Bolo to niekedy v skorých deväťdesiatych rokoch, kedy som sa ako čerstvý absolvent poslednej dvojročnej vojenskej služby v histórii ČSĽA poflakoval po Bratislave. Nezadaný, rozkokošený slobodou a značne naklonený smerom k tomu krajšiemu, čo sa pohybovalo po uliciach. S radosťou som si užíval náhodné stretnutia s nádhernými babami a virtuálne som si predstavoval, že jednu raz oslovím a pozvem na rande. No keďže ako mladý chachar som na to nemal gule, prebiehalo to všetko anonymne až... až do jedného dňa, kedy zastavili mňa. Nie jedna, ale hneď dve sympatické baby. Tá vyššia brunetka s krásne vyformovanou postavou mi hneď padla do oka, tu menšiu som počúval len tak na jedno ucho... Začali opatrne otázkou, že či sa môžu so mnou porozprávať. Ako proti otázka zo mňa hneď vyletí: „Nie ste jehovistky...??!?“. Svorne zavrtia hlavami, a tak nasleduje konverzácia na tému môjho ďalšieho vzdelávania. Áno, samozrejme že sa chcem vzdelávať a v mysli si už predstavujem čo by ma mohla Mirka (tá vyššia) všetko naučiť. Po chvíli ma jemne schladí fakt, že sa jedná o vzdelávanie o biblii, ale napriek tomu, že som taký „soft“ ateista tak pritakávam. Od Mirky si nechám kázať o hocičom, len nech je pri tom teplo a má hlboký výstrih. Ani taká hustejšia predstava vo verzii so sporo oblečenou učiteľkou v latexe s trstenicou v ruke by hádam nemusela byť k zahodeniu. No snívanie skončilo, do ruky mi vtlačili vizitku s adresou a presným časom a kým som sa spamätal, tak zmizli.

Deň „D“ sa blížil, predstava ako ma vzdeláva Mirka postupne bledne a ja naozaj neviem či tam chcem ísť. No zvedavosť je silnejšia, moja bujná a neukojená mladícka fantázia pracuje naplno, a tak sa v daný čas ocitám na adrese. Zvoním na dvere bytu a vstupujem do novej komunity. Po byte pobehujú tri babenky a dvaja mladici, usádzajú ma do miestnosti s dvoma radmi lavíc medzi dvoch ďalších magorov a čakáme na prednášajúceho. Okrem vcelku bohatého občerstvenia prichádza starý pokrútený pánko s barlou, rozkladá sa pred tabuľou a prednáška začína. Som sklamaný, že Mirka tu nie je, aj keď ani tie dve prítomné nie sú k zahodeniu. Ak sa pýtate kde je tretia, tak tá bola fakt k zahodeniu... Prednáška prekvapujúco naberá dobrý smer, pánko vie veľmi obratne popísať historické fakty, súvislosti a hneď to aj okorení filozoficky celkom prijateľnými úvahami. Celkom ma jeho výklad zaujal a ani fakt, že mu šialene páchne z úst, keď sa nevdojak priblíži k prvej rade ma neodrádza v pozornom počúvaní. No a keď sa na záver hodinovej výučby objaví Mirka vo dverách, začína sa mi tu páčiť. Hodina skončila a ja zisťujem, že či by sme sa mohli nabudúce stretnúť. Že vraj áno, ale tu a na ďalšej prednáške. Síce som to tak nemyslel, ale dobre... prídem. 

V nasledujúcich troch týždňoch sa stretneme ešte asi osem krát, vždy v tom istom byte a v tej istej zostave. Pokúšam sa ju jemne vytiahnuť mimo tejto komunity, ale neúspešne. Začínam pochybovať či to malo vôbec význam sem chodiť a či vôbec má význam dvoriť takejto holke. Je fakt krásna, s nádherne klenutými bokmi a s jemne zvlnenými tmavými vlasmi. V tvári tak príjemne naladená s pekne klenutým úsmevom a veselými očami. Cyklus výkladu biblických súvislostí sa pomaly končí a už sa zmierujem s myšlienkou že „tudy cesta nevede“ a treba sa poobzerať po niečom drzejšom a menej zdržanlivom. Po poslednej hodine je pripravené také menšie uzatváracie občerstvenie a počas bujarej after párty sa jej konečne v jednej malej a tmavej izbe bytu dostanem do gatiek... aha, že nie? No tak dobre, to som si len predstavoval, ako by to mohlo skončiť. No lenže happy end tam bol. Síce v soft verzii, ale bol. Aj párty bola, ale taká pravá kresťanská, kde si osadenstvo sediac na laviciach umiestnených dokola miestnosti zaspievali štyri pesničky o sláve Ježiša, pochrumkali čipsy a oslavu skončili. Prv než som sa zdvihol, usadila sa vedľa mňa Mirka a s vážnou tvárou sa mi prihovorila: „Vieš, sledovali sme ťa na prednáškach a vidíme v tebe záujem o dobrú vec, a preto by sme ťa chceli pozvať na budúci týždeň na štvordňový seminár o našej viere.“ Dozvedám sa, že sa bude konať v malebnom hotelíku a pre nás ako novicov by vedeli dať aj priaznivú cenu za pobyt a stravu. Hmmm... žeby štyri dni mimo mesta a spolu niekde v horách... tak toto musím skúsiť!

Sedím v staršom VW mikrobuse smerom BA - hory s partiou mladých, celkom veselých ľudí, ktorí ma uisťujú, že Mirka tam bude, lebo ju tam vezú rodičia. No fasa, ešte to som potreboval, aby tam mala dozor... hovorím si v duchu. Netuším však, že Mirkini rodičia budú nakoniec jedinou záchranou a že si vzájomne poslúžime ako dva civilizované majáky počas tohto víkendu. Prvé formálne zoznamovanie so zbytkom partie prebehlo v poriadku. Idem si teda v športovom oblečení prebehnúť aj okolie hotelíka. Stíham akurát prvé poobedné stretnutie, ktoré sa nesie v jemne nadšenej atmosfére vzájomného pochlebovania organizátorov a prednášajúcich. Oboznámení sme s programom na štyri dni a poteší ma hlavne večerné posedenie pri vatre. Polohlasne si s Mirkinými rodičmi sediacimi vedľa mňa vymeníme info, že bude treba zohnať špekáčiky. A to sme asi nemali robiť, lebo v tú ranu sa na mňa otočí kravatový vodca a s nesmiernou vážnosťou, ba až pátosom v tvári oznamuje, že to bude svätá vatra a že v takej sa špekáčiky neopekajú. Vymeníme si zarazené pohľady s mojimi spolusediacimi a debata na tému vatry končí. Do večera sa už nič zaujímavé nestalo. Pomáham pripravovať dovezené kláty na oheň a snažím sa predstaviť si, čo bude nasledovať po zapálení. Skákať cez to určite nebudú, lebo hranica je vysoká dobrých sto centi a na moju úľavu tam asi ani nebudú nikoho upaľovať, keďže im chýba stredové brvno, o ktoré by sa virtuálny nešťastník priviazal. Mirka oblečená do športového outfitu prekypuje úsmevmi, pobehuje medzi kopami narezaných konárov a aranžuje spodnú, zápalnú časť vatry. Pozorujem ju, premeriavam maskovanými, ale predsa len chlípnymi pohľadmi a porovnávam s jej rodičmi. Prsia a boky po mame, výšku a dlhé nohy po otcovi... A jej dominantný úsmev? No to je asi šikovná kombinácia na spôsob z každého to najlepšie. Pred večerou sa tak nejako nebadane priplichtím k jej rodičom a po krátkom zdvorilom rozhovore zisťujeme, že tak ako ja, aj oni sú na takejto akcii po prvýkrát. Snažím sa z nich nejako taktne vytiahnuť infošku, že o akú skupinu vlastne ide, ale ani oni sami nevedia, keďže sa im Mirka pred rokmi odsťahovala študovať do Bratislavy a domov nechodí tak často. Preto aj radi a bez ďalších otázok prijali jej pozvanie a tešia sa na štyri dni strávené s Mirkou. No to vlastne aj ja, len im o tom zatiaľ nehovorím. Ako bonus za našu debatu dostávam pozvanie k stolu na večeru, pretože veď s Mirkou sú traja a majú ešte jedno miesto pri stole voľné.

Chudáci rodičia, ako sú sklamaní, keď na večeri nakoniec skončíme pri stole iba traja. Sklamaný som aj ja, keďže Mirka si sadla k stolu s kravaťákmi a dvoma ďalšími organizátorkami. Predpokladám, že to bolo asi tvrdé jadro organizačnej štruktúry, pretože už počas večere k nim odbiehali „účastníci zájezdu“ po rady. Po večeri sa tempo zrýchľuje a my traja „civilisti“ už začíname mať pocit, že to za chvíľu prepukne. Skupinka sa postupne presúva von, kde dôkladne vyčistia celé okolie ohňa a začnú umiestňovať deky a karimatky okolo. S doslova zápalom na lícach a v očiach pobehujú okolo a horlivo diskutujú v akej vzdialenosti bude od ohňa bezpečne. Hlavou mi preblesne celkom zaujímavá predstava decentného grupáča na dekách, ale radšej som ticho lebo sa bojím, že by ma s touto predstavou hodili rovno do toho ohňa. S úderom ôsmej hodiny večernej sa v letnom po-západovom šere, kedy sa slnko už schovalo za hrebeň, začínajú diať veci. Pozvaní sme do kruhu, kravatový náčelník prednesie nejakú obsiahlu modlitbu, z ktorej si zapamätám iba jednu vetu: „nech v tomto ohni zhoria všetky naše hriechy“ a zapaľuje štyri masívne PEPO kocky šikovne ukryté v kope suchých a tenučkých konárikov. Oheň narastá exponenciálne, keďže bolo drevo postavené veľmi prefíkane a nad každou vrstvou jemných haluzí bola položená vrstva o kúsok väčších a dobre preschnutých. O pár minút prvé plamene vyšľahnú nad hranicu dreva, a na povel náčelníka si táto skupina kľaká na pripravene deky a začína, ako sme sa neskôr dozvedeli, svoje očistné modlitby. Najprv zopnuté ruky a jemné mrmlanie prechádza do polohlasného zdieľania hriechov, z ktorého zachytávam slová ako: „nemravné myšlienky... hriešne správanie... zlyhanie... nedôvera... nehodný som... bolesť Ježiša...“. Agónia sa začína s narastajúcimi plameňmi zvyšovať a pomedzi trúchlivé útržky rečí začína narastať plač a vzlykanie. Pravdepodobne sa asi začína rituál očisty a všetci si svorne začínajú za sprievodu hlasného plaču utierať slzy do oboch rúk a potom ich pomyselne hádzať do ohňa. Oheň hučí do výšky dvoch metrov a všetci naokolo hučia a plačú v bolestnej agónii. My traja civilisti sledujeme s úžasom toto divadlo a pomaly v šoku cúvame dozadu. Ak by sa hneď na začiatku zjavil pri ohni africký šaman aj s tanečníčkami s vyťahanými prsiami po pás, asi by ma to prekvapilo menej ako toto bizarné divadlo. No nie som prekvapený sám. Chudáci rodičia sa na mňa po tom ako sme sa vzdialili od ohňa obrátili a zaskočene sa ma tlmenými hlasmi pýtajú, že čo to vlastne znamená. Netuším, neviem a sám som z toho šokovaný. Pani nabáda svojho manžela nech skúsi odtiaľ Mirku vytiahnuť, no ten oponuje, že už je dospelá, a teda keď jej toto vyhovuje nech si to má. „Však sú to slušní ľudia...“ snaží sa upokojiť ženu, no nie príliš účinne. Všimnem si, že zo vzdialených okien hotelovej kuchyne vykúka trojica hláv a nesmierne sa na tomto výjave zabáva. Nám trom nie je do reči a asi pätnásť minút postávame a presúvame sa mlčky sem a tam v malom pomyselnom kruhu vzdialenom od toho ich. Tam už postupne oheň prehrýzol všetky kláty, ktoré sa už stihli poskladať nadol a už pokojný oheň sála teplo na zrútené a poskladané postavičky. Sedia na chodidlách, ruky položené na kolenách a v nich zložené hlavy, ktoré sa ešte kde tu zatrasú od hlbokého vzlyku. Všimnem si aj Mirku, ktorej svetlo ohňa vykreslí od chrbta nadol peknú krivku štíhleho pásu a nebezpečne pekných bokov, ale nejako to už nie je ono. Moja platonická túžba vyhasla zapálením ohňa a procedúrou, ktorej som bol svedkom. Nenapadne mi nič lepšie, ako sa pokúsiť pošepky konverzovať s mojimi jedinými spojencami v tomto uletenom mikrosvete. Pýtam sa kde bývajú, ako bývajú a čo všetko pestujú na záhrade. Pomaly sa rozbieha debata, sledujem úľavu na ich tvárach a mimo reči sem tam spomeniem aj nejaký ten „ftípek“ z kategórie slušný čo neublíži. Celkom sme sa zahĺbili do debaty o starostlivosti o vinič či o náhrade trávnika lúčnou kvetenou a asi by sme pokračovali aj celkom dlho, keby nám do toho nevpadla Mirka s červenými opuchnutými očami, mokrými rukávmi, ale zato s blaženým úsmevom a s naivne nadšenou otázkou: „Tak čo, ako sa vám to páčilo?“ Mama smutne zvesila hlavu a odpovede sa Mirka nedočkala od nikoho z nás...