Mladý človek v dobe, keď sa naňho lepí dospelosť, postupom času sa stáva akože múdrejším a zároveň skúsenejším. Ku konečnému poznaniu životnej a definitívnej pravdy, že aj tak všetko platí tá kurva Soroš /a platí to hlavne preto, aby komplet všetko dojebal/ ho vedie cesta poznania a skúsenosti.
No.
A tieto poznania a skúsenosti môžu byť:

  • negatívne
  • pozitívne.

Inak povedané:

  • na chuja
  • a potom úplne ale total na chuja.

Napríklad moje veľmi negatívne poznanie krutej pravdy bolo to, že na kolieskových korčuliach je dobré naučiť sa brzdiť. Myslím tým naučiť sa brzdiť na nejakej rovinke. Tam, kde máte svojho sparingpartnera, ktorý vás trošku potisne, pridrží no a vy skúšate NA ROVINKE brzdiť. Týmto jednoduchým spôsobom sa uvedená problematika dá vcelku úspešne zvládnuť a človek pri takomto postupe časom príde na spôsob, ako bezpečne zastaviť.
Vlastne zabrzdiť.
Ale ja debil som základnú školu brzdenia začínal, keď som išiel na skurvených kolieskových korčuliach /ABEC asi 1000/ dolu košickým amfikom a mal asi tak 40.
Číslovka 40 rozhodne nepredstavovala tep, ani vek, a ani teplotu.
Áno, bola to rýchlosť.

Blížila sa veľká križovatka – autá, električky, autobusy, tetky s nákupnými taškami, dajaký ten pes a vedľa bol taký pás zelenej trávičky, ktorý mne osobne pripadal jak stvorený k disciplíne: beh v tráve na korčuloch. Po úspešnom ukončení brzdiaceho procesu som bol zelený hlavne spredu a čerstvú trávičku, teda plus ešte nejakú tú zeminu, som mal v hube, v nose, v očiach, v ušiach, v pľúcach, v zadk...  – no proste všade.

Okrem toho som prinútil osadenstvo ostrovčeka nenastúpiť do briky, keďže namiesto toho, aby nastupovali, sa otočení od briky čudovali, čo za chuja v korčuliach to tu rozoráva ksichtom trávnik.

Pokiaľ je dospievajúci jedinec ozembuch ešte väčší ako ja vtedy, tak jeho životné poznania budú vo veľkej miere negatívne, čiže aleže úplne na pikaču.
No a keď sa takýto dospievajúci jedinec predsa len stretne náhodou s pozitívnou skúsenosťou, tak ho nové poznanie môže zaskočiť a prekvapiť natoľko, že práve prežitú skúsenosť môže aj neprežiť. Niečo podobné sa stalo môjmu kamošovi Kesimu. Bol odo mňa a mojich rovesníkov o pár rokov starší, ale rád chodil s nami, lebo sme ho nemali až tak na háku ako jeho číslo. Vďaka jeho nízkemu IQ s ním bola občas aj bohovská zábava. Na nejakej chate si vo svojich 23 rokoch po prvýkrát zašukal. Podľa vyjadrenia našej Zitky samotný akt prebehol rýchlo a zbesilo, ale dajme tomu že prebehol.

/pôvodné hlásenie od Zity znelo - rýchlo a zbrklo - ale ja som to zmenil pod ťarchou doby/

Už si presne nepamätám, aké nešťastie Zitku postihlo, že podľahla zrovna Kesovi, aj keď jej kritériá neboli náročné, ale treba povedať, že Kesík bol fakt iná liga. Pripomínal tak trochu bezdomovca, na hygienu veľmi nedbal a frčal, ako inak, na opivovanej borovičke.

Zitka občas chodila s nami na akcie /ale nielen s nami/, na ktorých striehla, kto sa ožerie tak, že mu bude srdečne jedno, koho šuká a zároveň ešte bude vládať šukať.

Čas trvania stavu

  • "je mu jedno, koho"
  • a zároveň "ešte môže"

bol žalostne krátky, takže Zitka musela byť neustále v strehu. Nepísaným pravidlom bola aj skutočnosť, že uvedený stav sa nevyskytoval vôbec, a zrazu behom troch minút bol prítomný u šiestich jedincov, no a po desiatich minútach platil už úplne nový stav

  • "je mu síce jedno, koho, ale už sa nedá"

Piťo občas tvrdil, že Zitka sa podobá na jeho bratranca Janyho, čo mal Downov syndróm, ale Murko razil myšlienku, že Zitka určite bije podobu skôr na Janyho psíka - takú tú pouličnú zmesku. Zitka mala dobré srdce, nikdy nepokazila zábavu a vedela sa baviť aj na svoj účet.

/Zitka, hoc som ti v článku zmenil meno, ale aj tak dúfam, že sa spoznáš, zasmeješ a nebudeš ma chodiť strašiť po nociach - šak sama dobre vieš, že ti pálime každý rok sviečku a s úsmevom na teba spomíname - tak sa neser/

No. A tak na jednej chate na seba narazili Zitka a Keso.

Následkom tejto pre Kesa jednoznačne pozitívnej skúsenosti bol okrem iného výtrysku aj výtrysk radosti, ktorý odprezentoval divokým pokrikom, divokým tancom a následným skokom z balkóna prvého poschodia. Zlomil si rebro a ruku. Piťo trefne podotkol, že si mal radšej zlomiť chuja, aby sa do podobnej situácie už nedostal. K spomínanej chate sa mi práve vybavila ešte jedna príhoda.  Fajčili sme na balkóne /v chate sa nesmelo/, keď sa pod balkónom zjavil medveď. Chodil okolo, občas na nás zagánil no a my ľahúčko najebaní sme po ňom húkali a hádzali kúsky dreva od krbu. Z balkónových dverí sa v tej chvíli znenazdania vyrútil Murko, prevesil sa cez zábradlie a začal radostne bľuvať jak z učebnice /str. 27/. Segiň macko to schytal rovno do ňufáka a ksichtu. Miesto toho, aby zahanbený išiel dakde do riti do potoka sa obriadiť, začal sa zalizovať a pohľadom aj mrnčaním sa dožadoval daľších - oných - pamlskov.

"Dig tam -  jaky medvedík"

"A dig, jaky čistotný"

"Ta šak to normaľne toten medvedik čistotný"

"A dik jak mruči"

"More zidem dole ti zajebem ta stratiš med v ceckoch"

Murko už viac nepovedal. Na balkón sa prirútil prevádzkar chaty a že či nám už načisto jebe a že nech ho nekŕmime a že neodíde a bude chodiť zas. Zahnal nás do chaty a macka odplašil petardami.

Tak. A teraz vám rozpoviem príbeh o tvorovi, ktorý sa občas vyskytoval na mŕtvom ramene Hornádu, neďaleko lodenice, dnes už neexistujúceho Zväzarmu.

Každý dospievajúci jedinec mojej doby sa snažil vynikať v nejakom športe. Niekto hral hokej, niekto futbal, no a ja som od malička plával. Po určitom čase, keď ani dvojfázové tréningy ma neposúvali k rekordu SR, som musel priznať, že osemročné šaškovanie v bazéne mi síce vykúzlilo akú-takú figúru, ale na olympiádu to nie je ani náhodou. Tak som sa na to vysral. Chvíľu som sa nudil a následne sa svičol na vodáctvo. Neúspešní plavci išli buď na pólo, alebo ako v mojom prípade na vodáctvo. Vodáctvo bolo fajn. V zime telocvičňa a v lete voda. V našom prípade to bol Hornád alebo jazero na Sídlisku nad jazerom. Zoznamovanie s loďami na lodenici malo svoje nepísané pravidlá, ku ktorým patrilo aj pasovanie nového chuja za vodáka. Adept začínal na pramici, čo bola veľká a stabilná loď pre piatich ľudí. Ale išli sme na tom aj desiati a minimálne dvaja. Neskôr, keď už človek ako tak chytal stabilitu a pádlo nedržal jak prasa cvičky, išlo sa na menšie dvoj-trojmiestne lode. Vrcholom bol jednomiestny kajak. Mladý vodák, čo chcel ísť sám na kajaku, MUSEL vedieť eskimácky obrat. Ten ho učili starší vodáci takou tou hravou formou. Zobrali kajak a išli na mŕtve rameno Hornádu, akože kvôli bezpečnosti a tam mladého junca učili eskimácky obrat. Cestou k neďalekému ramenu starší vodáci viedli asi tákúto reč.

"Dnes je teplo. Možno už budú na ramene aj Bahniaky."
"Fero bol predvčerom a jedného zahliadol."
"No, dúfam, že aj my aspoň jedného uvidíme."

Mladý vodák sa vačšinou chytil - že čo by to akože mali vidieť?

Odpoveďou mu bolo, že občas na ramene vidno bahniaka dutohlavého. Je to taký vzácny živočíšny druh a vyskytuje sa len v tejto oblasti.
No a keď prišli na rameno, milého vodáka jebli do kajaku, posunuli na vodu a začali výuku eskimáckeho obratu. Nádejny vodák sa prevrátil do zelenej bačoriny kde 20cm bola voda a asi meter usadeného bahna. Keď ho vytiahli zajebaného jak sviňu, tak mu oznámili, že práve vidia bahniaka dutohlavého. Smrdel som ešte tri dni.

na dnes vám to musí stačiť

pic by Juni Kriswanto