Neviem, či ste zaregistrovali, ale rok 2014 bol rokom zadku. Poriadneho. Veľkého. Natriasajúceho sa. Vyčnievajúceho do priestoru. Rokom, kedy slovné spojenie "bolo to veľké ako riť" nadobudlo veľmi, veľmi vizuálny rozmer.

 

Samozrejme, mňa to teší. Dosiahnuť efekt veľkého zadku pre mňa nikdy nebol problém. Jediné, čo ma štve, že tento kult prišiel až teraz. Kde bol, keď som mala 13 a myslela som si vďaka vtedajšej popkultúre, že nič horšie ako zadok rozmerov priemernej černošky ma postretnúť nemohlo? Kde bol, keď Justin Timberlake v roku 2003 ohodnotil miniriť Kylie Minogue na škále od 1 do 10 na 58? Mne to tak trochu zlomilo srdiečko, veď ja som ho milovala, kúpila som si jeho prvé CD za neuveriteľných 720 Sk a z neho sa vykľuje vyznávač zadočkov? Neznášam ten výraz a nielen preto, že v slovenskom bulvári súťaží s bradavkou o najviac použití v nadpisoch. Je to samozrejme najmä preto, že môj gluteus maximus tak označiť ani pri najlepšej vôli nemožno.

 

Prvýkrát som zistila, že nie som absolútne súmerná v prvej triede na ZŠ. Počas telesnej výchovy sme skákali cez kozu. Nejak slabo som sa odrazila, nezachytila som sa kozy a nešťastne som prepadla dozadu. Vtedy sa mi ten fagan Rasťo, čo nevedel dýchať so zatvorenými ústami, začal smiať, že to ma určite prevážila moja riť. No a tak som zistila, že mám signifikantnejšie pozadie ako zvyšok triedy. Dovtedy mi nikdy nenapadlo sa tým zaoberať, lebo veď decko. Dozadu som si nevidela a veľkosť zadku som nepovažovala za problém. Ale bol. Ľudia, fakt bol. Pretože ja som nevyrastala v dobe kultu veľkých zadkov. Môj svetonázor sa formoval najmä v rokoch 1997-2000, inak zvané ako predpubertálne obdobie, kedy som už konečne začala vnímať okolitý svet. Fičala Deka na Markíze a mohla som už chodiť do kina aj na iné veci ako Disneyovky. Kto si nespomínate, vtedy bolo okolo nás toto a toto. Ideálom krásy bol typ Kate Moss, teda skoro chalan, všetko malé a vyzerali tak speváčky, herečky a iné mienkotvorné osoby. Rovná postava, holý pupok a keď už niečo malo byť väčšie, vždy to boli skôr kozy, než riť. Spomeňte si na baby z Priateľov, na Spice Girls, Cameron Diaz v Niečo na tej Mary je. Jennifer Lopez sa preslávila až neskôr a Shakira to už v roku 2001 tiež nezachránila. Okrem toho, boli to len prvé lastovičky. Nemohli byť všade a nemohli zmeniť kult minizadkov hneď.

 

Dnes, kam sa len pozriete, sú rite. Obrovské zadky. Spievajú sa o nich pesničky, vyskytujú sa v skoro každom klipe, twerkujú, shake-ujú, bounce-ujú, rozpráva sa o nich, fotia sa. Nemať vzadu oblý vankúšik je dôvodom na mindrák. Baby utekajú do posilky a drepujú, akoby za nimi stál Janko Koleník a akoby preferoval zadky patriace ženám. Potom šup, fotečka zboku s heštegom #ahaakorastie! #squats #bigbooty a celý Instagram môže ochkať nad tou #belfie. Pokiaľ si slečny nevedia samovypestovať dostatočne veľký kufor, môžu si ho dať vypchať. Silikónmi. Lebo veď kto by nechcel vyzerať tak prirodzene ako Nicki Minaj. Verte mi, ak by začínala kariéru v deväťdesiatom piatom, s takou monštróznou riťou by v živote neprerazila. Kim Kardashian by tiež nemala do čoho pichnúť. S tak veľkým zadkom by sa ešte dvadsať rokov dozadu určite nedostala na výslnie len tým, že má veľký zadok. Žiadny Kanye by ani netušil, že existuje a nemala by dieťa s menom svetovej strany. Koho by vystrihovala zo svojich selfies? Aký smutný osud by ju len čakal, bez obálky na časopise Paper. Venujme prosím minútku ticha Kim Kardashian, ktorá by pravdepodobne v roku 1996 musela snáď aj pracovať.

 

Nie nie, ja som vyrastala v inej dobe. V dobe, kedy zakryť tú vec vzadu bolo mojou každodennou úlohou. Minule mi kamarát povedal, že ovládam módu. Pretože údajne viem celkom efektívne opticky zakamuflovať rozmery svojho zadku. No veď prirodzene! To je, ako keby ste povedali kominárovi, že vie celkom efektívne vymetať komíny. (Prečo mi napadlo akurát toto prirovnanie?!?) Jednoducho niečo, s čím sa potýkate každý deň svojho života, musíte časom vedieť zvládnuť na jednotku.

 

Našťastie, nie všetci muži sú vyznávačmi zadočkov jak dva kmínky. Niekedy okolo mojej osemnástky som zistila, že ono to vlastne nemusí byť mojím hendikepom. Akože áno, počula som už dovtedy, že aj veľká riť vie očariť, no považovala som to skôr za pokus o útechu nás obdarenejších. Z biologického hľadiska však mužov priťahuje väčší deriérre. Naznačuje to plodnosť ženy a takisto menší problém porodiť dieťa. Údajne najdôležitejším je pre mužov tzv. waist-hip ratio, teda pomer pásu k bokom. Vnímajú ho na podvedomej úrovni a pokiaľ sa pohybuje niekde okolo čísla 0.7, je to straaašne sexy. Chichichi.

 

Takže, hor' sa do vychutnávania si obdobia mega zadkov! Ja osobne by som sa rada poďakovala svojim rodičom, hiphopovej kultúre, v ktorej som nachádzala útechu v krutých časoch nadvlády minipozadí a môjmu prvému frajerovi. A nech to tu vydrží čo najdlhšie. Mier!