Prv než som sa odhodlal otvoriť oči, uzavrel som sám so sebou dohodu. Nech sa ocitnem hocikde, budem ignorovať akékoľvek pokusy miestneho etnika o sociálne kontakty. Budem sa snažiť vyhnúť akejkoľvek konverzácii a pokúsim sa nenechať sa zabiť.

 

Očné viečka odmietali poslušnosť. Pod sebou som stále cítil nehybné ľudské telá a predstava, ktorá sa mala zhmotniť mi naháňala strach. „Na tri!“ povedal som si a zhlboka som sa nadýchol.
„Raz, dva, tri...“

 

„Hi hao,“ prehovorila žena so šikmými očami v mojom zornom poli a venovala mi zmyslený úsmev. Zahryzla sa do spodnej pery, zapálila zápalku a k ústam mi priložila dáku drevenú trubičku. Horiaci plameň zápalky priložila k jej opačnému koncu.



„Nie!“ odmietol som kategoricky a začal sa obzerať po mieste, kde som sa zhmotnil.

 

Skutočne som ležal na ledabolo rozvalených ľudských telách, ale tieto boli, na rozdiel od tých v mojej predstave, živé. Niektoré sa veľmi pomaly hýbali. Poniektoré mali dokonca roztvorené oči, ale akoby v nich nesídlil žiaden duch. Vyzerali ako de-inkarnované telesné schránky, duch ktorých sa rozhodol urobiť si krátku pauzu od tiel, ktoré boli v danej chvíli zbytočne na obtiaž.

 

„Galí...,“ ozval sa žiadostivý hlas aziatky. Dlhú drevenú fajočku sa mi pokúšala napchať do úst.
„Nie! Prestaň!“ odmietol som ponuku krásky, pôvab ktorej by som určite ocenil, ale nie v danej situácii. Žienka odbehla. Asi som ju odohnal. Jedno z predsavzatí som splnil.

 

Pravou rukou som sa opieral o koleno staršieho, na kosť vychudnutého starca so šedivým vrkočom dlhým aspoň jeden meter. Druhú ruku som mal zaborenú v kôpke popola rozsypanom na zemi. Trupom som okupoval dvoch ležiacich Číňanov s dlhými vrkočmi. Boli mladší a podobne ako starec, mysľou niekde inde. Kráčali hodvábnou cestou posiatou šťastím, kde každý jeden krok pútnika sprevádza silný pocit rýdzej eufórie. Tak sa mi javili.

 

„Vždy som chcel vyskúšať ópium,“ zamyslel som sa a ešte stále pohľadom blúdil po interiéri plnom bezvládnych ľudských tiel s umelo navodeným pocitom nirvány.

 

Osôbka ženského pohlavia s hriešne zmyslenou postavou odtancovala odo mňa k veľkému vankúšu. Nebol to tak celkom vankúš. Bol to taburet s pekne zdobeným čalúnením, ktorý sa dal otvoriť. Z jeho útrob vylovila zamatové vrecúško. Pokus splniť si predsavzatie sa rozplynul s jej návratom ku mne.

 

Keď odo mňa odbehla, vyzerala ako vystrašená srna, ktorá sa po čase aj tak rozhodla vrátiť sa k senníku. Teraz bola oveľa smelšia a z očí jej sršalo odhodlanie.

 

Od taburetu kráčala pomaly ako puma chystajúca sa uloviť nič netušiace zviera. Pár metrov odo mňa sa zviezla k zemi na štyri. Teraz vyzerala ako plnokrvný predátor pripravujúci sa zaútočiť na korisť. V zuboch držala hodvábne vrecúško. Bambusovú fajočku si zapichla do drdola z vlasov.
„Čandu...,“ zamraučala.

 

Presúvala sa tak ladne! Každý jej pohyb bol cielený a vopred daný. Predierala sa pomedzi odosobnených konzumentov ópia a blížila sa ku mne. V mojej tesnej blízkosti nohou odsunula starca so sivým vrkočom. Jej tvár sa zastavila tesne pri mojom uchu. Počul som ako vzrušene dýcha.
„Čandu...,“ zašepkala.

 

Kľakla si predo mňa. Župan z ružového hodvábu mal na jej tele zakrývať, za čo si obvykle klienti v jej spoločnosti platia, ale teraz akoby náhodou odhalil to, po čom každému z pánov tvorstva tuhne krv v žilách. Naklonila hlavu na bok. Opäť si zahryzla do pery a dráždivo na mňa pozrela. Zamatové vrecúško jej čoby náhodou vypadlo z úst medzi kolená. Sledoval som, ako dopadlo na podlahu. Za ním sa v slabom tieni, čo chabo vrhal okraj županu, skrýval kúsok zamatového tela s nepatrnou brázdou. Na sucho som preglgol.

 

Predsavzatie nekonverzovať som dokonale plnil. Nezmohol som sa na jediné slovo.

 

Z drdola vo vlasoch vyňala fajočku. Roztvorila zamatové vrecúško, čo mala položené pod vytiahnutou oponou ružového županu.

 

Sedel som na zemi oproti nej a drzo pokukoval medzi jej kolená, tváriac sa, že sledujem ruky, tvarujúce hrudku ópia do malej guľôčky. Nahla sa dozadu k malému stolíku, odkiaľ vzala dohorievajúcu sviečku. To, čo naoko neodhaľovala, sa pri tomto pohybe odhalilo úplne.
Slina mi uviazla v krku.

 

Strieborným, pekne tvarovaným náprstkom na malíčku, čo suploval dlhý necht, vložila malý kúsok drogy do fajky. Spod dlhých rias sa na mňa usmiala. Nástroj naplnený instantným blahom priložila k mojim suchým perám.
„Čandu,“ zašeptala takmer nehlučne. Keď som mal koniec tubusu v ústach, priložila k druhému koncu, k malému kotlíku s opiátom plameň sviečky a ja som žiadostivo potiahol.

 

Vesmír prestal existovať...