Z Barberina sme mierili do Sirmione na pobreží jazera Garda a na tento presun som mal vyhradenú väčšiu časť dňa. Jednak to je relatívne ďaleko a jednak som si našiel čo najzastrčenejšie cesty s čo najviac zákrutami. Vo finále to nebola až taká výhra, pretože mnoho z nich bolo v dosť zlom stave, ale opäť - výhľady určite stáli za to.
Ubytovali sme sa v Sirmione, meste na výbežku na “spodnom” okraji jazera, v časti ktorá mala časy svojej najväčšej turistickej slávy už za sebou a išli sme si pozrieť historické mesto na špici výbežku. V podstate ho s pevninou spája len mostík chránený hradom, ktorý je dominantou historickej časti. Opäť pekné, plné turistov, obchodov a podnikov. V reštaurácii Ciclone krížom cez cestu od hotela sme si na večeru dali ich špeciálnu pizzu bez paradajkového základu, dezerty po taliansky a na odchode shot Limoncella s majiteľom.
Šiesty deň sme mali v pláne obísť celé jazero. Vyrazili sme zo Sirmione po pravom brehu a cez nespočetné množstvo malých mestečiek sme smerovali do Riva del Garda na “hornom” konci jazera. Lago di Garda je takisto miestom, kam by som sa chcel vrátiť a stráviť pri ňom dlhší čas - je to krásne miesto so skvelou atmosférou ako stvorené na kochaciu jazdu bez strechy. Krátky zostrih tu.
V Riva del Garda sme sa naobedovali, vybehli kúsok nad jazero na úpätie hôr, odkiaľ sa prichádza z diaľnice a pokračovali sme po opačnej strane smerom dole. Táto “ľavá” strana nie je až tak pekná ako opačný breh, časť cesty vedie tunelmi a možno sa na tomto dojme podpísalo aj zhoršené počasie s pár prehánkami a jednou búrkou, počas ktorej polovica jazera zmizla v stene vody.
Odtiaľ to bolo už len kúsok do Rezzata, miesta našej ďalšej noci. Ubytovanie vyzeralo takto:
Sranda bola, že to bolo v meste, hneď medzi McDonaldom, nejakým autoservisom, nákupným centrom a industriálnym parkom. Menšia sranda bola, že celé jedno krídlo mal niekto prenajaté na narodeninovú párty. Naša izba bola presne oproti, takže sme zachytili všetky príhovory aj vkus talianskeho DJa…
Ráno sme sa odubytovali a aj keď som mal sto chutí im na kamienkovom parkovisku nechať pozdrav v podobe pár donutov, slušne sme sa pobrali preč. Čakal nás deň horských priesmykov s plánovaným highlightom na Passo Stelvio. Ešte pred ním som našiel “skratku” cez Passo Mortiloro, kde som chvíľu fakt uvažoval, že to otočím, pretože sme stretávali len cyklistov a kravy. Myslel som si, že som prehliadol (alebo nepochopil) nejakú značku so zákazom vjazdu, ale nakoniec sme sa z toho vymotali a keď na nás detiská v dedinke pokrikovali Bella machina!, mal som na celý deň o náladu postarané. Zastavili sme sa na kávu, stratil som kľúče od auta, našiel kľúče od auta a pokračovali sme ďalej. Pod Stelviom bola niekde nejaká búračka, čo vyústilo do kolóny, v ktorej sme sa hýbali krokom raz za 20 minút.
Rýchly obed v Bormiu a poďme na to. Výsledok? Veľké sklamanie, kedy sme sa celú cestu motkali za rodinnými vanmi, obchádzali cyklistov, bežkárov, morské panny a všetko možné. Hore skurvená zima a mraky pumpičkárov, takže sme si dali rýchlu kávu, prehodili pár slov s Talianom, vedľa ktorého sme parkovali a ťahali dole. Tam sme asi v polovici dobehli belgický karavan s turbokokotom za volantom, ktorého absolútne netrápilo že je za ním kolóna až na vrchol a v kľude si ďalej na tri razy zacúvaval vo vracákoch, v ktorých to nevedel vytočiť. Ešte nikdy predtým a ani nikdy potom som nemal tak veľkú chuť vystúpiť z auta a páchať násilie. Takže Stelvio za mňa nič moc, ak zrovna nie ste Jeremy Clarkson s celou BBC za prdelou, aby Vám ho pekne uzavreli a vy ste sa mohli pojašiť.
Oveľa viac som si užil podhorie z opačnej strany a cestu do Rakúska. Krásne scenérie, kvalitný asfalt a tiahle zákruty, ktoré sa striedali s vlásenkami s horami v pozadí. Dorazili sme do Rakúskeho Pfundsu, kde sme sa podľa inštrukcií sami obslúžili na recepcii a ubytovali sa. Nasledovala poctivá večera s pivom, wurstami a kapustou.
Deň deviaty, cesta z rakúskeho Pfundsu do nemeckého Berchtesgadenu, opäť prijemný zážitok z jazdy po kvalitných cestách obklopení krásnou prírodou. Počasie už bolo trochu menej fajn, ale stále sa to dalo bez strechy a s úsmevom.
Na ubytovanie sme dorazili okolo tretej, od hlavnej cesty ho delila iba hlavná železničná trať. Hlavným cieľom bola návšteva Orlieho hniezda uja Adolfa, ktoré sme už niekoľkokrát obišli. Nanešťastie sa začalo kaziť počasie a prišiel celkom silný dážď. Zvažovali sme preloženie návštevy na druhý deň, ale predpoveď nesľubovala extra zlepšenie, tak sme to riskli. Po príjazde na záchytné parkovisko sme zistili, že len veľmi tesne stíhame posledný autobus hore a budeme mať na prehliadku tak pol hodinu, aby sme stihli posledný autobus dole. Kúpili sme lístky a čakali. Medzitým začalo pršať a prišli autobusy. Cesta hore bola zážitkom sama o sebe, úzka a kľukatiaca sa cez tunely a popri strmých zrázoch. Na hornom parkovisku máte na výber si k samotnej chate vyšľapať, čo podľa tabule zaberie tak 15 minút, alebo vojsť do tunela a na jeho konci nastúpiť do výťahu. Vzhľadom na asi polmetrovú viditeľnosť a nedostatok času sme sa vybrali výťahom. Jedným z dôvodov, preču chatu Hitler zabral, bol výhľad. Skutočne stál za to.
Neskôr sa oblačnosť trochu potrhala a pri čakaní na odvoz sme videli náznaky krajiny.
Večera klasicky v Stube, zrovna mali nejaký sviatok, alebo čo, takže sa všade naokolo motali, alebo povaľovali Krauti v lederhosen. Ráno sme sa vydali na cestu do poslednej destinácie na našom zozname - Hallstattu. Cesta opäť top, vo výsledku môžem povedať, že druhá polovica (bez toho aby som na celej trase aktívne vyhľadával nejaké jazdecké pasáže), bola určite lepšia čo sa kvality ciest, okolia a pocitu z jazdy týka.
Samotný Hallstatt je pekný, tak ako ste už určite počuli. A takisto je plný aj ľudí, ako ste už určite počuli. Za mňa je najlepší hack požičať si nejaké plavidlo a pozrieť si ho z jazera. Bohate budes stačiť hodina na šliapacej labuti, je to pár kostolov a pár desiatok domčekov na brehu jazera. Plus jeden vodopád. Dá sa ísť niekam lanovkou, dá sa ísť tuším aj do soľnej bane, ale obe tieto kratochvíle sme vypustili, keď sme videli tú masu ľudí, ktorá čakala v rade. Na celodenný výlet z Bubliny s alebo bez deciek úplne ideál. Videli sme aj množstvo cyklistov, takže asi sa dá v okolí ubytovať a stráviť tam aj viac času, samotná dedinka však určite viac ako pár hodín času nezaberie.
Domov sme sa chceli vydať “vrchom” cez Bad Golsern a Bad Ischl okolo jazier a niekde pri Linzi sa napojť na diaľnicu a potiahnuť domov. Na hornom konci jazera však bola cesta uzavretá a museli sme sa vrátiť cestou ktorou sme prišli, čo nás stálo priveľa času a tým pádom sme sa nejak premotali a napojili na diaľnicu, po ktorej sme to poslali domov.
Ako som napísal na začiatku, celkovo sme najazdili 2435 kilometrov za 10 dní a skončili s priemernou spotrebou 7,7 litra na sto kilometrov. Celkové výdavky sme radšej nepočítali, no ubytovane treba počítať okolo 100€/noc pre dve osoby pri bývaní v štandardných hoteloch a penziónoch s raňajkami. Najväčím otáznikom je strava, podľa toho aké máte nároky/preferencie. Ak by ste išli vyslovene po Passoch, tak na väčšine z nich sa platí mýto. Verím že ak by to bola chlapská záležitosť, spotreba by bola niekde úplne inde. Do budúcna sa určite chcem vrátiť do na sever Talianska a spomínaná oblasť Rakúska takisto nie je na zahodenie. Od kamošov som však počul že rakúski policajti číhajú na kolóny áut jazdiacich “na zážitok”, takže opatrne. Celý výlet bol naplánovaný tak, aby som bol doma na preteky do vrchu na Pezinskej Babe, ktoré som chcel znova ísť v pozícii predjazdca. Podujatie však bolo zrušené kvôli financovaniu a neskôr presunuté na septembrový termín. Musel som si preto nájsť iný kopec. O tom ale nabudúce.
