Zatvorené hranice Matičky Rusi a celková situácia s koronapliagou tento rok asi každému značne obmedzili cestovateľské možnosti. Môj muž, ktorý u nás doma itineráre ciest vymýšľa, sa musel pozrieť na mapu Ruska, zamyslieť sa, kde sme ešte neboli a podľa toho vymyslieť cesty. I vymyslel: pred tromi rokmi bol s kamarátom Andrejom na splave rieky Čusovaja a odvtedy sa zaprisahávajú, že si to zopakujeme, tentokrát aj s polovičkami. A tak aj bolo.

Andrej samozrejme nedokáže robiť akcie o štyroch či šiestich ľuďoch – na jeho narodeninách, ktoré každoročne oslavuje v rámci skupinovej lyžovačky v Soči, sa stretne v priemere tridsať až štyridsať ľudí, vykúpi sa časť izieb hotela v bývalej olympijskej dedine a atmosféra pripomína lyžiarsky vrátane rôznych izbovíc či chodbovíc a akcia vrcholí narodeninovou oslavou v karaoke bare. Cez deň sa lyžuje, pričom vstávať treba o siedmej, nakoľko prvé vleky sa spúšťajú už o pol ôsmej, ale hotel na raňajky podáva to, čo treba: kurací vývar a pivo.

 

Ale vráťme sa k splavu a letu. Po asi mesiaci vypisovania si vo Whatsapp skupine sa vyselektovali účastníci zájazdu: štrnásť dospelých a päť detí vo veku tri až dvanásť rokov. Poviete si, odvážne, takto deti vziať na splav? Nuž, daný úsek rieky Čusovaja je pokojný, ak sú pereje označené od 1 po 5 (najťažšie), tak celých 95 kilometrov má konkrétne jedno takéto miesto so stupňom obtiažnosti 1. Takže namiesto vážneho vodáckeho vybavenia sa balí pivo a vodka a plávacie vesty fasujú akurát deti.

Splav sa začína v mieste zvanom Usť-Utka, asi 255 kilometrov od Jekaterinburgu. Pre našu grupu Andrej objednal minibus, bolo nás 19, miest v minibuse bolo 20, čiže len tak tak. Ako prví sme sa dostali na letisko Koľcovo my s mužom po päťdňovom okružnom výlete po krásach Sverdlovskej a Čeľabinskej oblasti. Vrátili sme auto do požičovne a sadli si na pivo, čakajúc ďalších účastníkov zájazdu. Po dvoch pivách priletel z Moskvy organizátor Andrej so svojou Marínou a rodinka športového rybára Stasa. Po pár ďalších pivách dorazili účastníci zájazdu, ktorí sa mali proste dostať na letisko. To sme už boli zgrupení a tak sme vzali seba aj svoje zásoby niekoľkých plechoviek piva, vodky a potravín a snažili sa ich naukladať do minibusu. 19 kusov, kapacita 20 miest a žiaden úložný priestor? Áno, boli sme naložení ako rumunská rodina a ulička aj my sami sme boli zahádzaní vecami. To samozrejme neprekážalo dobrej nálade, čoskoro sa začali otvárať prvé pivá.

Prvé pivá však znamenajú aj potrebu cikpáuz a keďže naša cesta trvala asi tri hodiny, bola len otázka času, kto sa začne pýtať ako prvý. Keďže som obdarená malým močovým mechúrom a absenciou bázne či hany, po hodine som sa preventívne začala pýtať ja. Po ďalšej polhodine sme zastavili na benzínke, kde sa samozrejme na záchod vybrali dve tretiny autobusu. Zvyšok šiel dokúpiť zásoby. Mala som aj veselú etudu s miestnym SBSkárom, ktorého som sa slušne opýtala:

„Prosím vás, kde tu máte toaletu?“ Ten len dvihol obočie a s úškrnkom mi vraví:

„Pani, tu nemáme toaletu, tu je proste záchod.“

Párty minibus pokračoval ďalej, minul Nižný Tagil, rozlúčil sa s hlavnou cestou a začal hrkotať po okreske. Ďalšia zastávka bola niekde na odpočívadle s polorozbitou guľou na stojane. Symbolizovala hranicu medzi Európou a Áziou, ktorých nájdete pozdĺž pohoria Ural niekoľko. Zaujímavosťou bolo, že sme sa "vracali" z Ázie späť do Európy. Zastávka poslúžila primárne ako fajčpauza, aj keď zámienkou bolo odfotiť ten hraničný kameň a zároveň bizarný element leso-parkoviskovej architektúry. No a to už zábava gradovala a keď sa zotmelo (za oknami, nie pred našimi očami... zatiaľ), miestne ruské obyvateľstvo začalo bliakať klasiku „Vyjdu nočju v pole s kaňom“. Pieseň vystihujúca širokú ruskú dušu odznela na tomto zájazde prvý, no zďaleka nie posledný krát. V podstate je spoľahlivým indikátorom prvého promile alkoholu v krvi. Ale hurá, okolo pol jedenástej večer sme úspešne dorazili do Usť-Utky. Malá dedinka, ktorá je známa tým, že tam začínajú splavy po rieke Čusovej a končí v nej okresná cesta. 

Splav sme mali organizovaný na štýl glampingu, čiže na lúke za obytnou časťou nás už čakal rozostavaný stanový tábor, ešte aj kanoe a katamarány nám vzhľadom na zostavu našej výpravy radšej postavil náš sprievodca Andrej (nemýliť si s Andrejom-organizátorom). V cene asi 80 eur na človeka (a nejakých 30 na dieťa) na štyri dni sme mali zahrnutý prenájom plavidiel, stanov, karimatiek a spacákov a služby sprievodcu Andreja a kuchárky Alisy (vrátane všetkých zásob). Ohník horel a Alisa nám na privítanie navarila kurací vývar. Prvý večer ale netrval príliš dlho, čo sme zažali v minibuse celkom rýchlo vzplanulo a rovnako rýchlo vzbĺklo, takže okolo polnoci boli všetci v stanoch a spali. 

 

Výhodou stanovačky je, že človek nemá problém ráno vstať: väčšinou ho tak či tak budí slnko, ktoré keď sa oprie o steny stanu, začína byť poriadne teplo. I tak aj bolo. Strapaté hlavy postupne začali vykukovať zo stanov, niekto šiel na rannú cigaretu, ďalších pár jednotlivcov na dlhú prechádzku poľom: stanovali sme na rovine, kde bolo dosť problém nájsť úkryt, kam sa dá čupnúť a vykonať potrebu. 

Alebo ste ako náš kamarát Sergej, ktorý si priniesol svoj vlastný prenosný záchod: konštrukcia ako rozkladacia stolička, akurát na vrch sa pripevní namiesto sedáku záchodová doska. Žiaden biozáchod nečakajte. Neveriacky sme pozerali, ako Sergej odlepoval batožinovú etiketu a tento malý zázrak vybaľoval z priesvitnej baliacej fólie. Bohvie čo si museli myslieť letiskoví pracovníci, ktorí túto vec nakladali do lietadla. Sergej len mrdol plecami, že on inak tróniť nevie a čupieť v lese sa mu nechce. Srandičky – srandičky, ale faktom je, že do konca splavu si jeho skvelý vynález požičal aspoň raz snáď každý z účastníkov zájazdu. 

Ešte rozospatí sme sa pomaly začali schádzať pri horiacom ohnisku, kde už Alisa navarila raňajkovú kašu a pripravila chlebíky so salámou a syrom. Nič luxusné nečakajte, suchý krajec chleba, na ktorom je položené koliesko salámy a obdĺžnik syra. Taký Malevičov suprematistický obraz v malom. Len smutnejší. V ruštine sa tomuto zverstvu nadáva buterbrod, alebo v skratke buter a vzhľadom na prítomnosť masla akurát v názve tejto delikatesy nad ním vždy krútim hlavou. K tomu instantná káva alebo čaj, ale v podstate to svoju funkciu splnilo a nám naplnilo žalúdky. 

V ďalšom kroku sme pobalili seba a stany. Niekto, ako my s manželom, sme to vzali príliš efektívne a rýchlo, za pätnásť minút všetko hotové, zbalené a veci prenesené k rieke. Čo znamenalo, že ďalšiu hodinu sme postávali a pozerali sa na našu ruskú suitu, ako sa snaží nahnať seba a deti, prezliecť sa, doraňajkovať, umyť po sebe riady, potom si poskladať stany, nestratiť po ceste dieťa a tak. Sprievodca Andrej sa nad nami zľutoval, vybral nám z dvoch dvojmiestnych kanoe to menej pozliepané, my sme si ho naložili našimi vecami, drevené sedáky vystlali nafukovačkami a karimatkami, skontrolovali sme rozloženie váh, nasadli a pomaly vyrazili. Zablúdiť nebolo veľmi kde.