Triedna s nami v podstate nikdy nebola spokojná. Už od prvého dňa sme jej úspešne liezli na nervy, na čo sme boli aj patrične hrdí. Náš vzťah s ňou nebol nikdy počas celých 4 rokov ideálny. Najviac nasratá bola asi na konci druhého ročníka. Celá škola sa zišla v miestnom kine, kde sa mal zhodnotiť uplynulý školský rok. Riaditeľ na pódiu vyhodnocoval tých najlepších jednotlivcov a triedy. Popritom samozrejme rovnako spomenul aj triedy s najhoršími výsledkami. Pri tomto hodnotení bola naša trieda spomenutá trikrát. Mali sme suverénne najviac vymeškaných hodín na celej škole, najhorší priemer známok všetkých žiakov z triedy a aj najviac neospravedlnených hodín (to bolo spôsobené hlavne jednou devou, ktorá aj v druháku prepadla a odišla zo školy. Nižšie v článku je popísaný spôsob, akým sme my riešili ospravedlnenky). My sme na tieto fakty boli patrične hrdí, zvyšok školy nám za každým prvenstvom aplaudoval a triedna by sa vtedy najradšej presunula na Sibír. 

 

Prvý polrok prvého ročníka prebiehal veľmi uspokojivo. Zistili sme, že sme dobrá partia chalanov, že všetci vrátane dievčat si rovnako ľúbia vypic, ale tam to neskončilo. Alkohol hral podstatnú rolu počas trvania celého gympla. Na základnej sme tomu ešte veľmi neholdovali, ale už v prváku na strednej sa všetko otočilo o 180 stupňov. Stačilo, že vonka bolo troška teplejšie a hneď sme si išli sadnúť na pár pív a k tomu aj nejaké tie polky. Pri tomto životnom štýle, keď škola skončila o 13:00 alebo o 14:00 to bolo v pohode, aj tak sme stíhali byť doma o nejakej štvrtej alebo pol piatej a do večera sa niečo poučiť, ak sme cítili tú potrebu. K tomu rovnaké rituály aj v piatok a sobotu, pričom tu množstvo chľastu podstatne pribúdalo. Dostať sa k alkoholu v potravinách alebo v krčme nebol absolútne žiadny problém. Často sa stávalo, že ku koncu školského roka sme jednoducho ráno ani nešli do školy, namiesto toho sme išli do potravín, kde sme si kúpili čučko (napr. Milenka) a z toho sme si robili strik s kofolou. Za mestom je skalná stena, kde sme si urobili oheň, celý deň len popíjali, opekali si nejaké špekačky, a niektorí, ktorí sa na to cítili, skúšali vyliezť na vrchol tohto kamenného brala. Takéto skills mal len Tibo, ktorý vyliezol všade, kam si zaumienil. Zvyšok sme zvládli tak maximálne 1 meter. Boli sme v prírode, počasie bolo skvelé, známky viac menej uzavreté, a my počas celého dňa mierne pripití a o to spokojnejší. V meste sme sa veľmi nechceli zdržovať, lebo tu každý poznal každého, a preto sme sa strategicky väčšinou upratali mimo civilizáciu. Lokalít, kam sa dalo ísť, bolo veľa.

 

Urobiť si ospravedlnenku nebol absolútne žiadny problém. Na to sme mali v podstate dve techniky. Prvá, a tá jednoduchšia, bola nasledovná: dievčence z triedy nám jednoducho do študijného preukazu napísali ospravedlnenku ako keby od rodičov. Začínalo to nejako takto: Prosím ospravedlňte môjho syna .... ...... z vyučovania zo dňa .....  Niekedy k tomu napísali z rodinných dôvodov alebo aj bez uvedenia dôvodu. Triednej to stačilo, nikdy po tom detailnejšie nepátrala. Vždy sa pritom tvárila znudene a po sekundovom pohľade na tento text len kývla rukou a všetko bolo v poriadku. Každý z nás mal jednu spolužiačku, ktorá len jemu písala takéto diela do študijného. Vďaka tomuto mali všetky takéto ospravedlnenky jednej osoby rovnaké písmo a nič nebolo podozrivé. Rodičia mali vtedy právo takto ospravedlniť svoje deti 5-6 dni v rámci celého školského roka. Nebolo samozrejme možné, aby toto videli naši rodičia. Študijný preukaz sa bežne fasoval na začiatku školského roka. Niekedy počas prvého mesiaca sme jednoducho triednej povedali, že sme ho stratili a dostali sme druhý. Jeden bol oficiálny, a teda aj pre rodičov, druhý bol určený práve pre takéto účely. 

 

Druhá technika pre výrobu už spomínaných ospravedlneniek bola trocha viac sofistikovanejšia. Prišiel s ňou Tibo, ktorý nám takto dosť výrazne uľahčil život a prezradil nám celé jeho know-how. Všetkým nám rozposlal email, kde vo worde bola pečiatka od doktora, alebo len jej rámček bez textu. Sem si mohol každý dopísať údaje doktora, ktorého len chcel. Ja som mal napríklad ešte nejaké staré žiacke knižky s dostatkom pečiatok od rôznych doktorov, ktoré v takýchto prípadoch boli dosť nápomocné. Keď bolo všetko správne vyplnené, vo worde bola možnosť otočiť túto pečiatku zrkadlovo. Potom stačilo zobrať len jeden papier A4, a na to miesto, kam mala byť pečiatka vytlačená, nalepiť jednu vrstvu klasickej kancelárskej lepiacej pásky. Potom stačilo pečiatku jednoducho vytlačiť na miesto s lepiacou páskou, a následne to celé na dve sekundy pritlačiť na stránku študijného preukazu. Vyzeralo to vierohodne, trochu rozmazane ako pečiatka, nikdy s tým nebol žiadny problém. Podpis a dátum sa dopísal rukou. Neskôr Tibo so sebou nosieval starú dátumovú pečiatku, ktorú našiel niekde doma. Na nej sme si nastavili potrebný dátum, prešli po nej čiernou centrofixkou a zrazu sme mali aj vierohodnejší dátum. K úplnej dokonalosti to ale dotiahol Julo, ktorý takéto ospravedlnenky predával vedľa do triedy za 20 SK, čo bola cena obrovskej bagety v bufete. Nikoho z nás to nikdy nenapadlo a on sa priznal až na dozvukoch. 

 

Takto to fungovalo pre všetkých bez problémov. Pre mňa tiež, až kým som raz v treťom ročníku nezabudol doma na stole ten nesprávny študijný preukaz, ktorý rozhodne nebol určený pre rodičov. V jeden krásny deň ho našla mama na stole u mňa v izbe a len zo zvedavosti ho otvorila. Samozrejme v ňom našla ospravedlnenky od doktorov, u ktorých som už dávno nebol, a ospravedlnenky, o ktorých nič nevedela, aj keď ich mala napísať práve ona. Bolo pre ňu nemilé prekvapenie a vytriezvenie z toho, ako dobre zvláda výchovu teenagera. Ja som spokojnučký a kľudnučký prišiel zo školy domov a po príchode som hneď vycítil disturbance in the force. Bez toho, aby čokoľvek povedala, som vedel, že mám problém. Posadila si ma do kuchyne za stôl a v rukách držala dôkazový materiál. Až vtedy som pochopil, koľká bije. Začala ma chytať panika a tepová frekvencia začala stúpať. Mama si každú falošnú ospravedlnenku označila zvýrazňovačom a na každú z nich sa ma osobitne pýtala. Chcela počuť presné dôvody, prečo som v daný deň nešiel do školy a kde som bol. Samozrejme úplne všetky presné dôvody som jej povedať nemohol, a tak som musel v ten moment zapájať aj fantáziu. Veľa vecí bolo pravdivých, ale veľa bolo zjemnených alebo len čiastočnou pravdou (pre jej a môj pokoj v duši). Až na konci rozhovoru vytiahla eso z rukáva, keď mi povedala, že volala s triednou, a na všetky tieto dni, kedy som nebol v škole, sa jej spýtala, či to sedí. Tá jej to samozrejme potvrdila, a s triednou sa dohodli na tom, že ak niekedy v budúcnosti budem chýbať, tak triedna to telefonicky oznámi mame. 

 

Na prvý pohľad to vyzeralo zúfalo a myslel som si, že mi skončili zlaté časy. Avšak žiadna kaša sa nepapá taká horúca ako sa varí a postupne sa všetko vracalo do starých koľají. Triedna si na to dávala pozor asi mesiac a pol. Tak dlho jej vydržalo jej odhodlanie, ale potom ochorela a asi 3 týždne bola na PN a nebola v škole. Mamu som o tom samozrejme neinformoval, a triedna po návrate mala dosť problémov sama so sebou a na nejakú dohodu si len ťažko spomenula. A tak po trochu viac ako dvoch mesiacoch bolo takmer všetko po starom. Ja som sa však poučil a už som si dával sakra pozor, kde čo nechávam.  

 

Tretí a štvrtý ročník boli výborné, dokonale sme sa všetci poznali, keďže sme spolu trávili takmer každý deň v triede, vedeli sme, čo od druhého čakať a na gympli sme už patrili medzi tých najstarších. Rovnako aj učitelia vedeli, čo od nás môžu čakať a nesnažili sa nás zmeniť. Teda okrem telocvikára, ten s nami bojoval celé 4 roky a rovnako aj my s ním. Jemu budem venovať aj celý budúci článok, keďže je najvyšší čas začať postupne predstavovať aj učiteľský zbor a niektoré miestne legendy.  A Braňo medzi takéto legendy rozhodne patril.