Čas sa stal prázdnym pojmom a priestor sa javil ako náhodne sa preskupujúca hmota s občasnými ľuďmi, čo sa v tom zmätku objavili a náhle stratili. 

 

Dôvod pendlovania v časopriestore mi unikol a hoci som sa snažil, ako sa len dalo, neprišiel som na kĺb tomu, prečo sa tak deje.

 

Zo začiatku sa mi zdalo, že odhaľujem spúšťací mechanizmus, ktorý ma vyrve z jednej reality, aby som sa mohol zjaviť v inej. Začínal som veriť, že práve hraničná situácia, v ktorej otváram dvere na prijímacej kancelárii Smrti je impulzom k tomu, aby som sa presunul v priestore a čase. Teóriu o hraničných situáciách blízkych smrti podkopala šikmooká víla s drogou, ktorú som okúsil. Drogu, nie vílu. Žiaľ.
Návšteva u Fleminga zadusila akékoľvek pokusy myslieť si, že kritický okamih mojej zvláštnej existencie je dôvodom presunov.

 

Najväčšie sklamanie však pramenilo zo samej skúsenosti. Ako chlapec som sa pohrával s myšlienkou, aké by to bolo vzrušujúce zájsť si do minulosti a poobzerať sa po nej. Urobil by som toto! Zmenil by som hento! Tomu by som povedal, nech to nerobí, lebo zle dopadne. Tamtomu nech to robí ináč a bude slávny. Nahováral som si, že by som zmenil budúcnosť.

 

Nikdy som ani len nepomyslel na to, že by na mňa v minulosti mohla číhať smrť. Áno, hrozila mi niekoľkokrát, ale tiež som nepočítal s premennou, ktorá sa volá budúcnosť.
Nemyslel som si, že práve teraz, v momente, kedy bude na mne vykonávaná spravodlivosť sa ozve ten divný zvuk a ja sa opäť objavím niekde inde. Tentokrát už určite nie.

 

Objavil som sa v prapodivnej budúcnosti velebiacej čudných ľudí, kde k obvineniu človeka stačí obviniť ho. Bol som už unavený a zmierený s koncom.

 

„Váš fyzický vek bol vypočítaný na tridsaťjeden rokov, štyri mesiace a jedenásť dní. Nanešťastie nie je možné využiť humánne postupy zákroku, ako podtlaková metóda či užitie hormonálnych liekov, ktoré by ukončili vašu existenciu,“ zaznel hlas z reproduktora na stole. „Proces inhumácie vašej osoby bude prevedený formou kyretáže. Pripravte sa na bolesť.“

 

„Kyretáž? Nemohli by ste ma uspať? Zastreliť? Nemôžete použiť elektrické kreslo, gilotínu, alebo ma podrezať obyčajným kuchynským nožom?“ vyzvedal som, lebo kyretáž sa mi zdala ako veľmi nešťastná forma popravy a nevedel som si ju v mojom prípade celkom živo predstaviť.

 

„Metódy, ktoré ste vymenovali sú barbarské a reprezentujú spôsoby, ktoré sú neplatné. V definíciách WHO definované ako spôsoby popravy. Poprava je v súčasnej legislatíve uzákonená ako nezákonná,“ reagoval hlas.

 

„Definujte kyretáž,“ navrhol som hlasu z vlastnej zvedavosti.
„Kyretáž je účinný spôsob abortu plodu v lôžku maternice,“ odpovedal hlas.
„Haló?“ mával som rukami. „Ja nie som plod a už vonkoncom nie som v maternici!“ protestoval som. Napriek faktu, že som to už chcel mať za sebou, sa mi tento spôsob vôbec nepáčil.
„Vo vašom prípade budete umiestnený v kyretážnej sklenenej banke, zaistený abortovými kliešťami a samotný proces bude vykonávať automatické, robotické rameno s rýchlosťou výškrabu 10 š/s, kde „š“ predstavuje mechanickú veličinu, jeden škrab.“
„To je všetko?“ opýtal som sa.
„Štruktúra všetkých vašich tuhých častí bude rozrušená v priebehu troch minút.“
„Nemám nárok na posledné želanie?“ vyzvedal som.
„Nie. Na základe dlhoročných pozorovaní sa dospelo k záveru, že uplatňovanie posledného želania je zbytočným mrhaním času a nezmení následok, ktorý je vopred daný.“
„Mohli by sme to skúsiť?“ čas som naťahoval kvôli strachu zo zákroku, nie z dôvodu, že by som si to bol rozmyslel.
„Nie je čo skúšať.“

 

Hlas v reproduktore utíchol. V sklenenej banke som bol skôr než som stihol povedať „kur.. .“ Mala tvar obrátenej hrušky a prirodzene som sa v nej uložil do fetálnej polohy. Robotické rameno sa blížilo zo spodnej strany, teda odtiaľ, kde som mal hlavu. Veľmi vierohodná simulácia gravidity. Rameno sa približovalo k mojej tvári. Vyzeralo ako lyžica v ruke dieťaťa, načahujúca sa po zvyškoch zmrzliny v hlbokej fľaši. Zatvoril som oči a otočil hlavu. Spánkami mi trhlo.

 

„Mladý pán!“ povedal niekto. „Preberá sa,“ povedal niekto iný. Na oboch spánkoch som pociťoval jemné chladenie. Občas sa mi zdalo, že robotické rameno to do stanoveného limitu nestihne. Namiesto rozrušovania biologického tkaniva mojej telesnej schránky zúrivou lyžičkou ma niekto jemne masíroval po temene hlavy. Bolo to čudné, ale príjemné.
„Pripevnite mu tie elektródy k spánkom poriadne!“ prehovoril hlas ďalšieho človeka.
Rozlepil som oči a pozrel pred seba. Nado mnou sa mihali tri postavy s ústami prikrytými zelenými rúškami.
„Ach títo mladí! Nepochopím ich,“ ozval sa prvý hlas. „Po takom množstve LSD, čo do seba nahádzal, môže byť rád, že žije.“

 

Bol som späť.