20 klincov do rakvy ejdž ár

- Koľko personalistov treba na výmenu žiarovky?

- To je jedno, aj tak jej nedajú vedieť, že už ju vymenili.

Kedysi, snáď ešte za časov Forda, Baťu a Mázikovej, bol koncept závislej práce jednoduchý a funkčný a dal by sa charakterizovať vetou „Vy mi dáte prachy a ja pre vás budem robiť kokotiny". Keďže ale kapitalizmus je rovnako deravý teoretický konštrukt ako komunizmus a objem kokotín, ktoré sa dajú robiť za prachy nerastie priamo úmerne s motrokmi, ktorí by ich robiť mohli a chceli, treba si nejaké umelo vymyslieť. A tak vznikli personálne agentúry, ako prvok, ktorý spojil nepríjemné s neužitočným a vytvoril úplne zbytočný medzičlánok medzi tými, ktorí prácu ponúkajú a tými, ktorí ju poskytujú. Poslaním týchto pseudoinštitúcií však nie je iba skartovanie životopisov, nacvičovanie si formulky „Kde sa vidíte o päť rokov?", surfovanie po fejsbukoch s chvením v medzinoží zo vzrušenia z toho, kto zo záujemcov o prácu si nezamkol albumy s fotkami alebo vytváranie kompletného psychologického profilu a rodinnej anamnézy na základe farby ponožiek oblečených na pohovore, no aj poskytovanie dobrých rád ako postupovať, aby vás nevyjebali z výberového procesu už v prvom kole, ale až v treťom.

A keďže som človek, ktorý sa vždy rád dozvie nejakú neužitočnú kravinu, so záujmom som si prečítal článok s ľúbivým názvom „20 najčastejších chýb, ktoré robia kandidáti na pohovore", pričom sú zozbierané „skúseným personalistom, ktorý v oblasti personalistiky pracuje už viac ako päť rokov". A 5 rokov v HR-biznise, to je už minimálne na 80 kontaktov v Linkedin-e, takže bacha.

Čoho sa vyvarovať

No a čo teda robíme naprd, teda okrem toho, že sme takí naivní, že si myslíme, že dobrý džob sa dá zohnať cez inzerát? Prvé tri veci kritizujú našu nevedomosť – nepozrieme si popis pozície, nepripravíme si otázky a dokonca ani nevieme, do akej spoločnosti ideme. Podľa mojich skúseností, väčšina personálnych agentúr vám neprezradí názov spoločnosti ani na priamu otázku, takže si len veľmi ťažko môžem pozrieť jej profil. Čo sa týka popisu pozície, tak fair enough, len čo vtedy, keď popis pozície označuje prácu, ktorá môže byť hocičím od vývoja android aplikácií až po honenie do webkamery? Avšak čítanie s porozumením by malo byť povinné pre obe strany, aby sa nestávalo, že budem zavolaný do personálky a po 5 minútach rozhovoru budem zdrbaný za to, že nemám žiadne skúsenosti s finančným controllingom a na moju otázku, prečo by som nejaké mal mať, keď nič také v CV nemám, dostanem odpoveď, že v názve inštitúcie, kde som kedysi pracoval je slovo „finančná". True story. Polhodinu môjho času mi môžete poslať spešninou, cestovné si nárokovať nebudem, vopred vďaka. To isté platí aj o štvrtej chybe, a síce nedochvíľnosť. Absolútne súhlasím, ale očakávam ju aj na druhej strane, nie že sa dohodnem na 12,00, prídem 11,50 a potom čakám do 12,20. Síce sa hovorí, že na dobré sa čaká, ale to platí pri pálenke a pri sexe, nie pri pracovnom pohovore.

Ako vyzerať

Keďže každý správny personalista musí úspešne zvládnuť tzv. módne minimum a úspešne absolvovať prijímacie testy do módnej polície pod gesciou Kimličku s Kočišíkom, preto sa otázke vonkajšieho dizajnu uchádzača venujú až tri body. Chlapi normálne nosia že rifle a ženy nosia príliš krátke sukne a tie, ktoré sú škaredé a smrdia, sú aj príliš zmaľované a navoňané. A tu som si všimol, že slovo príliš sa v texte vyskytuje nejako často a keďže definíciu, koľko je príliš asi nikde nenájdeme, tak predpokladám, že jeho výklad bude čisto subjektívnou záležitosťou príslušného personalistu, t.j. všetky tieto tipy sú nám úplne k hovnu.

Zhrnutie

Ale to sme ešte len v polovici a bude to lepšie, lebo okrem prílišného používania slova príliš si začínajú jednotlivé body mierne až príliš odporovať, napríklad hneď desiaty („kandidáti majú príliš veľký stres a nevedia sa odprezentovať"), jedenásty („sú až príliš sebavedomý* a bojujú s personalistkou") a dvanásty („nevhodne sa vyjadrujú o bývalých zamestnávateľoch") s trinástym („nevedia vysvetliť dôvody odchodov z bývalých zamestnaní") a pätnásty („...odôvodňujú očakávaný platu výdavkami") versus sedemnásty („Nevedia povedať, aký chcú plat. Mali by si vopred zistiť, ako sú ohodnotené podobné pozície a tiež si stanoviť svoju hranicu prežitia"). Tak si to zhrňme – buď ste vystresovaný trtko alebo arogantný čurák, čo si dovoľuje oponovať tete personalistke; odchod z predchádzajúcej roboty určite vysvetlite, ale len tak, aby z toho bývalý zamestnávateľ vyšiel dobre a v neposlednom rade si vopred zadefinujte platové očakávania, ale nie podľa toho, koľko chcete, vy mamonárski zmrdi, ale čojaviem, napríklad podľa priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Veď čo ste vy lepší ako priemer? Hovno!

*poznámka pre grammar nazis: hrubka nie je moja, ale je v pôvodnom článku

No a zvyšok sú klasické tliachy o tom, že ruku máte podávať tak, aby ste personalistovi spôsobili trieštivé zlomeniny minimálne štyroch dlaňových kostí a najmä potláčať všetky svoje emócie a nahradiť ich predstieraným entuziazmom z toho, ako sa už neviete dočkať, že budete makať 10 hodín denne za 800 éčiek v hrubom. Teda až na posledný bod, ktorý to krásne celé zabil, lebo sa v ňom píše: „Kandidáti vyvíjajú nátlak, aby zistili výsledok pohovoru".

No normálne to vidím:

Mladý a dynamický junior recruiter Pavol z renomovanej bratislavskej personálnej agentúry prichádza po únavnom dni strávenom stalkovaním FB profilov a triedením životopisov na tie s fotkou a bez fotky v jeden sychravý podvečer k svojej služobnej fabii, odomkne a nastúpi. Už sa teší na večer – najprv skočí do fitka zabehať si na bežiacom páse, veď tie relax passy treba niekde minúť, potom si doma na notebooku pozrie dva diely Breaking Bad. Síce ho to veľmi nebaví, ale všetci v ofise to pozerajú, tak nemôže byť mimo diania. Ale čo si dá na večeru? Práve premýšľa, že zásoby v chladničke sa už pomaly míňajú a že by teda cez víkend asi mal skočiť za rodičmi do Sabinova, keď sa otvoria dvere na spolujazdcovej strane a do auta nastúpi muž v čiernej kukle a priloží mu na krk lovecký nôž.

- Ideme!, prikáže mu muž.
- Kam?, pýta sa konsternovaný Pavol.
- Poviem ti cestou, poďme.
Prichádzajú po poľnej ceste do lesíka za mestom, keď muž prikáže Pavlovi, aby zastavil a vystúpil. Pavol poslúchne a vystrašene sa pýta: - Čo odo mňa chcete?
Muž si stiahne kuklu a odhalí tvár.
- Pamätáš si ma?
- Čo? Ja neviem, ja..., kokce Pavol paralyzovaný čiastočne strachom a čiastočne údivom.
- Pamätáš si ma, ty kokot???, zopakuje muž ráznejšie a namieri na Pavla čepeľ noža. Pavlova myseľ horúčkovito pracuje. Kto by to mohol byť? Zdá sa mu, že muža už niekde videl, ale nevie si spomenúť pri akej príležitosti. Do riti! Nebude to frajer Sone z marketingu, ktorú ožratú po vianočnom večierku pretiahol na parkovisku? A kurva, to snáď nie....
- Ty si ma fakt nepamätáš? Pred troma týždňami si so mnou robil pohovor. Na pozíciu junior accountant. Už ti svitá???
- Ja neviem, asi hej... áno, áno! Pán Hollý?, Pavlovi sa uľaví, ale len na krátky moment, keďže toto zistenie bizarnosť situácie vôbec nezmierňuje. Rozmýšľa čo robiť. Utiecť? Volať o pomoc? Bojovať?
- Áno, to som ja. Bravó. A teraz druhá otázka. Prečo si nezavolal?
- Prosím? Pavol začína mať pocit, že toto je len nejaký veľmi podivný sen.
- Prečo si nezavolal? Na konci pohovoru si povedal, že najneskôr do konca týždňa dáš vedieť, ako som dopadol. Takže?
Pavol si je teraz takmer istý, že je to sen a každú chvíľu sa zobudí. Určite. To je predsa absurdné, aby... Muž, teda teraz už Pavol vie, že je to pán Hollý, kopne Pavla kolenom do rozkroku. Bolesť exploduje zo slabín až do chrbtice a prinúti Pavla prehnúť sa v páse a padnúť na kolená. V očiach ho zaštípu slzy a v hrdle spenené žalúdočné šťavy.
- Tak ešte raz a naposledy. Prečo si mi nezavolal a neinformoval ma o výsledku pohovoru?
Pavol začne vzlykať, cez príval hlienov sa mu derú slová z úst veľmi ťažko, no zároveň vie, že musí niečo povedať, podať vysvetlenie alebo aspoň ospravedlnenie, to je jedno, inak to dopadne preňho zle...
- Ja neviem, to nikto nerobí, to je len taká fráza... každému to hovoríme, ale nikomu to nevadí, to všetci vedia, že sa to takto robí, veď o nič nejde..., nezmyselný príval slov zrazu nejde zastaviť, Pavol má pocit, že keď prestane rozprávať, stane sa mu niečo ešte oveľa nepríjemnejšie.
- Takže o nič nejde?, preruší ho náhle Hollý, - tak to sa mýliš, ide o veľa. Ide napríklad o obyčajnú ľudskú slušnosť. To sú všetci záujemcovia pre teba také hovná, že im nevieš zavolať alebo aspoň napísať jeden skurvený mail? Koľko by ti to tak zabralo? Dve minúty? Tak teraz dobre počúvaj, ty navoňaný zmrd. Ráno, hneď keď prídeš do práce, tak si nájdeš moje číslo a zavoláš mi. A veľmi slušne a úctivo ma budeš informovať o výsledku nášho pohovoru. Je ti to jasné? A toto isté spravíš so všetkými ľuďmi, s ktorými si robil pohovory za posledný mesiac. Lebo keď nie a ja to zistím, že nie, tak sa vrátim a potom ťa nebudú bolieť len gule. Pochopil si ma, ty slizký chuj???
- Áno, áno, jasné... spravím to! Určite! Pavol začne horlivo prikyvovať. Táto situácia je síce neuveriteľná, ale bolesť je príliš skutočná, aby to bol sen a Pavol by teraz súhlasil snáď s hocičím, čo by ho z nej dostalo.
- Tak fajn, takže ráno budem čakať., povie Hollý a odchádza.
Pavol ešte niekoľko minút kľačí na zemi, jednak nevie, či Hollý skutočne odišiel a jednak bolesť odznieva len veľmi pomaly. Keď je schopný sa postaviť, naštartuje auto a odchádza. Myslí na to, že zajtra ho čaká veľa práce.