Hrušky

V tomto dieli sa chcem troška venovať jadrovine, ktorá už vyžaduje taký ten mierne pokročilý level ovocinárstva a destilátorstva. Hruška je strom ktorý je relatívne nenáročný na pestovanie, ale náročný na polohu a naopak hruškový kvas je náročnejší na vedenie ale o to zaujímavejšia je z neho vyrobená hruškovica na popíjanie. Toto je už pálenka ktorá výrazne chutí a vonia. Väčšinou.

Na úvod si ale poďme povedať ako vlastne hrušky delíme. Z ovocinárskeho hľadiska je pre nás zaujímavá hruška obyčajná, hrušky ázijské, ich kríženci a z medzidruhových krížencov by som spomenul aj hruškojarabinu. Okrem toho existuje kvantum hrušiek ozdobných napr. hruška vŕbolistá alebo trebárs hruška planá. Rastú na nich síce tiež nejaké tie miniatúrne hruštičky, no z toho čo sme skúmali sa moc neoplatia. Čo z hrušiek domácich, ázijek a krížencov sa dá vypáliť? Všetko. Ále.

Ázijské hrušky majú určité svoje kvality. Majú imunitu na hrdzu hruškovú, čo je super v regiónoch kde si ľudia do záhrad sadia ozdobné jalovce, tuje a podobné pičoviny ktoré dodrbávajú hrušky. Je to asi najsviežejšie ovocie ktoré môžete mať na záhrade a je to spôsobené extra vysokým obsahom vody. Pri poriadnom vyzretí vedia mať niektoré odrody zaujímavú rumovú dochuť (z hlavy mi napadá Kumoi). Žiaľ cukru je tam pomenej a senzorická stránka... diplomaticky povedané, sú fádnejšie. Destilát som z nich robil raz a ničím ma nezaujal. Jednoducho môžete ich vypáliť ak ich máte priveľa a neviete čo s tým ale nie je to destilát s ktorým sa budete chváliť. Kríženca hrušky domácej a ázijskej som chutnal presne jedného takže expert na ne nie som a tá jedna ochutnávka tiež nejak nezaujala. Na konzum OK, na pálenie veľmi nie.

Hruškojarabina už je iná liga. Opätovne mám skúsenosť len s jednou odrodou, pár storočí dozadu v Čechách vyšľachtenou hruškou Tatárovou. Jej malé, v trsoch rastúce okrúhle hruštičky, sú chuťovo vynikajúce, exotická vôňa a chuť, niečo na štýl kaki, majú veľmi dobrú cukornatosť a je z nich veľmi kvalitný destilát. Má však aj pár škaredých vlastností, netechnickosť plodov, na pomery hrušiek dosť silný rast, je mimoriadne oceňovaná všetkými osami a sršňami na okolí ale asi najhorším negatívom je neskorý nástup do rodivosti. Takže odporúčam len mladším hobistom s väčšou záhradou.

Pre destilátora najzaujímavejšou je naša klasická hruška obyčajná. Tá má veľkú históriu hlavne vo Francúzku a Belgicku, odkiaľ pochádza väčšina tých najvýznamnejších mien, preto aj logicky najpestovanejšia odroda hrušky na svete pochádza z... Anglicka. No nič. Tieto naše hrušky obyčajné sa vo veľkom šľachtia, aj tu však platí že trhu silne dominujú prastaré náhodné semenáčiky. Ak vojdete do obchodu kde majú ovocie, všimnite si že predajcovia sú povinní okrem ceny uvádzať názov odrody. Detto aj predajcovia stromčekov musia uvádzať odrodu. A ak si ich začnete čítať budete pravidelne narážať na mená ako Konferencia, Lucasova, Boscova fľaša, Abate fetel, Williamsova, Clappova. Najmladšia z nich je z polovice 19. storočia. Taká Boscova fľaša sa napríklad dlhodobo masívne kríži a šľachtí v snahe zachovať lahodnú chuť a docieliť krajší vzhľad a lepší rast. V kráse plodov a raste úspechy sú, ale poraziť chuť starých hrdzavých krivých Boskoviek sa podľa mňa ešte žiadnemu jej potomkovi nepodarilo. Asi najpestovanejšou odrodou sveta je Konferencia, na päty jej šľape Lucasova. V zime sú to stálice hypermarketov, amatérmi nazývané ako tá zeleno-hrdzavá s dlhým krkom a tá zelená bucľatá. Obe sú známe vynikajúcou chuťou, ale hlavne obchodníkmi oceňovanými technickými vlastnosťami. Dajú sa výborne zamrazovať, vďaka čomu dlho vydržia a môžu byť ponúkané aj uprostred zimy. A moderné deti z panelákov, ako zisťujem, si vďaka nim myslia že zrelá hruška má bežne zelenú farbu. Ak by ste ich mali na záhradke, jedli by ste ich v skutočnosti žlté. Zamrazujú sa ale pred dosiahnutím tejto farby.

Poďme ale na superhviezdu destilátorského neba. Hruška Williamsova. Trúfam si povedať, že ak si vezmete fľašu komerčne predávanej hruškovice od nás alebo z akejkoľvek okolitej krajiny kde má pálenie hruškovice svoju tradíciu (Česko, Nemecko, Maďarsko) a začnete skúmať z akých hrušiek bola vyrobená, prakticky skoro u každého výrobcu narazíte na to ako sa bije do hrude, že on páli hruškovicu z Williamsiek. Maďari ju dokonca mnohokrát rovno volajú Vilmoš pálinka. Je to skutočne ten vrchol ľadovca a najlepšia hruška na pálenie? Áno aj nie. Od Čechov som ochutnával špičkové destiláty z odrôd ako Špinka, Muškatelka a uznávam aj ich Solanku, z Nemecka som pil mimoriadne aromatický destilát vyrobený z Wahlsche Schnapsbirne, kolega z Maďarska ma hrdo núkal destilátom z ich Sózókörte. Všetko to boli pálenky ktoré môžu ísť s tou z Williamsky na degustačnú férovku a poraziť ju. Keď si však pozriete pestovateľské nároky a technické vlastnosti týchto hrušiek, zistíte že v tomto smere im odroda Williamsova poľahky nakope riť. Sú to odrody netechnické, silnorastúce, drobnoplodé ktoré je vhodné drbnúť na stred lúky a vrátiť sa tam o 15 rokov pozbierať hrušky na fantastický destilát. Do produkčných sadov sú žiaľ nevhodné. Naproti tomu Williamska je slabo rastúca, ľahko tvarovateľná, skoro vstupuje do plodnosti a dobre rodí, v dobrých podmienkach netrpí chorobami plodov a choroby prcajúce lístie sú ľahko zvládnuteľné, nežerie ju hmyz, má strednú veľkosť plodov. Na to že je to letná odroda má dobré technické vlastnosti plodov a dozrieva v čase vhodnom na kvasenie, je výrazne voňavá už pred plným dozretím, šťavnatá, sladká, chutná, netrpí natrpklosťou pred plným vyzrením. Takmer jej nie je čo vyčítať. Až ma lákalo napísať moderná technická odroda ale ona bola objavená v 1770-tom. Ak by som staval liehovar, aj keď poznám odrody z ktorých môže byť destilát zaujímavejší, pestoval by som tiež určite hrušku Williamsovu. Spolieham ale, že všetci čo to tu čítajú akurát teraz liehovar nestavajú a tak vám napíšem aj o iných hruškách.

Najprv ale malé pestovateľské odbočenie. Hrušky sú totiž oproti jablkám omnoho citlivejšie na to kde ich pestujete. Zbytočne si budete robiť chúťky na Williamsky, Boskovky, Abate fetel, Hardyho maslovky, Dekanky atď. atď. pokiaľ bývate vo vyšších chladnejších polohách. Pri 99% hrušiek sa dočítate info „vhodné do teplých, chránených polôh“. Ak vám nevymrznú a v zlých, chladných podmienkach tieto teplomilné aj dopestujete, kvalita plodov môže byť nižšia až priam podradná, repovitá, plus korenisté odrody sa poriadne nezbavia natrpklosti. Ďalším problémom vyšších vlhkejších polôh je silnejšie napádanie plodov chrastavitosťou. Ak sa už v týchto drsnejších polohách rozhodnete skúsiť to s hruškami, chráňte ich v mladosti pred vymrznutím v dreve a vyberajte tie skôr dozrievajúce. Z destilátorsky kvalitných odrôd som videl napr. na Liptove pestovať Avranšskú (plným menom Dobrá Lujza z Avránš), Charneuskú a Špinku. Z každej z nich sa dá urobiť fakt kvalitná hruškovica, každá má aj svoje muchy. Lujza rastie jak hovado a v kopcoch je pikantná, Charneuska rastie ako topoľ a má suchšiu dužinu a Špinka rastie najsilnejšie z nich a je strašne škaredá. Ale inak sú super.

My, ktorí žijeme v nížinách si môžeme vyberať zo širšieho spektra. Podobne ako pri jablkách aj hrušky delíme na letné – jesenné – zimné. V skratke. Letné a jesenné rýchlejšie dozrievajú až prezrievajú a ľahšie sa spracovávajú. Problémom je hlavne u tých najskorších menej výrazná chuť. Pálenka pekne vonia ale chuť na podnebí je nevýrazná. Medzi zimnými hruškami sú viaceré chuťové skvosty, silné, plné hruškové chute, problémom býva že mnohé zimné hrušky v čase zberu nevoňajú. Ak hruška nevonia, v kvase už času na rozvoňanie príliš mať nebude. Tu je potrebné nechať tieto hrušky postáť a dať im priestor rozvoňať sa. A strážiť ich keďže občas je priebeh dozrievania dosť nečakane rýchly, tvrdá – tvrdá – blato. Niektoré sa rozvoňajú až na hrane zhniličkovatenia. Mňa týmto vytáča trebárs moja obľúbená Madame Verté. Najkorenistejšia hruška, fantastická chuť, jemne voňať ale začne až keď zmäkne a následne mi dá 5 dní. Ak na ňu pozabudnem, roztečie sa na sračky a rozleje po komore. A ešte by som spomenul že ak ste boli u jabĺk zvyknutí že tie, čo sú označené ako zimné vydržia až do jari, tak pri hruškách toto moc neplatí. Tie vydržia tak do Vianoc. Asi najkvalitnejšia na skladovanie je u mňa Bohemica a tá mi pri týchto teplých jeseniach vydrží maximálne do januára.

Zhrnul by som to tak, že pokiaľ vás zaujíma chuť destilátu, najlepšie sú hrušky s plnou chuťou, pikantné, korenisté až natrpklé. Tie sú mimochodom vhodné aj na sušenie. Rovnako z dôvodu dobrého uchovávania chuti. Akurát nedočkavcov vedia vytrestať pri priamom konzume. Neodporúča sa ich jesť podtrhnuté. Čo sa týka vône, logicky vyberáme hrušky voňavé. Našim svätým grálom však nemusí byť hruška s čo najsilnejšou vôňou. Asi najvoňavejšiu akú poznám je Špinka ale pár ľudí sa mi k nej vyjadrilo že je až príliš aromatická a že im tá silná vôňa vadí. Dobrá hruškovica je aj z tých decentne voňajúcich. Skôr než uvediem nejaké mená, tu je pár čísiel. Hrušiek existuje niekoľko tisíc odrôd, v Európe sa ich pestuje asi 600, ja pestujem alebo som pestoval niečo cez 30. Takže moje znalosti sú dosť lokálneho charakteru. Trúfam si ale pochváliť hruškovicu z týchto odrôd – Williamsova, Clappova, Charneuská, Kongresovka, Cviklovka (Krvavnička), Muškatelka, Hardyho maslovka, Avranšská, Solanka, Vienská, Vonka, Špinka. Niektoré sú výraznejšie chuťovo, niektoré vôňou ale každá má svoje kvality. Pri x ďalších vidím potenciál, len mi zatiaľ na jednodruhové pálenie dostatočne nerodia. Možno časom aktualizujem zoznam.

A keď sme už pri chuti rozoberme si aj konzumnú chuť hrušiek. Samozrejme, čo človek to iná chuť ale pri troške zovšeobecňovania môžeme povedať že najobľúbenejšie sú vo všeobecnosti odrody s maslovitou alebo jemne zrnitou štruktúrou dužiny. Ak chcete ochutnať pravú zimnú maslovku tak jednoznačne Lucasovu. Z letných masloviek je zas vynikajúca Clappova. X krát spomínaná Williamska je tiež veľmi chutná. Ešte chutnejšia je podľa mňa Boskova fľaša. Taký ten etalón pravej špičkovej hruškovej chuti. Ďalšou ľahko zohnateľnou je šťavnatučká Konferencia. Mne ešte viac chutí potomok Konferencie, odroda Concorde, ktorej sa v priebehu dozrievania zaujímavo mení chuť. Doslova v jednej hruške niekoľko chutí, závisí kedy ju zjete. Perfektná je jemnučká rozplývavá sladko-kyselkavá Dekanka Robertova (Comice). Chuťovou bombou je aj jej potomok General Leclerc. Mimoriadne zaujímavú chuť ma Vienská (Triomphe de Vienne) a z noviniek som mimoriadne spokojný s chuťou jej potomka Nojabrskaja (Novembra, Xénia, Oxana). Po rodičoch zrnitejšej štruktúry ale šťavnatej vynikajúcej chuti je Bohemica. Mnoho chuťovo skvelých hrušiek je aj medzi korenistými odrodami napr. Hardyho maslovka, Madam Verte, Avranšská, Špinka, Muškatelka. Ako som už ale spomínal pri týchto si ale treba dávať pozor na to aby ste ich ochutnávali v plnej zrelosti. Ako malé decko som sa totiž takej tej Madam Verte bál. Zahryzol som do nezrelej, zapískala hrubá kožka na sklovine a paralyzovala ma taká dávka trpkosti že som mal husiu kožu aj na zuboch. Veľmi dlho som potom hrušky odmietal. A pri tom keď chytí bronzovohrdzavú farbu a zmäkne tak to je tak úžasná plná korenistá chuť. No dobre, dosť by bolo o chutiach. Aj tak som určite nejakú zabudol. A ešte Abate fetel je super. A Dicolor tiež a ešte je aj pekná. No to jednoducho treba ochutnávať. Pri hruškách je čo.

Pár slovami k pestovaniu hrušiek. Rovnako ako jabĺčka nie sú samoopelivé a potrebujú inú odrodu hrušky kdesi v okruhu kilometra ktorá zakvitne v približne rovnakom čase. Pozor na triploidov (napr. Lucasova) ktorý sa nechajú opeľovať ale neopeľujú. Niektoré hrušky sú inak schopné partenokarpie. Čo to je? Keď v ríši ľudí zarodí panna, je z toho také veľké bum až sa nám vynuluje kalendár a začne sa počítať od nuly. V ríši hrušiek je to bežná triviálna záležitosť zvaná partenokarpia. Panenské plody akurát nemajú kôstku a sú také nejaké krivolakejšie.

Z ďalších pestovateľských vlastností: keď si kupujete nový stromček hrušky a chcete sa hrať na profíka mali by ste si okrem odrody skontrolovať aj na akom podpníku vám ho predávajú. Oproti jabloniam je to u hrušiek veľmi jednoduché. Hruškový semenáč alebo dula. Semenáč má silný rast, silnejšie korene, vhodný je do chudobnejších, suchších pôd, môžete očakávať väčší stromček a neskorší nástup rodivosti. Dula oproti semenáču brzdí rast o nejakých 30-50%, vhodná pre nižšie tvary a zároveň ženie strom k skoršej rodivosti. Problematickejšie je plytké korenenie, hodia sa výživnejšie pôdy. Problémom duly ešte môže byť že sa s ňou niektoré odrody nemusia (napr. Boscova fľaša), tam sa to rieši medzištepením. A zároveň dávať pozor aby ste si do duly nenechali naštepiť slabo rastúce odrody, taká Concorde mi aj na plánke rastie ako priposratá, zbrzdiť ju dulou bude z nej zákrpok. Niektorý predajcovia takéto slabo rastúce a dulou zbrzdené odrody predávajú ako stĺpové. Nič také ako stĺpová hruška ale neexistuje, to sú len jablone. Hrušku stĺpovitosť prejde po prvom zastrihnutí. 

Strihanie stromčekov by som rozdelil na strihanie slaborastúcich a silnorastúcich. Strihajú sa podobne ako jablone ale pri hruškách platí silná dominancia terminálu a koncových mladníkov. Berú si majoritu živín. To môže spôsobiť že vaša slaborastúca hruštička vyzerá ako rybársky prút, dlhý tenký konár na ktorom bočné konáriky vyzerajú len ako také jebáky. Tam musíte zastrihnúť terminál a keď sa začne rozkonárovať, strážiť nech si nepustí nový terminál. Keď sa už rozkonária tak sa hrušky dobre tvarujú. Len rozumieť že vyštikávam konáriky rastúce do neba alebo vrastajúce do vnútra koruny úplne celé pri konárovom krúžku. Následne spodné konáriky, pokiaľ majú dobrý tvar moc nešúpete, skracujú sa len horné, zacvaknete ich za rastovým púčikom ktorý má správny smer nech sa udržiava pyramidálny tvar a nech majú hrušky slniečko. Ak si zas kúpite silno rastúcu hrušku (Hardyho maslovka, Grosdemange, Charneuská, Kongresovka, Avranšská, Solanka, Špinka...) tak jej radšej nechajte viac priestoru a zapestujte korunku ktorú budete udržiavať a presvetľovať. To sú odrody ktoré totiž prvé roky nerodia a ženú všetko do dreva. Rastovú silu stratia až keď začnú poriadne rodiť a nebudú mať čas vymýšľať chujoviny. Udržať ich za mladi na nejakom prísnejšom tvare to chce skúsenejšieho ovocinára a poctivý rez. Ja sa s nimi neserem, pustím ich do výšky kam dosiahnem z rebríka, tam ufiknem terminál a všetky nevhodným smerom rastúce konáriky a potom už len presvetľujem a strážim všetky pokusy o budovanie nového terminálu.

Spomeniem aj nejaké najbežnejšie choroby. Hrušky sa síce dajú pestovať aj full bio, závisí to ale od regiónu a odolnosti odrody. Niektoré pajácoidnejšie môžu pri silnom napadnutí napr. hubovými chorobami aj skapať. Ale teda k chorobám, v posledných rokoch má dosť vytáča hrdza hrušková prejavujúca sa hrdzavými fľakmi po lístí. Kedysi to bola takmer neznáma choroba. No a potom si ľudia začali okolo domov vysádzať ozdobné jalovce (borievky) lebo však treba vybudovať komárom nejakú skrýšu počas horúceho leta. Bez jalovca táto choroba nevie prežiť zimu. Takže ak aj vás táto pliaga serie musíte zlikvidovať všetky jalovce v okolí. Susedia občas protestujú, ale človek si musí v živote stanoviť priority. Ak máte na lísti čiernostrieborné fľaky tak je to septorióza. Dá sa ignorovať, nezvykne robiť veľké škody ale mal som už prípad keď mi odprášila tretinu lístia na strome. Vlhkosť milujúca chrastavitosť vám okrem lístia ochrastaví aj plody a je okolo nej dosť tradícia striekania, no ja s ňou na teplej veternej rovine trebárs vôbec problém nemám. Vo vyšších polohách na biopestovanie zháňajte na túto chorobu rezistentnejšie odrody, tam už vie robiť škody. Z chrobáčikov je najbežnejšia méra a vošky. Zistíte ich tak že vám po strome behá kopa mravcov a niektoré listy a plody sú akoby zakrpatené. Buď pri stopke objavíte také nenápadné hnedé malé hovná, to je méra, alebo zospodu listov sivé hovná, to je voška. Ak máte lenivé lienky treba fúknuť insekticíd. Osy a sršne sa špecializujú na odrody s jemnou mäkkou až múčnatou dužinou. U mňa im najviac chutí Júlova, Solanka a General Leclerk. Ak ich máte regionálne priveľa vyberajte tie s tuhšou resp. pevnejšou dužinou. Ešte sa môžete u niektorých odrôd stretnúť s kamienkovaním dužiny. To je záležitosť zlého hnojenia. Priveľa dusíka, málo iných živín. Ja som mal takto Parížanku na okraji štandardne liadkovaného zemiakoviska. Plody boli krásne a kamienky v dužine zas pekne otravné.

Poďme už ale na samotné pálenie. Spolieham, že tí ktorých to zaujíma sa sem dočítali aj v predchádzajúcom dieli a teda nebudem to už tak rozpitvávať a uvediem hlavne rozdiely a špecifiká pri práci s hruškami. Za prvé nesnažte sa hrušky odšťavovať resp. muštovať. Aj keď sa zdajú byť šťavnaté, veľmi netečú a sú tam straty na cukroch a aromatických látkach ktoré zostanú v odpade. Pôjdeme teda cestou drte. Dôležite je ale zbaviť sa jaderníka ktorý serie chuť. Osobne som mäkké hrušky pretláčal cez sito a zahadzoval stopky, tie s pevnejšou dužinou som zas zomlel, na sito hodil sieťovinu a až tak pretlačil. Ďalším problémom môže byť hlavne u múčnatých hrušiek slabá šťavnatosť kvasu. Kvasinky potrebujú kvapalné prostredie. Doliatie vody čiastočne pomôže, ale voda vám klesne na dno a časť „suchého“ kvasu si bude plávať po vrchu. Niektorí ľudia robia to, že kvas pravidelne premiešavajú ale ja to veľmi neodporúčam, hruškový kvas je totiž dosť povestný sklonmi k zoctovateniu a pravidelné vetranie tomu echt napomáha. Poriadne premiešajte hlavne na začiatku. Ak vám nerobí problém investovať nejaké drobné tak lepšiemu skvapalneniu a zároveň uvoľneniu arómy pomáhajú enzýmy. Ja mám skúsenosti len s Distizymom. Týchto prípravkov je však viac a trocha pomôžu. Vážnejším problémom hruškového kvasu je jeho pH. Hruštičky sladké ako med a cukornatosť sotva 8 – 12 °Bx. Oni tak nejak majú nízky obsah kyselín a javia sa nám preto sladšie. Ani len tú kyselinu čo sa volá vitamín C veľmi neobsahujú. Kvasenie je ale bezpečnejšie v kyslejšom prostredí a vyššie pH prospieva práve octovému kvaseniu. Neviem či viete, ale historicky bol prvý ocot vlastne skysnuté víno. To čo sa teraz predáva ako exkluzívny vínny ocot je vlastne taká životná tragédia jedného francúzskeho vínka. Čo s tým ak chcem zmenšiť šancu na takúto tragédiu. Znížiť pH kdesi na hodnotu medzi 3 – 4. V dnešnej dobe sa dajú relatívne lacno kúpiť pH metre a s kľudom berte tie lacné, podobne ako pri refraktometri ani tu nejakú extra presnosť nepotrebujeme. Čím okysliť? Ja kupujem vo vinárskych potrebách kyselinu citrónovú. Ak vám kvas pekne stabilne rýchlo prekvasí a viete si okamžite vybaviť pálenie je super. Len je trocha prchavejšia. Taká čo moc neprchá je napr. kyselina sírová ale ja ako človek ktorý si rád vypije nerád pracujem s takýmito vecami. A potom sú ešte špecializované prípravky priamo na okysľovanie kvasov ale ich ceny sa mi teda nepáčia. Pre stabilné naštartovanie kvasenia a zlepšenie výťažnosti by som pri hruškách odporúčal pridať kvasinky. Urobiť si ešte pred naplnením suda zákvas kde rozrobíte ušľachtilé kvasinky so šťavou z hrušiek. Keď ožije vmiešate ho do kvasu. Predajcovia vám budú ku kvasinkám odporúčať aj živné soli, tie sú ale dôležité hlavne keď prekvášate vysoko cukornaté, na živiny chudobné látky. Zlepšujú množenie kvasiniek ale v tomto prípade nie sú nutné. Ďalším rizikom pri hruškách je teplo. Pozor na teploty blížiace sa k 30-ke. Viackrát som sa totiž stretol s ľuďmi ktorým hruškový kvas v lete pri vyšších teplotách prekvasil za necelé dva týždne. Kopa zostatkového cukru v ňom a kvas mŕtvy. Práve pri teplotách okolo 30°C a vyššie nastáva riziko že sa kvasinky prudko namnožia následne prudko stúpne alkohol a následne z toho všetky chytia šok zo zmeny prostredia a zdechnu. Čiže radšej pomalšie stabilne prekvasenia pri nejakých 20°C za nejakých 3 - 8 týždňov (kým to ešte buble) než táto populačná explózia. Po dokvasení treba kvas čo najrýchlejšie vypáliť. Ak z nejakého dôvodu nemôžete riadne dokysliť a do chladu. Na pálenie je v tomto prípade lepšia rektifikačná kolóna a pozor na dokvap. Stále veľmi pekne vonia ale môže poondiť chuť. Nepúšťať ho a včas prepnúť.

Po vypálení je potrebné nechať hruškovicu riadne odvetrať a nechať aspoň rok, dva odstáť nech riadne prebehne oxidácia a esterifikácia. Má totiž veľmi robustnú chuť ktorá keď je mladá vie riadne „kopnúť“ do papule. Starnutie v sude neodporúčam resp. je v tomto prípade silne otázna jeho vhodnosť. Pil som dva roku starnutú a áno, bola jemnejšia ale chuť bola zmenená a nie moc sa mi to páčilo. Za mňa hruškovica má chutiť a voňať hruškovo a nič iné tam nechcem. Ale možno som len konzerva. Čo sa týka riedenia. Full power hruškovica má krásny dozvuk ale oheň alkoholu prebije chuť hruškovice na podnebí. Ale z nejakej tej 65-ky si chlipkať ako keď ochutnávate horúcu kávu je vcelku fajn senzorický zážitok, prešmirgľovať troška mandle. Samozrejme, ak nie ste zvyknutí, možno pustíte nejakú tu vzorku sopľov ale však aj to je zdravé. Ak si ju chcete dlhšie prevaľovať na jazyku a mľaskať nad chuťou tak sa zvykne tlmiť na 45-52%. Na zdravie.

Nejdem to ďalej naťahovať, nabudúce niečo menej známych jadrovinách ako dula, mišpuľa a jarabiny.