Branislav mal ako telocvikár všetko, len nie to, čo by sme si my želali. Hodiny telesnej sme mali spojené s Áčkou, kde bolo len 6 chlapcov. Všetci boli v pohode a vychádzali sme s nimi bez problémov. Takto to bolo celé 4 roky. Nás bolo v triede 13 chalanov. Telák sme väčšinou mali rozdelený na dve rôzne hodiny v týždni, ale celý druhák sme mali telesnú ako 7. a 8. hodinu v piatok. Toto nebolo samozrejme po chuti všetkým a dochádzka začínala pokulhávať. Prvý polrok sme sa viac menej len navzájom oťukávali. Všetci sa správali relatívne dobre, mňa dokonca vybral reprezentovať školu na dva futbalové turnaje. To predstavoval vrchol našich vzájomných vzťahov a odvtedy už išlo všetko len dole z kopca.
O Braňovi kolovali po škole rôzne fámy a príhody, ktoré ale s obľubou rozprával o sebe len on sám. Vypočuť si ich musela každá trieda, ktorú kedy učil. Z nejakého dôvodu učil telesnú vždy len chlapcov. Čo konkrétne za tým bolo, som nevedel a ani neviem, ale tak to fungovalo vraj už dlho predtým, ako sme na školu prišli my. V každom prípade viem, že raz alebo dvakrát mal poznámku smerom k Bei a k tomu ako je fajne vyvinutá. Odhliadnuc od jeho vlastných príbehov, sa našej triede v prváku a druháku nepáčil jeho prístup k Erikovi, ktorý s nami vydržal prvák a v druháku prepadol. Erik bol ten chalan zo ZŠ, ktorý prišiel spolu s Julom, a bol trocha pomalší. Na gympli bol tento rozdiel ešte o trochu badateľnejší. Prvák prešiel len natesno, v druháku prepadol z troch predmetov. Ale po tom, ako prepadol, sa mu začalo dariť lepšie a gympel ukončil rok po nás. Erik rovnako nevynikal ani v telesnej, nemal veľmi koordinované pohyby, bol pomerne vysoký a chudý. Zo strany telocvikára sme preto v jeho prípade očakávali trocha trpezlivosti a pochopenia, a možno aj toho, že takéhoto človeka podporí. V tomto prípade to však vyzeralo presne naopak.
Dekel mi prvýkrát urazilo už po troch mesiacoch v prvom ročníku, keď sa nás nenápadne spýtal, čo tu ten retard s nami robí. Jasné, HA-HA, robí si srandu, to bolo fakt akože smiešne, OK, pokračujeme ďalej v hodine, pán učiteľ bude vtipkár. Avšak ďalšia situácia z kategórie dekel ustrelený nenechala na seba čakať, ale to sa už odohralo pred celou nastúpenou triedou. Však keď už niekomu naložiť, tak poriadne. Erika sa nenápadne spýtal jednu nevinnú otázočku či vie rátať? Erik odpovedal áno, viem, a na to prišla reakcia: tak rátaj s tým, že si pekný debil. Tak si vravíme, že pán učiteľ má asi rád čiernejší humor, nemusí byť možno hneď len chuj. Ale o týždeň nato vyvrátil všetky naše pochybnosti, a to tak, keď Erikovi začal zasa pred všetkými vysvetľovať, že keby sa bol narodil v starovekej Sparte, tak by ho určite ako nepodarok hodili spolu s ostatnými defektami z útesu, pretože tam pomalšie deti netolerovali. Vtedy popri ňom ešte aj Marcin vyzeral, že sa neminul povolaniu. Erik bol teda jeho obľúbeným cieľom, viackrát ho vybral aj nato, aby nám predviedol, ako sa napríklad skáče cez kozu a podobne, aj keď bolo jasné, že to robí len pre vlastné pobavenie. Pamätám si aj, ako sme hrali futbal alebo volejbal, a keď som práve stál za čiarou a on stál pri mne, tak aj tam len tak ako keby medzi rečou prehodil nie práve vhodnú poznámku o Erikovi a jeho športovom talente. Nebol nevyhnutne sedlák, ale keby sa bol narodil v USA, tak by asi šukal vlastnú sestru. Keď Erik potom prepadol, tak v tretiaku a štvrtáku sa začal pravidelne ukájať na Paťovi, ktorý bol antitalent na volejbal a bežne sa stávalo, že ho častoval rôznymi pokrikmi počas toho ako sme hrali, aj keď to bolo absolútne mimo.
Naspäť k jeho dvom obľúbeným príbehom o sebe samom, na ktorých sa dalo len zasmiať. Prvý bol ten, ako sám rozbil 10tich mafiánov. Opisoval nám, ako si ho odchytili pri tom, ako vychádzal z krčmy a všetci sa do neho pustili. On mal však silu medveďa a nič ho preto nedokázalo zaskočiť, išlo o neférový súboj a od začiatku bolo o jeho výsledku rozhodnuté. Po pár minútach na zemi ležalo 10 mafiánčikov a on bez jedného škrabanca spokojne odkráčal domov. Za svojej mladosti bol aj aktívny hráč futbalu. Hrával obrancu v okresnej súťaži a neskôr v piatej lige. Tesne pred koncom prvého polčasu dôležitého zápasu mu súperov útočník silno pristúpil členok. Tak silno, že ledva dokráčal do šatne. Tam si dal kopačku dole z nohy a videl, že ju má celú opuchnutú(nohu, nie kopačku) a ledva dokáže chodiť. V tom si ale k nemu prisadol tréner a vysvetľoval mu, že ten zápas musí dohrať, lebo bez neho to v žiadnom prípade nezvládnu. A tak si zobral ten chladiaci sprej, ktorý sa v okresných súťažiach aplikoval od zlomeniny nôh, cez vypichnuté oči, až po otras mozgu, a kompletne celý ho minul na svoju nohu. Takto znecitlivenú si ju potom napchal do kopačky a celý druhý polčas ich obrana pod jeho vedením odolávala zákernému súperovi. Rozkaz znel jasne, nesmí projít za žádnou cenu. A neprešli, lebo on bol tam s jednou zdravou nohou a druhou na pol ochrnutou. Jedna vec je ohurovať pubertiakov počas telesnej, aj keď tieto príbehy by mu neuveril ani Forest Gump po mozgovej porážke, ale druhá vec bola tá, že on ich viackrát spomenul aj v zborovni medzi kolegami, lebo naša nemčinárka nám to tiež spomínala úplne nezávisle od našich skúseností s ním.
Ďalšou kapitolou v jeho, ale aj našom živote bol chlast. Neustále tvrdil, že on nepije, a ak už hej, tak len kapánek. Keby bol povedal, že občas si vypije, nič by sa nebolo dialo a absolútne nikto by sa nad tým nepozastavil a nikto by si to nebol všímal. Ale už pri prvom pohľade bolo jasné, že ľúbi vypic. Ale nie, on zasa hrdina a on alkohol neholdovať. On alkohol ale holdovať, a viac krát nám to dokázal. Nedá sa nespomenút, ako ho kombinácia pív a domácej počas nášho lyžiarskeho zradila. Triedna sa mu snažila vysvetliť, že nasávať v bare na chate, kde spia všetci študenti a učitelia možno nie je najlepší nápad, ale on si nedal povedať. A tak to dopadlo tak, že sa snažil vypotácať hore schodmi, najebaný úplne na handry. Asi 30 študákov sa zhrnulo okolo neho a za každý jeden schod sa strhol obrovský aplauz ako odmena. Držal sa zábradlia a bojoval sám so sebou a zemskou gravitáciou. Bolo to smiešne aj tragikomické zároveň. Potreboval sa dostať len na prvé poschodie. Na medziposchodie to zvládol asi za 6 minút. Všetci si ho pri tom nahrávali na svoje mobilné telefóny a pár dobrých nahrávok sa aj podarilo (treba však pripomenúť, že bol rok 2006 a kvalita nahrávok tomu zodpovedala, a nie každý mal vtedy ešte mobil s foťákom alebo farebným displejom). Neviem, ako dlho by to trvalo celé, ale keď bol práve na medziposchodí a zábava gradovala (aspoň naša), tak si ho všimol jeho učiteľský kolega a rozhodol sa mu pomôcť. Tak si jednu jeho ruku prehodil cez svoje rameno a rýchlo ho odšikoval do svojich komnát. Neskôr v druháku sa viackrát stalo, že na tie siedme a ôsme hodiny prišiel už mierne zachytený a spokojnučký, a bolo cítiť, že niečo si už polial sám v kabinete (o to ľahšie sme ho aspoň presvedčili na hranie futbalu, zatiaľ čo on si podriemkaval na lavičke bokom, bola to win-win situácia). Čerešničkou na torte bolo, keď sa po škole v treťom ročníku rozkríklo, že opitý šoféroval svoje auto, čapli ho policajti a zobrali mu vodičák, lebo nafúkal. V tretiaku sme dvakrát išli dole na štadión behať obľúbenú 12-minútovku. Z gympla to bolo asi 10 minút pešo a bola to posledná hodina, takže mali sme dosť času sa premiestniť. Prvýkrát zobral Braňo troch so sebou v aute. Druhýkrát, keď sme už dobre vedeli, že nemá vodičák, sme sa ho opýtali, či by nás nezobral aj dnes, ale na to odpovedal, že sa veľmi rád s nami prejde. Na otázku, prečo neísť autom, nám prekvapivo asi prvýkrát pravdivo vysvetlil, čo sa stalo. Aspoň sa nám v tom momente zdalo, že hovoril pravdu a nič si nevymýšľa. Údajne mal v piatok v šenku vypiť asi 2 pivá, sadol do auta, a chcel sa odviezť autom k domu. Problém bol ten, že býva na konci dlhej jednosmerky v meste, a nechcelo sa mu robiť kvôli tomu obchádzku (aj keď použiť slovo obchádzka v spojení s našim okresným mestom VK je viac ako trúfalé), tak sa v piatok večer pustil dole jednosmerkou, len teda v opačnom smere, ako bolo povolené. Keď už bol kúsok od svojho domu, mali ho zastaviť policajti a pýtať sa ho, prečo ide v nepovolenom smere. Snažil sa im to vysvetliť, že býva už len kúsok, a na to mala padnúť otázočka: požili sme nejaké alkoholické nápoje, pán šofér? On ako dobrá duša, sa mal priznať, že si dal 1-2 pivká a nato nafúkal, policajti mu zobrali vodičák. Či už tých pív bolo viac alebo menej, nikto nezisťoval, v ten deň bol relatívne normálny a správal sa celkom ok. Niekedy aj on mal svoje lepšie dni.
Veľmi rád by som na konci tohto článku napísal , že opisovaná postava je fiktívna a nič z toho sa nestalo, ale tak to nie je. Nech už bolo ale jeho správanie akékoľvek, nikdy sme to nebrali nejako tragicky a veľmi radi sme si aj my z neho robili srandu. Ideálne bolo, keď nám niečo ukazoval a my sme si ho doberali, napr: ale pán učiteľ, pre Vás to nemôže byť žiadny problém, veď ste sám vysekali 10 mafošov alebo Vy keď ste boli mladý, tak ste to určite zvládli bez problémov, prečo nám neukážete ako nato? Samozrejme, nebol včerajší a dokázal pochopiť sarkazmus a iróniu. Zaujímavé bolo, keď sme ho požiadali, nech nám ukáže, ako sa vytiahnuť poriadne na hrazde, lebo naše pokusy mu neboli dosť dobré, a tak bol na rade on - nedal ani jeden zhyb a výhovorka znela, že ho už dlhšie pobolieva lakeť. Na slovenčine, keď sme mali písať nejaké slohy, on bol našou obľúbenou témou. Viaceré slohy sa venovali priamo jeho osobe alebo sme ho používali ako porovnanie pre niečo nezničiteľné. Mišo raz priamo v slohu spomenul, že pán telocvikár je rýchlejší ako čerstvo vystreknutá sperma. Vtedy nám všetkým vybilo poistky a ešte aj ináč Scheldonovský slovenčinár vyprskol do smiechu. Slovenčinár bol práve menej schopný chápať sarkazmus, a preto Braňovi povedal a pochválil ho, aký je pre nás dobrým vzorom a ako často sú u nás o ňom písané slohy. Vedel, že si z neho robíme prdel, ale prijal to v pohode, aspoň sme si to vtedy mysleli. To, že to tak úplne v pohode nezobral, sme pochopili na konci školského roku, keď nás viacerých nechal prepadnúť z telesnej.
