To, že nás nechal prepadnúť z telesnej, sme sa dozvedeli od matikárky, ktorá hystericky vykríkla, keď videla naše koncoročné známky zapísané v triednej knihe. Jej presné slová zneli:  "Kriste pane Peter, tá 5ka z telesnej tam čo robí". Samozrejme som bol z toho hneď v strese ako Majk Spirit pri otázke, čo sú akordy? Následne prišla informácia, že okrem mňa nechal prepadnúť ďalších dvoch jedincov a to sme už tušili koľká bije a čo tým Braňo K. asi sledoval. Potvrdenie prišlo neskôr aj od triednej, ktorá sa v tejto situácii asi prvý krát zachovala ako triedna. Vraj hneď ako sa to dozvedela, išla za Braňom, ktorého následne zjebala ako malého chlapca. Ten ale trval na svojom a nedal sa obmäkčiť.

 

Triedna nám potom povedala, že z neho aspoň vytiahla toľko, že to myslel viac menej výchovne. Podľa jej informácií, stačí prísť v auguste na komisionálne preskúšanie z telesnej výchovy. Reku či si robí srandu, že čo tam budeme robiť, či kotúĺe a hádzať granátom ako jebkovia, odpoveď - áno, presne to budete robiť. Keď som doniesol domov takéto vysvedčenie, oco sa takmer zadusil od smiechu. Mame to také vtipné už neprišlo, ale čo mohla robiť. Jej syn mohol dopadnúť aj horšie, mohol napr. uvádzať zábavno-humoristickú reláciu Neskoro večer. 

 

A tak som sa v auguste porúčal na horúcu akademickú pôdu, kde bolo potrebné dokázať, že mám talent na viac ako len na žmolenie juniora. Dá sa neurobiť takéto komisionálne preskúšanie z telesnej? Nuž možno áno, ale nás sa to našťastie netýkalo. Jediná komplikácia bola v tom, že Braňo nemal v úmysle nám dať nič zadarmo, a nechal nás to všetko pekne vyžrať. A tak sme robili kotúle a kotúle, kým nebol on spokojný, behali sme 12 minútovku, ktorú on zabehne za 10, potom sme hádzali už spomínaným granátom, podávalo sa volejbalovou loptou, skákalo do piesku a podobné zmysluplné disciplíny. A tak sme všetci traja dostali nakoniec 3-ku z telesnej, stále asi ako jediní v celej histórii školy. To pre nás znamenalo koniec druhého ročníka a o pár týždňov mal začať ten tretí. Boli sme uistení v tom, že učiteľa telesnej nám určite nezmenia. A tak nás čakali ešte dva zábavné spoločné roky.

 

Síce celé toto cvičenie bolo svojím spôsobom nepríjemné, dobre sme sa aj na tom zabávali. Čo nás však tešilo viac, bol fakt, že triedna nám dosť pomohla, keď nám vysvetlila supermanove pohnútky a jeho zmýšľanie, a rovnako, keď nás aj uistila, že žiadne opakovanie ročníka nám nehrozí. A tak sme do tretieho ročníka nastupovali všetci, teda takmer všetci, z druháku. Pár jedincov neprešlo, ako napríklad Erik, ale ten to mal nahnuté z viacerých predmetov a telesná ňou nebola. Z našej strany sa už kuli plány na odplatu, prípadne na nepríjemnenie vyučovacieho procesu.

 

V tretiaku sme mali zasa telesnú v piatok siedmu a ôsmu hodinu spolu s Áčkou. Braňo, rovnako ako v druháku, išiel príkladom, a občas prišiel na hodinu už trocha spoločensky unavený. Keď to robil aj on, niektorí od nás si povedali to isté. Len pripomeniem, že šiesta hodina končila 13:05, nasledovala polhodinová prestávka a o 13:35 začínala siedma hodina. Dostatočne dlhý čas na občerstvenie sa. Niekto si dal jedno pivko alebo dve, niekto aj dačo k tomu. Ale rozmohl se nám tady takový nešvar - niektorí vynaliezavejší si k jednému pivku začali pichať aj marihuanu intravenózne. Táto rastlina nás prakticky sprevádzala počas celých 4 rokov a niektorých ešte dlho potom. Vznikali kvôli nej rôzne prijemné aj menej prijemné situácie, ale k tomu sa ešte dostaneme. V spojení s telesnou si chlapci zvykli počas voľnej polhodinky pred začiatkom siedmej hodiny čo to zahúliť. Postupne sa to stalo piatkovou tradíciou. To malo potom výrazný vplyv na ich športové výkony, ale o to lepšia a uvoľnenejšia bola aspoň atmosféra. Pri hraní futbalu si to nikto nevšimol, ale pri kotúľoch alebo stojkách to už bolo veselšie. Ja osobne som to takto pred telesnou vyskúšal len raz, a mal som čo robiť, aby som cez tie dve dlhé hodiny nejako preplával. Skupinka, ktorá to robila pravidelne, na tom bola podstatne lepšie a vyslovene si to užívala. Aj Branislav si čo to všimol, ale nijak zvlášť to nedával najavo, lebo buď mal dosť problémov sám so sebou alebo jeho pozornosť pútal Paľo z áčky. Paľo, bývalý čistý jednotkár zo základnej, sa na strednej úplne zmenil. Známky ho absolútne nezaujímali, prechádzal horko-ťažko so štvorkami, začal počúvať death metal, a na všetko okolo seba sral, aspoň tak sa to zdalo z vonku. Prípravu na telesnú však dotiahol na úplne iný level. Začal tiež tým, že si čo to vypil, potom aj skombinoval s už vyššie spomínanou substanciou. Avšak, cez tú polhodinovú prestávku, zvykol navštíviť svoju starkú a pokradnúť jej rôzne lieky. Tie potom v rôznych divokých kombináciách pojedol. Doteraz sa čudujem, ako je možné, že sa mu nič nestalo. Po týchto liekoch chodil ako mátoha, dokopy nič nepočul a komunikácia s ním bola praktický nemožná. Jednu scénku si pamätám ako by to bolo včera. Braňo nám známkoval podanie na volejbale a Paľo nebol schopný podať loptu ďalej ako pol metra od seba. Niektorí z nás vedeli, o čo ide, všimol si to aj Branko, pozeral sa Paľovi priamo do očí, chytil ho za dlhé vlasy a začal na neho hulákať či si z neho robí dobrý deň. Paľo bol približne rovnako vysoký ako učiteľ a zvýšený hlas na neho nikdy nerobil dojem. Trvalo mu asi 5 sekúnd, kým aspoň ako tak pochopil čo sa deje. Absolútne neprítomným pohľadom sa pozrel na Braňa, dačo si len sám pre seba zahundral, vlasy si vytrhol z jeho ruky a pomalým krokom sa pobral preč. Toto Branka ešte doťuklo do dokonalej vývrtky, otočil sa za Paľom, že sa s ním rozpráva, ale ten ho už vôbec neregistroval. Braňo sa rozbehol za ním, ale jemu do cesty vstúpil Julo, ktorý to rýchlo zachraňoval vetou, že sa Paľo dneska necíti nejak dobre, nech ho nechá vyfúknuť. 

 

Ďalšou zaujímavou situáciou bolo, keď si Tibo raz zabudol svoj prepotený úbor v skrinke a k tomu ešte v igelitke. Keď si ho tam po víkende našiel, tričko ukrutne smrdelo, stačilo, že sa raz prebehol po telocvični a ten smrad bol takmer neúnosný. Mali sme hrať na tejto hodine futbal a Tibo nemal žiadne tričko na prezlečenie. Asi nikdy v živote nedal a ani už nikdy nedá toľko gólov ako vtedy. Nikto pri ňom nechcel byť, nikto nechcel ísť s ním do súboja. Braňo ešte mne povedal, nech na neho idem hrať osobku, že mi dá jednotku. Len som mu zakričal, nech mi dá kľudne aj tri 5ky, ale k tomu smradu sa nepriblížim ani o cm bližšie ako musím. Julo sa nakoniec nad ním zľutoval, dal mu svoje tričku a on bol v tielku. Ten smrad bol však neznesiteľne štipľavý, neviem ako dlho trvalo, kým ho vyvetrali. 

 

V tretiaku sme na konci roka mali ísť na koncoročný výlet, kde by sme aj spali dve noci. Nato sa každý z nás prirodzene tešil. Z iniciatívy pre nás nepochopiteľnej nám to na poslednú chvíľu zmenili na dva denné výlety, v triede samozrejme zavládlo sklamanie, a veľa z nás sa cítilo podvedených. Denný výlet mal trvať 4 hodiny a z toho hodinu a pol by sme strávili v autobuse. Preto sa našli takí, ktorých rodičia zdieľali sklamanie so svojimi deťmi a jednoducho im na tieto dva dni dali ospravedlnenku a deti nemuseli ísť do školy, a tým pádom aj na tieto dva denné výlety. Takto sa uliala asi tretina triedy a počty na výletoch sa výrazne zredukovali. To Braňa rozzúrilo, a tým, ktorí si takto pomohli, to aj nahlas vykričal. My sme si z toho nič nerobili, práve naopak, boli sme o to spokojnejší, o čo on bol nasratejší. Bolo pre neho nepochopiteľné, ako sme sa takto mohli uliať a zároveň porušiť pravidlá, ktoré on mal určitým spôsobom vo svojej hlave pochopené. Argument, že rodičia na to majú právo (prišlo to aj od triednej) nepomohol. Tým nám len ukázal, čo ho najviac sere, a bolo dobre, že my sme si to v tom momente uvedomili. 

 

Náš meisterstuck sa nám podaril na konci tretiaku/začiatku štvrtého ročníka. Na konci tretiaku sme sa bavili o tom, čo dať Braňovi ako darček na rozlúčku do posledného ročníka. A tak po pár úvahách sme sa dohodli na tom, že sa viacerí necháme vypísať od doktorov - teda, že budeme štvrtá zdravotná skupina a doktor nám zakáže cvičiť. V okrese s niečím takým problém nebol, každý z nás poznal nejakého doktora alebo doktorku. Tí s tým nemali najmenší problém. Mne sa napríklad náhle zhoršila alergia a doktorka nechcela nič riskovať. A tak sme každú hodinu telocviku len sedeli neprezlečení na lavičke v telocvični. Naša skupina mala 5 členov, teoreticky každému z nás ten pohyb na telesnej aj tak trochu chýbal, ale prakticky sme permanentne pri každej hodine spokojní a vyškerení nasierali Braňa takmer do nepríčetnosti, a ten pocit sme si aj patrične užili. Či to bolo vtedy správne, neviem. Pravdou však ostáva, že naše vzťahy boli takmer celý čas dosť vyhrotené, a brali sme to tak, že kto z koho.