Pre tých, ktorí si príbehy z minulého týždňa už nepamätajú, vykresľujem scénu: ruská diera, v ktorej končí cesta, tlupa ľudí skladá stany a balí veci. Na brehu pripravené štyri kanoe: tri dvojmiestne, z toho jedno je pre sprievodcu Andreja a kuchárku Alisu, jedno trojmiestne, ktoré si budú striedať dve štvorčlenné rodiny lebo malé dieťa posedí aj na nohách dospeláka, a nakoniec dva katamarány.

Pamätáte, ako som spomínala, že s búrlivosťou vodného toku rieky Čusovej nie je problém? Toto tvrdenie doplním: je to priam presne naopak. Tento rok bola vodná hladina vďaka rekordným horúčavám extrémne nízka, takže s divokou tečúcou vodou sme sa nestretli prakticky vôbec a vrásky na čele nám robilo niekoľko momentov, kedy sme dnom kanoe treli kamene na dne rieky. Ja osobne som z toho mala vyslovene panický strach, keďže mi hneď na začiatku muž porozprával, ako na jednom z takýchto kameňov vlani prederavili kanoe. Čo inak nie je problém, proste sa prelepí (na mieste to on opravoval obyčajným leukoplastom) a večer ho sprievodca zalepí poriadne s tým, že to stihne za noc uschnúť.

V prvej etape cesty sme mali dva problémy: spomínané úseky s plytčinou, kde bolo treba vyliezť z kanoe a trochu ho potlačiť, a moje veľmi intenzívne pádlovanie, ktoré spôsobilo, že som si nafŕkala na dno lodičky vodu. Len trochu, ale dosť na to, aby som z toho mala ku koncu dňa mokrý zadok. Najprv sme vyrazili nadšeným tempom, potom sme spomalili a kochali sa pohľadmi okolo seba. A keď nás konečne predbehli Andrej s Alisou, vedeli sme, že zvyšok výpravy už tiež vyrazil a snáď nás čoskoro dobehne. Záchranárske momenty lode z plytčiny ma príliš nebavili, priam naopak: na vylezenie z vody som bola vybavená, obaja sme na sebe mali kraťasy a obutí sme boli v trekových sandáloch, ktoré som si pri tejto príležitosti bola nútená kúpiť a pri pohľadu na svoje nohy v nich som sa z duše nenávidela, ani pekný červený lak na nechtoch to nezahraňoval. Ale na vode mali mnoho výhod, okrem iného práve to, že človek mohol vliezť do vody a odtlačiť loďku. Proces ale nebol príjemný a odvtedy mi vždy, keď sme narazili na nejaký kameň, stislo zadok. 

Naša skupina sa podujala splavovať 95-kilometrový úsek rieky (dá sa aj dlhšie, podľa toho, koľko času máte), ktorý sa obyčajne splavuje päť dní, ale my nie sme žiadne béčka a aby si ostatní nemuseli brať príliš veľa dovolenky, dali sme si to na štyri dni – prvý deň 30 kilometrov, ďalšie dva po cca 25 a posledný 15 kilometrov, aby sme stihli doraziť v normálnom čase a niekto stihnúť let (my) a niekto ďalší zasa stretávku spolužiakov po X rokoch (účastník zájazdu Roman). Znamenalo to teda, že prvý deň nás čakalo najviac práce, čo do pádlovania. A teda čo to znamená? Sedíte, pádlujete, na striedačku každý z posádky daného plavidla, kto je chlap a chce sa blysnúť, tak pádluje o dušu a jeho žena vpredu sa opaľuje a užíva si krásne výhľady. Alebo naopak, zapnete ženu keď si chcete na loďke užiť cigaretku, lebo veď na čerstvom vzduchu chutí najlepšie (a na špaky je vždy pripravená jedna prázdna plechovka od piva). Keď sme sa zapojili aj ja aj manžel, naše tempo bolo vražedné. A väčšinou zbytočne, pretože celá výprava bola len taká rýchla, ako boli rýchle dva katamarány. Nepredstavujte si nič luxusné, splavový katamarán sú prakticky dva nafukovacie podlhovasté plaváky na štvorcovej konštrukcii, na ktorej sú rozložené dosky. Sedenie sa improvizuje väčšinou z ruksakov a spacákov v nepremokavých vakoch, vyloží karimatkami a ide sa. Vpredu v rohoch dvaja veslári, vzadu ďalší dvaja a medzi nimi zvyšok posádky – čiže ešte dvaja ľudia. Katamarán je fajn splavový prostriedok pre tých, čo chcú ležať a oddychovať, opaľovať sa a občas si skočiť do vody ochladiť sa (alebo sa vycikať). Obyčajne to nie je možné, voda býva príliš chladná nielen na kúpanie sa, ale aj na umývanie, rekordné uralské horúčavy nám ju však príjemne ohriali. 

Ako sa orientovať? No... nedá sa veľmi zablúdiť, keďže je vo väčšine prípadov dosť zrejmé, kam ďalej – rovno po prúde rieky. Problémom môže byť, ak sa obchádza riečny ostrov a vedieť vytipovať, ktorá strana má hlbšie dno. Ale to je tak všetko. Na začiatku dostanete mapku s kilometrážami a názvami kameňov, aby ste sa vedeli orientovať a niektoré z plavidiel majú vysielačky, takže sa vedia dohodnúť na prípadnej zastávke. Kamene pozdĺž rieky sú pomenované farbistými názvami a značené – ich názov je na tabuľke priamo na nich, spolu s informáciou o tom, na ktorom kilometri rieky sa nachádzajú. Pre digitálnejšie založených ešte fungujú offline mapy (keďže široko-ďaleko niet ani len telefónneho signálu, nieto ešte internetového) – ja som sa orientovala vďaka appke maps.me, ktorá mala dobre značené prakticky všetky kamene a ďalšie miesta (napríklad pramene). Takto sme sa splavili popri kameňoch Bogorodskom, Krásnom a Charenki. Ten posledný je pomenovaný podľa dediny, kde sa nachádza, ktorá je zasa známa tým, že má uprostred malého riečneho ostrova pamätník – sochu Demidova (ako to môj muž vysvetľuje: Baťa Uralu, jeho rod zakladal prakticky všetok ťažký priemysel v tejto oblasti), ktorá ale záhadne nesie podobizeň miestneho starostu. A aby sa mohol nad sochou pokochať, miestny starosta si dal postaviť k ostrovu peší most. 

Katamaránisti mali celý deň veget, teda ak sa práve malý Demjan, člen posádky jedného z nich, nezobudil a nezačal všetkých poháňať. Nakoniec zhodnotil, že za všetko môže „ten v červenom tričku“ – chudák Saša, ktorý pádloval zo všetkých najintenzívnejšie. Občas sme sa s katamaránistami stretli, teda, počkali sme ich, dali si pivo a nejakú tú vodku a navzájom sme sa ponúkali „zakuskami“ – teda niečím na prehryznutie tej vodky. Kým sa všetci zásobili prevažne chrumkami, moje zásoby cherry rajčín a uhoriek boli síce „nudnejšou“ a „zdravšou“ voľbou, ale rozchytali sa hneď v prvý deň. 

A takto nejak sme sa dostali k Omútnemu kameňu, teda k pláži oproti nemu. Tam sme porozkladali veci a keďže katamarány boli v nedohľadne, s kamarátkou Svetou sme kuchárke Alise pomohli s obedom: mali sme zeleninovo-majonézový šalát s mäsom kraba (skutočným, z kamčatského kraba, nie s divnými tyčinkami) a cestoviny s párkom. Párky na prídel, po jednom pre každého. K tomu chlieb, káva alebo čaj a sušienky. Ak ste odpádlovali pätnásť kilometrov, chutiť vám bude všetko.

Po obede sme sa previezli cez rieku a „zaparkovali“ plavidlá na strmom brehu. Kameň Omútny je jedným z najvyšších a na jeho vrchol sa dá vyliezť: nachádza sa presne uprostred meandra a sú z neho krásne výhľady. Výstup je taký freestyle, liepate sa do veľmi strmého kopca, občas sú o strom uviazané laná, o ktoré sa dá zachytiť, inokedy sa držíte rovno stromov. Šmýka sa. Ale výhľady skutočne stoja za to. Zliezť je paradoxne ťažšie než vyliezť. A potom ďalej, popri kameňoch Vogulinskaja gora, Jelení, Sabačí, Kaňok, Modrý... Vodka sa ulievala, niekde po ceste sme našli kemp a miesto, kde predávali pivo za pokútnu cenu dve eurá za plechovku. Cenotvorba funguje úspešne, keď široko-ďaleko niet konkurencie a vodáci sú smädní, môžete si pýtať, koľko len chcete. Vzali sme desať. V druhej polovici dňa nám robili sparing partneri Sergej so Svetou, ktorí svoju malú Vasilisu nechali u Svetlaninej mamy v Jekaterinburgu. Čo to znamenalo? Po kilometri pádlovania sme sa pristavili kanoe pri kanoe, vytiahli sme vodku, nejaké zapíjatko a pripili si. Stiahli sme liter vodky. 

Niekde tesne pred západom slnka sa nám podarilo nájsť miesto na stanovanie na danú noc: na rieke totiž nie ste sami, okrem vašej skupiny je tam minimálne ďalších desať. Najlepšia bola dvojka pupkatých rybárov v speedo plavkách na katamaráne, ktorí už o desiatej ráno boli v značne povznesenom stave: jeden odfukoval bachorom navrch, druhý nám nadšene mával. A keďže skupín na danom úseku bývava do desať a rôznych veľkostí, treba si vedieť nájsť vhodný kus brehu na prenocovanie. I našli sme, na sútoku dvoch riek s malým prameňom, takže sme do veľkých bandasiek mohli doplniť zásoby pitnej vody, ktorá sa používa na varenie a z ktorej si odlievame vodu na celý deň. Večer bol čo do spoločenského vyžitia opäť slabý, nakoľko ľudia žili a radovali sa v priebehu dňa. Môj muž si pochvaľoval hlavne fakt, že už druhú noc sme mali stan vedľa rybára Stasa a jeho ženy Liljie, ktorá čítala mladšiemu synovi rozprávku. Takto sa dobre zaspávalo aj jemu. Mne zaspávanie nerobilo problém vôbec, slnko, pádlovanie a dobrá nálada ma tak zmohli, že manžel okolo mňa prakticky staval stan. Najťažší deň splavu sme všetci úspešne zvládli.