Jasné, je to miliónkrát prežutá téma, ale mne to čo? Nevadí. Lebo MHD, najmä v Bratislave, to je fenomén sám o sebe tak pozoruhodný, že sa tam stále dá o čom. A teraz nehovorím len o večnom meškaní, čo je pre mňa jedna z najnepochopiteľnejších vecí na svete a dokáže ma to vždy zaručene nasrať, ale je tu veľa ďalších aspektov, ktoré si treba všimnúť.

 

Najdôležitejší sú ľudia. Nie je to len slogan treťotriednej poisťovne, alebo automatická odpoveď HR-istu, keď ho zobudíte uprostred noci. Je to totiž fakt. Celá atmosféra mestskej hromadnej dopravy stojí a padá na ľuďoch sa ňou premávajúcich. Je to takpovediac, istá sorta ľudí. Ľudí, čo nemajú auto. Možno len dočasne, možno nastálo, to je jedno. Spadajú sem teda kategórie:


- študentov, ktorí raz auto mať budú (ak samozrejme neštudujú nejakú finančnú traumu budúcnosti, ako napríklad andragogiku),


- CP-čkárov, ktorí by raz auto chceli mať a mnohým z nich sa to aj podarí,


- mamičiek s deťmi, ktorých muž ráno odišiel do práce autom a nechal ich napospas osudu,


- dôchodcov, ktorých nechali napospas osudu ich deti, vnúčatá a všetci kamaráti, ktorým sa pošťastilo dostať infarkt v päťdesiatke,


- pracujúceho ľudu, ktorému sa neoplatí na 10 minútovú cestu do práce míňať benzín/odhŕňať/škrabať auto, prípadne ho majú v servise,


- ekologicky zmýšľajúcich ľudí (len som žartovala).

 

 

Jednu kategóriu som zámerne vynechala. Môžeme ju pomenovať eufemizmom podivíni. Spadajú sem všetci:


- bezdomovci, ktorí sa tvária, že keď nastúpia do električky a priestor okolo nich sa vzápätí vyprázdni, je to čarom ich osobnosti,


- opilci, ktorí sa rozprávajú sami so sebou, blúdia autobusom hore-dolu a sú oplzlí,


- úchylovia, ktorí sa radi obnažujú.


No jednoducho ľudia, ktorých by ste nikdy v živote nestretli, pokiaľ by ste sa riadili heslom chalanov z Hálovej 16 - jebať MHD, my sa vozíme v autách!

 

 

Teraz je namieste otázka - a nebola by to škoda?


Nie. Raz a navždy - NEBOLA. Pokiaľ si chcete uchovať aspoň akú-takú ilúziu o ľuďoch, nelezte do hromadnej dopravy. Tak neuvidíte, ako sa pohne autobus zo zastávky a práve nastúpivšia teta padne jak kabela a desať okolostojacich jej nielenže nepomôže, ale ešte sa aj uhne. Neuvidíte výrastkov, ktorý sa ani nemajú čím legitimovať, ako pod vplyvom neznámych látok vykrikujú slová, ktoré nechcete počuť. Nestisne vám srdce pri pohľade na roztraseného starčeka, ktorý sa snaží trafiť zadkom na sedačku, aj to len v prípade, že mu ju výrastok uvoľnil a nemusel ho kvôli tomu plesnúť palicou po hlave.

 

A trebárs konkrétne moje 13-ročné "ja" by sa vyhlo pohľadu na tri mužské penisy v priebehu pol roka v troch rôznych spojoch. Nikdy predtým, ani nikdy potom sa mi to nestalo. Neviem, čím to 13-ročné dievčatá priťahujú, možno bol len rok 2001 v čínskom horoskope v znamení exhibicionistu a nikto mi to nepovedal, ale mohla som mať o tri traumy menej.

 

V MHD zažijete kopu bizarností. Ak vynecháme sledovanie asi najbizarnejšej TV stanice v autobusoch s repertoárom - Ako naporcovať rybu, Aký hmyz žije okolo nás, Čo ste nikdy nechceli vedieť, ale my vám to prezradíme a nahlas - tak základnou výbavou cestujúceho by mali byť slúchatká s hudbou, kniha, prípadne kombinácia oboch. Lebo sa chceme izolovať od tých ostatných nasratých ľudí, ktorí musia s nami zdieľať tento malý priestor a sú z toho rovnako nadšení, ako my. Podľa mňa nasratejších ľudí ako v MHD, nájdete len v autách. Konkrétne vodičov mám na mysli. Aj vy začnete automaticky nenávidieť všetkých ostatných vodičov, len čo naštartujete svoje autíčko? No nič, nie o tom som chcela. V prípade, že sa neizolujete, môže sa vám stať napríklad toto:


- stretnete niekoho, s kým sa nechcete/nemáte o čom baviť a nijako sa tomu nevyhnete,


- ste nútení počúvať náreky puberťáčok do telefónu/sledovať stanicu TV bus,


- sadne si oproti vám bezdomovec, ktorý si vyzuje topánku, potom zdvihne zrak na vás a následne sa uškrnie, ale nie takým milým spôsobom ako dáky neborák, čo to nemá v hlave v poriadku, ale tak brucewillisovsky, ako keď sa práve chystá o polhodinu v tom filme niekoho pretiahnuť. A vám sa v tom momente zachce kričať.

 

Mestská hromadná má ale aj svoje výhody. Napríklad v nej nemusíte šoférovať a tak sa môžete venovať iným bohumilým činnostiam, prípadne v nej môžete byť aj opití (ale to aj v taxíku, akurát, že to je drahšie). A dá sa v nej spontánne zoznámiť. Moja bývalá kolegyňa tak stretla sympatického chlapíka, ktorý ju oslovil spôsobom: "Slečna, máte veľmi zaujímavý kabát." Trvalo až tri rande, kým prišla k poznaniu, že je to egoistický, kontrolujúci magor a o rok na to si mohla vziať niekoho úplne iného. Aj táto story má teda svoj happy end.

 

Lúčim sa tentokrát s odkazom - vždy je iná alternatíva a nemyslím tým len šetriť si na bicykel. Vidíme sa na zastávke.