje sa v deviatich AF z desiatich.

 

volvo 240

 

 

Hardvér

 

V prvom rade potrebujeme kameru. Captain obvious has spoken! Avšak nie nejaký profesionálny drahý matroš (artové filmy sú lacné), ale the lower end, the better. Ideálna je ručná kamera s poškrabanou šošovkou bez optickej alebo digitálnej stabilizácie, zato s veľmi málo citlivým mikrofónom. Tým jednak ušetríme a dvojak zabezpečíme charakteristický artový kamerový tras (ale o tom tiež nižšie).

 

Okrem kamery potrebujeme aj nejaké tie osoby, ktoré nám tam budú hrať. Oproti komerčnej kinematografii tu máme obrovskú výhodu, že nepotrebujeme profesionálnych hercov, ale môžeme poprosiť aj kamarátov, frajerku, prípadne úplne cudzích ľudí. Navyše profesionálni herci väčšinou dobre vyzerajú, a príťažlivý vzhľad postáv je presne to, čo vo svojom umeleckom filme nechceme. Najmä keď sa chystáme zobrazovať sex.

 

 

Action

 

Keď máme softvér a hardvér, môžeme ísť rovno nakrúcať. So scenárom sa nezasierame, správni filmári improvizujú. Okrem toho, pri AF nie je dôležitý obsah, ale forma. Náročný divák napríklad nesmierne oceňuje trasúcu sa kameru. Kľúčové pri tom je, aby sa kamera triasla aj pri statických obrazoch, aby bolo jasné, že nezobrazujeme pohyb, ale trasenie je náš umelecký zámer.

 

Protip: na dosiahnutie dokonalého efektu angažujeme ako kameramana osobu s pokročilým štádiom Parkinsona, alebo kameru umiestnime na zapnutú tatramatku. 

 

Okrem roztrasenej kamery používame však aj dlhé statické zábery, napríklad na tvár hlavného hrdinu počas cesty električkou. Alebo jeho tvár počas čakania na električku. Alebo záber na električku, ako stojí na konečnej. Takto si zabezpečíme dostatočnú stopáž na celovečerný film, aj keď sa v ňom nič nedeje.

 

 

Hudba

Keď chceme vytvoriť plnohodnotný audiovizuálny zážitok, môžeme vo filme použiť aj hudbu. Najlepšie je, keď máme známych v amatérskej kapele, čím zase ušetríme a im urobíme promo. Z hľadiska umeleckého dojmu je ale veľmi dôležité, aby hudba nekorešpondovala s tým, čo sa deje na obraze. Napríklad nepríťažlivá ženská postava leží nahá vo vani v špinavej vode a masturbuje. Do toho hrá hudba ako z finálnej prestrelky v Black Hawk Down. A máme scénu, o ktorej sa bude pri bielom striku v La Putyke alebo Verne rozprávať dlhé hodiny a na CSFD naše veľdielo dostane minimálne takéto intelektuálno-ejakulačné komentáre:

 

„...není přeci nijakou výjimkou ten senzualistický styl patrný v kompilování detailů a velkých detailů zejména na tváře a výseče jiných částí lidských těl, ve zdůrazňování jejich očividných nedokonalostí a přeneseně tím i těch neviditelných vnitřních vad, jako i nezjevných textur, nezvyklých úhlů, v objevování neobjeveného spektra možností, jaké emoce lze filmovým vyjádřením přenést a přitom i jak. v kontextu současného evropského autorského filmu, zejména pokud vezmu v úvahu kinematografie francouzskou a italskou, nepřekvapí ani opojné experimentování s délkou záběru, ostré kontrasty tempa v jejich střídání, a smělé pokusy s krásnou, okatou hudbou, prudké střídání (v dobrém i zlém smyslu slova) primitivního popu s libozvučnou krajní hudební avantgardou, poslepu tápající pokusy připomínající věčné přešlapování postav samotných.“

(áno, naozaj je to jedna veta)

 

 

a takýto sujet:

 

„Osamelé vybývané sídlisko kdesi na predmestí Rigy je svedkom podivného príbehu lásky medzi autistickým chlapcom Mattyasom a ochrnutou študentkou umenia Mariou, ktorú zneužíva nevlastný otec. Napriek zdanlivej nespojiteľnosti ich dvoch svetov je medzi nimi silné puto, ktoré naruší Mattyasova nehoda, pri ktorej upadne do hlbokej kómy. Invalidná Mattyasova matka nemá prostriedky na jeho udržiavanie vo vegetatívnom stave, no Maria sa rozhodne, že ho pri živote udrží za každú cenu. Aj za cenu straty svojej sebaúcty. Preto sa rozhodne stať sa prostitútkou. Príbeh bez hrdinov speje do neodvratného konca, keď sa o Mariinom rozhodnutí dozvie jej despotický otčim a žiada podiel na zárobku...“ 

(ten som si vymyslel, ale seems legit, amirite?)

 

 

 

pic via