Ahojte kakavkovia.

 

Keby som bola Soroš a už som si zmyslela, koho chcem do vlády v ktorom štáte, plus mala pripravenú koronu na súkromnú reality show po Novom roku, ešte z nudy by som vymyslela bizarnú súťaž, ktorou vybúram aspoň pár miestnych úradov na Slovensku. Pichadielko. Ľudí najviac trápi nezmyselnosť, preto im dám možnosť každý deň hlasovať za niečo, čo nijak mimoriadne nepotrebujú. Na vystupňovanie psychoteroru si ešte môžu aj zahrať primitívnu hru. Nech majú pocit, že majú kontrolu nad výsledkom, aj keď majú len podiel na zúfalstve.

 

Bola som v šoku, čo taká primitívna vec dokáže s ľuďmi spraviť. Udavačov, vydieračov, spamerov, teroristov, podvodníkov, závislákov, lokál-nacistov. Úradníci miest, ktorí cítili reálnu šancu, trávili na úradoch celé dni zakladaním fake účtov, hraním hry a pozor – rokovaniu s predstaviteľmi iných miest o podpore v súťaži. Lebo niekoho z Gelnice určite zaujíma ihrisko na sídlisku v Košiciach a keď taký starosta Gelnice sľúbi podporu, všetci jej obyvatelia razom idú hlasovať za náhle spriatelenú mestskú časť. Netrvalo dlho, z ľudí sa vyplavilo to najhoršie a ani hoaxy a konšpiračné teórie o stratených hlasoch, či tajných stratégiách nedali na seba dlho čakať. Zaskočil ma priam nábožensko-športovo-bojový slovník. Už bolo jasné, že o desať ihrísk „bojuje“ desať miest, no nezakrič si na sociálnej sieti „Bojujme až do konca!“. Všetkých desať ihrísk bude rovnakých, ale hlavné je byť prvý! Mne laktačný mozog samozrejme oplakal každého účastníka, ktorý nevyhral. Ale načo akože malo byť dobré vydrankať od sedem-a-pol-tisícovej Hnúšte 500 000 hlasov? Fakt neexistoval jednoduchší spôsob, ako rozdať pár ihrísk? Alebo si niekto robí sociálny experiment, aká malá vec vie rozpútať tretiu svetovú?

 

Ale o inom som chcela. Minule som si pre starosti o záchranu sveta a jednej rómskej matky sľúbila, že ďalší mesiac nikomu nepomáham. No hádajte, aká bola realita.

 

Ešte tie slová ani nedozneli, už som sa nechala zvoliť za tzv. zástupkyňu majiteľov bytov, postarom domového dôverníka. Tušíte správne, Sascha so mnou neabsolvuje len občianske záležitosti ako protest proti Kotlebovcom, spomienku na Jána a Martinu, či výročie nežnej revolúcie. Sascha už je aj pečené-varené  na domových schôdzach. Nik iný to nechcel robiť a posledný dôverník to bral tak pozvoľna, že štyri roky žiadna schôdza nebola. Zo zákona by mala byť aspoň raz za rok. Nuž a za tie štyri roky celý vchod nabral punc akejsi "vybývanosti". Spasiteľský syndróm aktivovaný, hor sa v ústrety priekakom.

 

Susedia si ma asi pomýlili s Aladinovou lampou a začali definovať svoje želania. Vymeniť elektriku v spoločných priestoroch. Má už 50 rokov, budeme lepšie spávať, keď sa prerobí. Poľudštiť spoločné priestory. Nebolo maľované aspoň 15 rokov, už si nik nepamätá, kedy vlastne. Prerobiť kočikárne na nejakú klubovňu. Stojany na bicykle. Pristaviť lodžie. Vysadiť kvety do predzáhradky. Opatrenia proti výbuchu plynu. Orezať stromy pred oknami. Výťah vymeniť. Strechu izolovať. Krajšie podlahy. Ta diky. Lebo zjavne štyri roky sa nemali komu vyrozprávať a ja si to teraz zlíznem. Keď som od bytového družstva zistila, koľko máme našetrené, tá predzáhradka pôsobila jediná reálne, aj to len ak si tie kvety vysadím sama. V podstate ročne ideme do mínusu pár tisíc. Ak sme úspory mali, prejedáme ich skoro ako Pelého vláda štátny rozpočet. No nič, však predýcham a usporiadam si v hlave, čo asi mysleli vážne a čo je reálne.

 

Už na druhý deň však začala séria úplne iných želani.

"A povedz tomu, nech povie synovi, že nemôže parkovať motorku v kočikárni, lebo to smrdí." "Povedz tej, že zabudla svoje veci pred dverami do kočikárne a ja nemôžem vyjsť s bicyklom." "Tamtá bola opitá a policajti nič nespravili, keď sme ich zavolali, urob niečo."

"Oni vyložili gauč pred výťah a nechali tak."

"Tá nosí kyslú kapustu z pivnice a potom smrdí celý blok."

"Onen fajčí a odhadzuje ohorky na zem rovno pred bránou."

"Hentá venčí psa a ští rovno pri bráne." Wow. Jak materská škôlka. Tak nič, predýcham a usporiadam si v hlave...

 

"V rozvodovej skrini niečo búcha!" čakala ma ráno správa na FB od susedy. Díky Broňa. Krásne ráno všetkým. Čo tam po plačúcom Saschati, keď môžem riešiť rozvodovú skriňu. Hej, všetci sa ma pýtali, či mi to treba, keď som spomínala, že možno budem dôverníčkou. Strašne som im nechcela dať zapravdu už prvý týždeň mojej funkcie. ALE DO PAŽE. Nie, nevybuchnem, nakojím dieťa, oblečiem nás a poďho pozrieť rozvodovú skriňu. Dig, fakt v nej niečo búcha. Jak ďateľ. Pozerám na ňu, jak keby čím dlhšie budem pozerať, tým lepšie uvidím cez plech dovnútra. No čo teraz? O elektrike viem sushi s makom, tak zavolám na bytové družstvo. Jasné, hneď niekoho pošlú. Vybavené. Ibažeby...

 

"Dobrý deň, že dačo vám tam búcha?" Hej. Volá elektrikár.

"A nemohli by ste prejsť všetky vypínače na schodoch, či to len susedia nedali niekde zápalku, aby  im nezhasínalo svetlo stále? To búchanie bude časový spínač, nech tam neprídem len aby som vytiahol zápalku." Ok, to znie efektívne, akurát, že s dieťaťom na rukách dvanásť poschodí... Vyviezla som sa na dvanáste a šla smerom dole kontrolujúc každý vypínač. Hádajte, na ktorom poschodí bol problém. Na prvom. ale nie zápalka, ale pokazený vypínač.

"Dobre, tak kúpim a prídem vymeniť, ďakujem pani, zlatá ste." A mne zaškrípali zuby, že to si mohol elektrikár zistiť aj sám. Tak nič, predýcham...

 

Pri tej príležitosti sa veru potvrdilo, že gauč pri výťahu nie je ani praktický, ani bezpečný. Zaklopala som teda na byt, z ktorého zjavne pochádzal. Otvorila útla mladá žienka a vnútri plakali deti. Tak to bude žúžo, s mojou prebujnenou empatiou voči matkám a plačúcim deťom... Sú tu v podnájme, čakala, že kamaráti prídu pomôcť to zobrať, ale jeden z nich ochorel.  A tak beriem zasa raz cudzí problém za svoj a volám ex. Ex je dávny ex, nulový romantický potenciál, ale rozišli sme sa v dobrom. Viem, že poblíž chodí s kamarátom do posilky, tak možno sa budú chcieť predviesť. Však jasné, neviem, z ktorej stílovky to mám, lebo v realite to posledné, čo sa im po štyridsiatke chce, je riskovať zranenia pri nesení ťažkého neforemného objektu po schodoch.

"Prosím ťa a prečo ja mám riešiť gauč tvojich susedov?" pýta sa predrahý. Bingo. Lebo som hus.

"Uvarím ti večeru a zoženiem pivo." Akože ja variť neviem, a sama strašne trpím, keď mám svoju tvorbu jesť, ale tento muž s mojím jedlom nikdy problém nemal. Požehnaný medzi ženami.

"Ach ty. No dobre. Nech je to niečo s mäsom." Rozkaz šéfe. Škoda, že rezance s makom nestačia, pozná ma veru.

 

Predrahý ex prišiel sám, rozobral gauč, porozbíjal veľké kusy, napchal do výťahu a úplne sám odpratal. Ja som strávila celé poobedie nákupom a chystaním pokusu o jedlo pomedzi staranie sa o Sascha. Keď už bol gauč preč, zostala po ňom na zemi špina, tak reku idem povedať susede, nech si to aspoň pozametá, keď už ma to stálo pol dňa života a rozbombardovanú kuchyňu. A jak idem výťahom, rozmýšľam, či nebude jednoduchšie, keď to popracem sama. A vtedy to prišlo. Prerod mysle i duše i whatever. Zaznel hlas: "Shakira a netrtoší ti v hlave náhodou?"

 

I prezrela som, že trtoší a možnosť, že to sama pozametám, odišla do inej dimenzie a nikdy sa nevrátila. To bol môj prvý kontakt s The Subtle Art of Not Giving a F..K. Chcete dôkaz?

 

Ako prišla drahá korona, pýtal sa ma sused, či dezinfikujeme denne kľučky a vypínače v spoločných priestoroch a výťahu. Reku nie. Že ako to. Tak lebo naša upratovačka chodí upratať dvakrát týždenne. Či si to chce robiť svojpomocne? Pobúrený bol. Ale dala som šancu susedom, ktorým leží na srdci hygiena spoločných priestorov v čase pandémie, nech sa realizujú. I zrealizovali sa dve susedy. Výsledkom bol biely smradľavý zaschnutý chlór kade tade. I prišla naša upratovačka a keď to videla, skoro dostala infarkt. Najprv vynadala susede, čo dezinfikovala a potom mne, že som to dovolila. Nuž, suseda sa urazila, upratovačka sa urazila, sused zostal pobúrený... len mne to už bolo úplne jedno. Neplánovala som olizovať výťah a ruky si umyť viem, keď prídem domov. Kto nevie, ten si koronu zaslúži. A keď sa to niekomu nepáči, môže ma hocikedy nahradiť.

 

Do skakavenia priatelia :)