Sony Corporation je jedna z najväčších mediálnych korporácií so sídlom v japonskom Tokiu. Zaoberá sa predovšetkým výrobou elektroniky, videa, videohier, nástrojov na komunikáciu a produktov informačných technológií pre konzumný aj profesionálny trh.
V predchádzajúcej časti sme sledovali expandovanie spoločnosti na zahraničné trhy. Ich motorom boli novátorské myšlienky, z ktorých nie všetky boli úspešné, napriek tomu sa firma vždy otriasla a išla tvrdo ďalej za svojím úspechom. Dnes sa pozrieme na to, ako vznikli dnes už zabehnuté produkty.
Filozofia noviniek
Väčšina noviniek SONY nie je ničím iným, než prenosným a kompaktným prevedením už existujúcich produktov. Analytici skúmajú stav trhu. Ak na trhu nie je nejaký tovar, vynára sa otázka, prečo by sme ho nevyrobili my? Kritici musia predložiť dostatočné dôkazy, prečo tovar na trhu neobstojí. Úlohou vedenia je skúmanie argumentov týchto skeptikov a ich vyvracanie. Existuje tak pojem takzvanej „filozofie noviniek“.
Dnešný svet je nepredstaviteľný bez prenosných prehrávačov. Mať však niekedy svoj vlastný tranzistorový prístroj, ktorý by sa dal používať za akýchkoľvek podmienok, bol však snom mnohých. SONY ho splnil.
V slúchadlami vybavenom magnetofóne mohli ľudia počúvať hudbu tak, že pritom nevyrušovali ostatných v okolí, nech boli kdekoľvek. Vyvinutie walkmana je skvelým príkladom toho, ako fungujú vývojári v SONY. Prezident spoločnosti Masaru Ibuka miloval počúvanie hudby. Zároveň nemohol sedieť celý deň na jednom mieste. Bol nútený so sebou vláčiť ťažký magnetofón so slúchadlami. Hudobnému nadšencovi nebol tento telocvik vôbec po vôli.
Takto sa zrodil nápad malého prenosného kazetového magnetofónu.
Jeho pomenovanie walkman nepovažovali ostatní za príliš vydarený. Nezodpovedal jazykovým pravidlám a aj samotná jeho koncepcia bola pochybná. Veď načo by bol komu magnetofón, ktorý nedokáže nahrať zvuk?
Samozrejme ani tieto pokusy neboli bezchybné. Zo začiatku chceli inžinieri vyrobiť prístroj, ktorý by mohlo počúvať viacej ľudí. Vysvitlo však, že zákazníci sa nechcú s nikým deliť. Chceli walkman používať len pre vlastné účely. A presne preto tu takýto prehrávač dnes máme, prevažná väčšina zákazníkov si ho totiž vybrala.
Zrodenie konzoly
Ďalším logickým vývojom firmy bola výroba hracích konzol. V roku 1988 SONY uzavrelo zmluvu so spoločnosťou Nintendo. Cieľom ich spolupráce mal byť vznik úplne novej platformy tzv. Super Discu. Nakoniec sa Super Disc kvôli viacerým prieťahom na trh nikdy nedostal. Každý zostal pri svojej metóde. Vývojári SONY si však uvedomili, že chytili zlatú rybku.
V roku 1991 začali pracovať na vývoji nového zariadenia, ktorého názov je dnes už každému notoricky známy: PlayStation. Obe firmy sa pokúsili znova obnoviť spoluprácu na poli videohier. Nintendo chcelo mať vo svojom systéme Super Nintendo Entertainment System (Super NES) CD-ROM, a preto o pomoc požiadalo SONY. Žiaľ k dohode nedošlo. Nintendo sa teda rozhodlo, že využije technológiu CD-I firmy Philips. O rok neskôr sa o spoluprácu pokúsili opäť, žiaľ znova bezvýsledne. Sony preferovalo názor, že PlayStation musí ostať samostatný a nemôže závisieť od systému Super NES.
V roku 1994 sa na pultoch obchodov objavilo nové zariadenie, ktoré nečítalo údaje z kartridžu, ale z CD. To sa stalo neuveriteľne populárnym nielen v Japonsku, ale na celom svete. Malo to viacero významov. Medzi iným obrovské reklamné možnosti koncernu SONY a tiež používanie CD miesto kartridžov. Ale najdôležitejším bola samotná existencia premyslených a zaujímavých hier. Výskum na poli hracích technológií má dnes v koncerne stabilné postavenie. Podľa slov Shinichiho Okamotu, viceprezidenta Sony Computer Entertainment, spoločnosť by bola rada keby sa v budúcnosti mohlo Playstation zakladať na biotechnológii.
(pokrač.)
Zdroj: sony.net
