Keďže som životným postojom skôr optimista, tak krátko po mojom sado–maso zážitku v prvom centre asistovanej reprodukcie sme s manželom sedeli v čakárni ďalšieho centra asistovanej reprodukcie. Rovno aj s mojou už celkom objemnou zdravotnou zložkou pod pazuchou. S víziou, že horšie to už byť nemôže, som sa opäť nechala objednať k prvej lekárke, ktorá mala voľný termín.

Do ordinácie nás uviedla príjemná sestrička a oproti nám vyšla aj príjemne pôsobiaca mladá lekárka, ktorá sa predstavila ako doktorka tá a tá a rovno mi dala do ruky svoju vizitku, keby som si jej meno nezapamätala. S manželom si nás posadila oproti sebe a potešila sa, že už mám dokumentáciu so sebou. Normálne s nami komunikovala, pýtala sa, odpovedala na otázky, študovala moju dokumentáciu, a správala sa tak normálne, až mi to bolo divné.

Prebrali sme to, ako dlho sa snažíme o dieťa a čo všetko sme už skúsili. V tom čase sme mali za sebou rok sexu len tak, bez toho, aby sme to nejako riešili, a ďalšie takmer dva roky cielenej snahy o otehotnenie za pomoci ambulantného lekára, menštruačných kalendárov, bazálnych teplôt a ultrazvukov a niekoľkých sád krvných a iných testov. No a samozrejme môj nezabudnuteľný zážitok, pri ktorom mi zistili, že moje vajcovody fungujú normálne. Všetko toto sa mohla doktorka dočítať v mojej karte, takže to, že sa na to pýtala aj osobne, jej slúžilo ako bod k dobru.

Doktorka navrhla ďalšie krvné testy na ďalšie možné príčiny neplodnosti u nás oboch, a samozrejme aj spermiogram u manžela (komentoval to tak, že kamkoľvek prídeme, hneď medzi dverami mu strčia do ruky pohárik a pošlú ho vyhoniť si – navrhla som mu, že mu to môžem spríjemniť, ale poslal ma dopreč). Popri konzultácii našich výsledkov pri ďalšej návšteve som sa dozvedela, že okrem kdečoho iného existujú aj také chuťovky ako alergia na spermie a alergia na vlastné vajíčko, ktoré sa ale dajú obísť pomocou IVF. Najhoršou možnosťou je alergia na embryo, pretože tá sa obísť nedá nijako, telo ho jednoducho nepríjme a basta. Okrem týchto alergických vecí existujú aj ďalšie problémy súvisiace s imunitou, ktoré nútia ženské telo odvrhnúť malinkého votrelca ako nežiadúci patogén – nejaké mechanizmy identifikujú cudziu DNA a rozhodnú sa, že tam jednoducho nemá čo robiť. Uvádzam to len ako zaujímavosť, u nás sa nič z toho nenašlo a zase sme boli tam, kde na začiatku, čiže ani po takmer troch rokoch a neviemkoľkých testoch nebolo jasné, čo nám bráni otehotnieť, pretože stále sme vyzerali aj najzdravší ľudia na svete. Doktorka ale povedala, že to nemáme vzdávať a navrhla diagnostickú laparoskopiu, aby sa skontroloval stav mojich vnútorností a odhalila sa ich prípadná nefunkčnosť. Ubezpečila ma, že sa nemám báť, laparoskopia sa u nich robí v plnej narkóze, trochu jej pri tom cukalo kútikmi. No a čo, som si to aj myslela, ale po predchádzajúcich skúsenostiach som si to proste potrebovala overiť, aby som dokázala doma večer zaspať. Naplánovali sme teda termín operácie podľa môjho cyklu a s milou pani doktorkou sme sa rozlúčili podaním ruky.

Nasledoval kolotoč predoperačných vyšetrení. Vtedy to ešte bolo dosť komplikované, pretože na ne ma mohol poslať len obvodný lekár. V praxi to vyzeralo tak, že v centre asistovanej reprodukcie mi dali žiadanku pre obvodného lekára, ktorého som musela navštíviť, aby si ma na druhý deň ráno predvolal na krvné testy. O dva dni som k nemu musela ísť pre výsledky a obratom som s nimi musela ísť na interné vyšetrenie. Tam sa to skomplikovalo. Po tom, čo som obvolala päť rôznych ambulancií interného lekára a všade mi dávali termín o niekoľko mesiacov, som už bola mierne nasrdená a na jednu sestričku som už šla celkom jedovato s tým, že načo mi je termín o štyri mesiace, keď operáciu mám o desať dní a krvné testy, ktoré mám už urobené, lebo ich internista potrebuje, nemôžu byť v čase operácie staršie ako dva týždne. Potom ich podľa našej legislatívy musia zopakovať, pretože ich úlohou je uistiť sa, že som v čase zákroku spôsobilá podstúpiť narkózu. Sestrička mi odpapuľovala, že keď som vedela, že idem na operáciu, mala som si interné vyšetrenie objednať už pred niekoľkými mesiacmi a na krv som mala ísť tri dni predtým. Ja som jej na to povedala, že ad jedna som netušila, že na Slovensku je také ťažké dostať sa k internistovi, a ad dva, že to, že idem na operáciu, som sa dozvedela pred štyrmi dňami, takže ťažko som mohla byť niekoľko mesiacov objednaná na predoperačné vyšetrenie. Sestrička mi povedala, že to je môj problém a že si teda mám prispôsobiť termín operácie tomu, kedy mám interné vyšetrenie, že tak sa to robí a že to každý vie, a s tým mi tresla telefónom. Touto logikou mi celkom vyrazila dych – u mňa síce išlo o diagnostický zákrok, ale zastal mi rozum pri predstave, že ľudia, ktorí potrebujú operáciu, pretože sú chorí, musia túto operáciu niekoľko mesiacov odkladať kvôli internému vyšetreniu, a potom navyše volať do nemocnice s tým, že „viete, ja mám interné vtedy a vtedy, takže si ma naplánujte na stôl najneskôr do desať dní po tomto termíne, inak mi interne predoperačné vyšetrenie prepadne“... Nie, takto to jednoducho nemôže fungovať ani na Slovensku, alebo áno?

Môže. Teda aspoň vtedy to tak fungovalo. Ja som sa naozaj nedokázala objednať na interné vyšetrenie k neštátnemu lekárovi tak, aby som operáciu stihla, a keďže som odmietala posúvať operáciu o niekoľko mesiacov a dúfať, že v tom čase napríklad nebudem chorá, kvôli čomu by som na tú operáciu nešla, skončila som na internom vyšetrení u súkromného internistu za priamu platbu vo výške 90 EUR a rovno mi za ďalších 25 EUR vo vedľajšej ordinácii urobili aj EKG, aby som nemusela ísť ešte niekam inam. Ešteže máme to fungujúce bezplatné zdravotníctvo, lepšie fungovať už hádam ani nemôže. S výsledkami od internistu som musela ísť opäť k všeobecnému, ktorý ma konečne uznal schopnou podstúpiť zákrok v plnej narkóze. Celý tento bordel, že som musela ísť k všeobecnému trikrát, potom na interné, odtiaľ ma poslali na EKG, s výsledkami opäť na interné a potom pre zmenu naspäť k všeobecnému pre finálnu pečiatku, mi pripadal ako z nejakého blbého filmu, až na to, že to bola realita a v priebehu pár rokov som ho absolvovala niekoľkokrát. Potom sa to našťastie zefektívnilo a vypadol z toho všeobecný, krvné testy mi mohol urobiť rovno internista, takže si ho (pokiaľ viem) každé centrum asistovanej reprodukcie nakoniec zamestnalo a tým pacientkam značne zjednodušili život.

V deň operácie som sa dostavila do centra nalačno, nenamaľovaná, s nenalakovanými nechtami, oholená (stále tvrdím, že som bezproblémový pacient) a mierne vystresovaná, že čo ma asi čaká. Takže mi sestričky nemuseli tak ako pacientke na vedľajšej posteli popri odlakovávaní nechtov na rukách aj nohách vysvetľovať, že tie pokyny, ktoré nám dali na papieri, nám nedali pre srandu králikov a že oni vedia, prečo je fajn, keď lekár vidí, či intubovanej žene v narkóze náhodou nemodrajú nechty. Z čoho som vyrozumela, že asi aj mňa budú intubovať, čo mi zrovna na kľude nepridalo. Vzápätí ma o tom uistil aj anesteziológ, ktorý sa mi prišiel predstaviť a oznámiť mi, čo ma čaká. Ja som si naivne myslela, že ma niečím uspia, navŕtajú do mňa otvor, kuknú a je to, môžem sa ísť vyspať z narkózy. Anesteziológ mi vysvetlil, že skoro tak, akurát že mi ešte potrebujú brušnú dutinu nafúknuť už neviem koľkými litrami neviem presne akého plynu, aby sa orgány od seba oddelili a lekárka ich mohla poobdivovať z každej strany. Na to, aby to fungovalo, mi musia pichnúť svalový relaxant, ktorý úplne odpíše moje brušné svalstvo, aby sa nesťahovalo a spolupracovalo pri napúšťaní plynu do dutiny brušnej. Vedľajším efektom je drobnosť, že táto látka to berie demokraticky a odpíše činnosť akéhokoľvek svalstva v tele vrátanie dýchacieho, z čoho vyplýva nutnosť zaviesť mi do dýchacieho ústrojenstva trubicu, ktorou mi budú vháňať do pľúc vzduch, aby som sa z narkózy v správnom čase opäť zobudila a pokiaľ možno aj s funkčným mozgom. V tej chvíli som bola vážne rada, že som nič nejedla ani nepila, lebo by som mu to tam rovno všetko vyklopila. Takto som len chvejúcou sa rukou podpísala informovaný súhlas a s vytreštenými očami som mu ho podala. Anesteziológ, ktorý už z pohovoru vedel, že ide o moju prvú narkózu, sa na mňa usmial, upokojujúco ma pohladkal po hlave (bol vo veku, že mi mohol byť otcom, takže som to brala ako príjemný pokus o uvoľnenie stresu) a povedal, že pošle sestričku, aby mi podala náladovku. Sestrička prišla, usmiala sa, pichla mi náladovku, opäť sa usmiala, odišla a zobrala so sebou aj stres. Okej, možno to spravila tá náladovka, nebudem sa hádať.

Keď som prišla na rad, sestrička ma odviedla na sálu (uistila sa pred tým, že pod nočnou košeľou naozaj nemám spodné prádlo) a tam už ma žmurknutím privítal starý známy anesteziológ a moja doktorka. Tá ma poprosila, nech si vyhrniem košeľu až k prsiam a vyleziem na stôl. A už to išlo. Kým som sa zorientovala, ktorú nohu kam vyložiť, už som ich mala obviazané elastickými obväzmi a priviazané k podožkám, ruky som mala priviazané k iným, v jednej lakťovej jamke som mala kanylu, a cítila som sa miere v rozpakoch, že ležím rozcapená na koze v miestnosti, kde sa pohybuje šesť ľudí vrátane sanitára, ktorý vyzeral tak na štrnásť rokov. Potom som si uvedomila, že niekedy v procese mi sestrička intímne partie zakryla plachtou a hneď mi bolo lepšie. Anesteziológ sa ma opýtal, či som pripravená a či mi môže podať narkózu, čím ma fakt milo prekvapil. Prikývla som, on na mňa opäť žmurkol a oznámil mi, že podáva. Chvíľu sa nič nedialo, potom som pocítila také zvláštne pálenie v hrdle. Oznámila som doktorovi, čo cítim, a opýtala som sa, či to je normálne. On mi odpovedal, že úplne normálne a že to znamená, že to funguje a už zaspávam. Kým som sa s ním hádala, že ja teda rozhodne nezaspávam a nech s rezaním počkajú, kým nezaspím, zistila som, že som opäť na izbe vo svojej posteli, že vedľa mňa niečo pípa a že ma svinsky bolí ľavé plece.

Podľa pípania (bol to monitor srdcovej činnosti) zrejme sestrička počula, že som hore, takže dobehla a hodila so mnou reč na tému, ako sa cítim. Opýtala som sa, či som im spadla zo stola, lebo ma strašne bolí plece. Vysvetlila mi, že to je vedľajší efekt toho plynu, že oni ho síce po zákroku väčšinu vypustia, ale niečo zdrhne z brucha do tela a potom sa to hromadí v kĺboch a bolí. Prejde to o dva dni. Tak fasa, okrem brucha ma teda boleli ešte aj kĺby, to som vždy chcela. A aj tie diery v bruchu som nakoniec mala tri a nie len jednu, ako som čakala. Moje brucho už nikdy nebolo také, ako predtým.

Najsmutnejší ale bol výsledok operácie, ktorá zase neukázala nič. Jednoducho nijaký náznak toho, čo je zle, pretože všetko sa tvárilo, že je to dobré a funkčné. Tak sme sa s mojou lekárkou dohodli, že o desať dní prídem na výber stehov a dohodneme si ďalší postup. V príslušnom čase po odoznení narkózy som sa teda obliekla a odišla som domov.