Niekde počas motostretka začalo tiecť servo, ale nesprávne som to odhadoval na zomierajúce čerpadlo. Viacmenej som to vo FR a ani počas roadtripu neriešil, keď som ale doma nechal auto chvíľu stáť, zostalo pod ním pár (desiatok) kvapiek, takže spolu s kontrolou hladiny som prišiel k poznaniu, že ak to čerpadlo doteraz išlo skoro nasucho, tak už bude na najlepšej ceste zomrieť. Nakoniec to rozchodilo a do auta sa ako dočasné riešenie nasťahovala fľaša s olejom, ktorý som priebežne dolieval.
Ako som spomínal, pôvodný plán bol zopakovať si pozíciu predjazdca na Pezinskej Babe v medzinárodných pretekoch do vrchu ktoré sa mali konať týždeň po našom návrate. Nekonali sa, nakoniec boli presunuté na september ale vtedy som bol už znova vo FR. To bol vo všeobecnosti môj údel cez celú sezónu, počas každých pretekov som bol zrovna dole. Mal som dokonca pozvanie aj na GP Francúzska F1 s prístupom do paddockov ale napriek tomu že to bolo od miesta našej show na okruh necelých 100km, logisticky a dátumovo to vôbec nevychádzalo, tak som si povedal, že nabudúce (pchachacha).
Tak som si doma užíval prázdniny, až kým mi do oka nepadli autoslalomové preteky v Násedloviciach, tuto kúsok od hraníc. Autoslalom je disciplína, kde sa na nejakej ploche/trati vyznačí dráha z dopravných kužeľov a takzvané bránky - “šikany”, respektíve umelé prekážky. Vašou úlohou je prejsť trať za čo najkratší čas a bez trestných bodov, prideľovaných za zhodenie kužeľa, alebo minutie bránky. Spravidla bývajú na veľkých parkoviskách, motokárových dráhach ako tá, kde bolo Motostretko alebo na letiskách, čiže na miestach s dostatkom výbehových zón a minimom šancí na poškodenie auta, prípadne seba, ak niečo dojebete. Akurát teda Násedlovice sú krásne v tom, že je to kríženec pretekov do vrchu s autoslalomom. Znamená to asi toľko, že na ozajstnú cestu so zvodidlami, stromami, garádom a ostrými zákrutami pridáte ešte bránky, aby to nebolo moc jednoduché. Pretože strach a peniaze som nikdy nemal, odpálil som prihlášku, oprášil prilbu a odrátaval dni do štartu. Štartové pole je rozdelené do niekoľkých kategórií od 800-kilových vyrámovaných špeciálov, cez upravené sériové autá, až po úplné sériovky. Samozrejmosťou je kategorizácia podľa objemu v rámci tried podľa úprav. Ja som vďaka nastaviteľnému podvozku padol do kategórie Sport - upravených sériových áut, ale ešte stále spôsobilých do premávky. Keďže to bola jediná úprava a mal som ešte aj sériové pneu, očakávania, čo sa týkalo umiestnenia sa zhodovali s celkovými ambíciami - hlavne to nerozjebať.
Ráno som naložil manželku, slnečník a balík minerálok do auta a poďme do Násedlovíc. Išlo o dvojdňový pretek, mne to ale vyšlo len na nedeľu, takže sme tam prišli a len tak kukali že som to asi trošku podcenil. Všade naokolo prívesy, pneumatiky, altánky a pivné sety, s tým naším slnečníkom a jednou campingovou stoličkou som sa cítil mierne nepatrične. Neskôr ale dorazili podobní pacienti, tak som sa trochu upokojil. Pritvrdil som podvozok, odfúkol pneumatiky a išiel nafasovať štartovné čísla a vypočuť si rozpravu pred štartom.
Na autoslalomoch máte väčšnou povolené jazdiť so spolujazdcom. Tu však, slovami organizátorov, vzhľadom na povahu trate a zvýšené nebezpečenstvo nesmie byť v aute nikto okrem jazdca (“Poď so mnou, bude sranda, povozíš sa, jasné že sa nemôže nič stať, je to na uzavretej a bezpečnej trati”…). Takže manželka držala palce spod slnečníka. Ja som si to veľmi užil spoza volantu a zaprisahal sa že si to musím čo najskôr zopakovať. Tie kruhy na čísla som nedal na dvere len tak zo srandy, no nie?
Ešte pred opakovaním som sa však rozhodol vyriešiť tečúce servo. Zospodu je celé auto zakryté plastami, takže to bolo treba zdvihnúť, dať dole predné kolesá, dole podbehy čo držia na takých plastových kokotincoch čo sa ale že vôbec nelámu, potom dole kryt pod motorom a potom, hlavná trubka od čerpadla na vstupe do riadenia samotného, kompletne zachcaná od oleja.
Rýchla porada s priateľom na telefóne, výsledkom bolo riešenie vymeniť celé riadenie aj s trubkami, aby sa eliminovala možnosť že to potečie aj po výmene trubky. Technické okienko: ako môže riadenie tiecť? Vo väčšine áut je dnes posilňovač riadenia, najčastejšie hydraulický a tak je to aj v mojom aute. Volant je cez tyč spojený s ozubením, ktoré zapadá do hrebeňa. Na oboch koncoch hrebeňa sú tyče, pripojené ku tehlici predného kolesa (to je tá časť, ktorá sa otáča do strán). Keď tým volantom otočíte, ozubenie pohne hrebeňom a tým pádom zatlačí/zatiahne za tehlicu a vy zatáčate. Bez posilňovača to ide, ale je to makačka. S posilňovačom je to ozubenie uložené v trubke, v ktorej sú dva piesty. Podľa toho, do ktorej strany zatočíte, začne čerpadlo tlačiť kvapalinu - pomáha vám otáčať volantom. No a keď Vdova dostávala sódu na Motostretku, začalo to tiecť.
Plasty už máme dole, takže pokračujeme v rozoberaní. Na nápravnici držia riadenie 4 veľké skrutky, tie moje boli našťastie celkom dobre impregnované olejom, takže to išlo povoliť celkom rýchlo. Odmontovať trubky od čerpadla, tam sa zospodu nedostanete, takže zhora, tam zavadzia celé sanie s filtrom, takže odmontovať, cez to je nádobka ostrekovača, tiež von. Na záver chuťovka, spojovacia tyč od volantu, spomienku na to ako som to rozobral som podľa všetkého radšej vytesnil, no viem, že tam bolo miesto tak na jeden a pol ruky. Vo výsledku to potom vyzerá nejak takto:
Vtip je v tom že ste si práve úplne rozhodili zbiehavosť na predku a aj stredovú pozíciu volantu. Mojou snahou pri skladaní bolo teda čo najviac priblížiť sa pôvodným vzdialenostiam na všektých závitoch, ktorých som sa chytal. Keď to máte celé zložené, nasadíte kolesá, dáte ich rovno (alebo si to aspoň myslíte) a ako posledná vec sa zhodí a nanovo nasadí rovno volant. Následne sa odporúča geometria, ale niektorí tak vraj auto nechajú kľudne aj dva mesiace. Na svoju obranu september a prvú polovicu októbra som s krátkou prestávkou strávil opäť vo FR. Keď som to konečne zobral na geo a povedal chlapovi, čo sa s tým robilo, nechcel mi veriť. Odchýlky v zbiehavosti boli v desiatkach minút, teda necelý stupeň. Cool. Po návrate som stíhal posledné kolo letnej časti autoslalomu ktorý sa konal na motokárovej dráhe/autoškolovom cvičisku v Hodoníne.
Ďalšie z pravidiel autoslalomov, nielen tých organizovaných nadšencami z partie Československý autoslalom (pozdravujem!) je, že trať sa jazdí viac krát. V prípade letnej časti je to jedna tréningová jazda, kde sa síce meria čas, ale nezapisujú sa penalizácie a štyri súťažné jazdy, z ktorých sa najhorší čas škrtá a do výsledku sa zapisuje súčet troch najrýchlejších časov. Jazdec s najnižším súčtom časov po odjazdení je víťazom. Ako bolo napísané, trať viedla zčasti na motokárovom okruhu a jednou krásnou železnou bránou so solídnymi stĺpami sa napájala na druhú časť na autoškolovom cvičisku.
Fotka na prvý pohľad vyzerá ako zúfalý guláš, ale na to je obhliadka trate, kde to postupne začne dávať zmysel. Na každej trati je nejaký chyták, prípadne dva rôzne úseky, ktoré ale musíte odjazdiť v určenom poradí, čo potom v mysli vyzerá nejak takto: v prvom kole pri stromčeku horom, tam tam tam, v druhom kole pri stromčeku spodkom a doľava. Opät zaradený v kategórii bez nádeje na úspech som tam išiel s nastavením zabaviť sa a pozbierať skúsenosti. A nerozbiť auto. V podstate sa mi to podarilo na jednotku a keď som na Facebooku videl že chalani chystajú zimnú sériu, veľmi som sa potešil.
Začínalo sa 30. novembra a teploty boli podozrivo vysoké. Zariskoval som a zvolil letné obutie. Hlavne preto, lebo zimné som nemal. Odchod ráno za tmy, po vlastnej osi a po okreskách smer Hodonín. Pomaly vyšlo slnko, trať začala vysychať, všade okolo mňa borci vyťahovali minimálne semislicky, vravím si výborne. Zimná séria sa od letnej líši v jednom dôležitom bode. Kategórie sú len podľa objemu bez ohľadu na úpravy. V praxi to znamená že súťažíte s civilnými autami, ale aj so špeciálmi, dovezenými na vozíku. Plus sa ide jedna tréningovka a šesť ostrých jázd, z ktorých sa škrtajú dve najhoršie = viac jazdenia = viac zábavy. Alebo aj nie. Od tréningovky som bojoval s nedotáčavosťou, pretože kým zadné gumy sa zohriali hneď pri štarte a priebežne sa držali zohriate kvôli akcelerácii, do predku som nevedel dostať žiaden život. Ešte jedna vsuvka - vzhľadom na povahu trate sa to u mňa skoro celé jazdí na 1. a 2. prevodovom stupni.
V tretej jazde som skúsil tú nedotáčavosť kompenzovať tým, že to donútim do pretáčavostí cez plyn, čiže ísť zákruty čo najviac bokom a skorigovať si to na výjazde. Vyzeralo to sľubne, čas trocha lepší, tož to by mohol byť recept.
Ako som si tak driftil cez bránky, v mysli hrá Tokyo Drift od Teriyaki Boyz, teším sa na turbo akčné fotky, viažem tam jeden drift na druhý a opúšťam stred cvičiska do pravouhlej zákruty na ľavú ruku. Viete ako som v úvode tejto časti písal o výbehových zónach a menšej šanci na poškodenie? No tak sú aj tu. Väčšinou trávniky. Mokré. Na takom mokrom trávniku toho už veľa nezachránite, ale ešte stále to može skončiť iba osratými trenkami. Alebo trafíte jednu jedinú traktorovú pneumatiku presne v jeho strede a preskočíte cez ňu s celým autom.
Výsledok: nalomený nárazník a zlámané krycie plasty, čisto optická vec, čo je ale horšie, hrana pneu bola presne vo výške že chytila spodný okraj klíma chladiča a aj motorového chladiča, mierne ich posunula dozadu a po ceste ulomila osadzovací trn na chladiči. 6 litrov chladiacej kvapaliny pomaly vsakovalo do hodonínskeho trávnika a ja som začal zháňať odťah domov. Chalani z areálu boli takí zlatí, že mi požičali vozík, takže som už zháňal iba vozidlo s guľou. Nakoniec som ukecal kamošov z Borinky (čaute Hobiti!) a zostávalo už len čakať v pozícii diváka na ukončenie pretekov. Prišli, auto sme naložili a odviezli domov. Rozhodil som siete v skupinách na facebooku a v nedeľu večer som vďaka ďalšiemu kamošovi mal doma od spolukaderníka síce jazdený ale nederavý chladič (diky Juro a Laco). Kým dorazil chladič, tak som celý predok odstrojil, vyrovnal čo šlo, vytiahol von starý chladič a zaštopkal nárazník. V pondelok som osadil chladič, napojil okruh, dolial kvapalinu a Vdova opäť zavrčala. Otázna je klíma, ktorá asi určite vytiekla, ale zatiaľ som to neriešil. Buď išla srať len jedna trubka, čo je rýchla výmena, alebo aj chladič, čo je tiež rýchla výmena, len trocha drahšia.
Teploty klesali stále viac a doma som bol upozornený že ak chcem jazdiť ďalšie kolá, tak určite chcem sadu zimných pneu. Tak som to obul na zimnú sadu, nahodil to na auto a 4.1. vyrazil na druhé kolo zimnej série. Pri výmene kolies som auto trochu zdvihol na podvozku, pretože jamy a tak nejak celkovo naše cesty. Testovacie jazdy odhalili že zimné pneu sa správajú o dosť vláčnejšie ako letné, podozrievam mäkkú bočnicu. Pri zatočení volantom sa auto najprv akoby zhupne do opačnej strany a až potom sa vydá požadovaným smerom. Časom som si na to zvykol a ani na trati to nie je nejaký extra problém. Takže 2. kolo, tentokrát všetko bez nehody a konečné 8. miesto zo 16 v triede a 40. v celkovom poradí zo 77 štartujúcich. Zimné pneu zlepšili nedotáčavosť, no neodstránili ju úplne. Stále sa predok zahrieva výrazne menej ako zadok, do budúcna budem musieť popracovať na sebe, nastavení podvozku a možno geometrii. Prvý raz som mal aj spolujazdca a musím povedať, že je to rozhodne zábavnejšie, aj keď počas jazdy toho nakecať veľa nestihnete. Jo a vraveli sme si že je to bezpečné, však?
Keď 29. januára odlietate na tri týždne za klokanmi, tak kam pôjdete 25.? Pochopiteľne na preteky. 3. kolo, opäť so spolujazdcom a 7. miesto zo 16 v triede a 30. zo 76 celkovo, takže zlepšenie. Plus jedna zhodená kuželka, ktorá ale stála za to.
4. kolo som plážoval v Austrálii, ale 7. marca som bol nastúpený na záverečné 5. kolo. Ako vždy, pohodová atmosféra a pri neúčasti auta, ktoré trhalo všetkých na kusy a vždy bralo prvé tri miesta v triede a často aj celkovo (na jednom aute sa môžu striedať až traja jazdci), nádej na dobré umiestnenie. Zimných variantov trate je len niekoľko a preto som vedel, aké časy zhruba chcem jazdiť. Po druhej meranej som bol na 2. mieste v triede, čo bolo veľké prekvapenie a musel som sám seba uzemniť pred prehnanými očakávaniami. Po tretej to bolo 3. miesto, rovnako aj po štvrtej. Tu sa ale začal lámať chlieb, pretože chalani za mnou začali zrýchľovať a kým doteraz bol súčet jasný, po štvrtej jazde sa začínajú najhoršie časy škrtať. V piatej jazde sa mi podarilo prekonať vlastnú métu - zajazdiť kolo pod 1:10,000. Dosiahnutý čas bol 1:09,974 a od radosti som si aj zakričal. V tejto jazde chalani okolo mňa zajazdili takisto dobré časy, ale v súčte som bol stále na 3. mieste. Rozhodnúť mala teda posledná, šiesta meraná jazda. Naschvál som čakal ako zajazdia moji súperi - chalanisko v Honde S2000, ktorý mal ku mňe najbližšie, to tam poslal na pána a mne nezostávalo nič iné, ako sa posnažiť. S nie tak dávnou skúsenosťou s výletom mimo trať a niekoľkými takýmito výletníkmi v každom kole som bojoval sám so sebou pri vidine umiestnenia na bedni. Nakoniec z toho bol čas 1:10,638, môj druhý najlepší čas dňa, ale ani to nestačilo. Veľmi peknými výkonmi sa v záverečných jazdách na 2. miesto prehupol chalanisko na BMW a ja som boj o 3. miesto so spomínanou Hondou S2000 prehral o 0,254 sekundy! Tak či tak je to zatiaľ môj najlepší výsledok, kedy tento čas stačil okrem 4. miesta zo 14 štartujúcich v triede a na 18. miesto z celkovo 61 účastníkov. Ale nula celá dva päť štyri sekundy kurva!
Štvrť sekundy! Štvrť!
No. Ale ako hovorím, zatiaľ najlepší výsledok a navyše na zimných pneu. Na konci apríla by mala začať letná sezóna, uvidíme ako to celé dopadne. Už toto posledné zimné kolo sme stihli absolvovať len veľmi tesne pred zavedením opatrení. Každopádne, plány sú jasné, tento rok som sa tešil na kúpu semislickov, s ktorými by už aj v kategorizácii podľa úprav mohla byť šanca na výsledok. S tým súvisia ešte dve veci: ako som spomínal v úvode, existuje kategória aj pre sériové stroje, takže kto by si to chcel vyskúšať, smelo do toho. Jazdia aj deti, ktoré ešte nemajú vodičák a majú to ako dobrý výcvik. Je to finančne relatívne nenáročná forma motoršportu, kde jedinou nutnou investíciou je prilba pre jazdca a spolujazdca a štartovné. Ak máte k tejto oblasti vzťah, určite odporúčam vyskúšať. Druhá vec bola už tiež spomenutá - spolujazdci, alebo striedajúci sa jazdci. Ak by niekto chcel, rád ho zveziem v pozícii spolujazdca, tam viem dokonca dodať aj prilbu. Prípadne je tu možnosť štartovať na Vdove ako druhý, v prípade veľkého záujmu tretí jazdec. Tam už sú náklady vyššie určite o štartovné a o nejakú formu odmeny za poskytnutie auta. S prípadnými záujemcami detaily dotiahnem, keď (ak) sa mi ozvú.
Pôvodne som si myslel že to všetko vojde do jedného dielu, nakoniec sú z toho roku diely štyri a týmto dielom sme naspäť v súčasnosti, kedy nás hrozba pandémie jebe nasucho doriti tak, ako nikdy predtým. Pevne verím, že sú to všetko len dočasné obmedzenia a chystám sa ísť doriešiť tú klímu, čo som v októbri vytunil. Takže ostaňte naladení na ďalšie pokračovania, verím že opäť aj s reportami z pretekov.