To som si tak cez Vianoce sedel na gauči, pozeral 3 dukáty, tlačil do seba šuhajdy. A vtedy som si niečo uvedomil. Sviatky by asi boli oveľa krajšie, keby som si do toho ešte prečítal nejakú knihu. A tak moja voľba padla na knihu z Martinusu - Bombardovacia mafia.
Popravde, strategické bombardovanie ma zaujímalo celkom dlhodobo. Aké škody vlastne spôsobilo na nemeckej produkcii? Koľko civilistov zabilo? Aké veľké boli spojenecké straty? Oplatilo sa to vôbec? Tak nebojte sa, takýmito podružnými otázkami sa kniha zaoberá len minimálne. Za to sa tu dozvieme, kto bol prapradedko generála Haywooda Hansella, ako v detstve generál LeMay naháňal lietadlom, že vynálezca napalmu bol plešatý, alebo ako sa líši hlavná kaplnka amerického letectva od hlavného kostola amerického námorníctva. Jediný problém je, že toto ma zaujíma asi rovnako, ako aktuálny počet genderov, ktoré dnes ľudstvo rozoznáva.
No ale poďme po poriadku, na začiatku nám kniha predstavuje jeden z najúžasnejších objavov od vynálezu krájaného chleba - Nordenov zameriavač (mimochodom tretí najdrahší projekt WW2), vďaka ktorému vedeli trafiť americké bombardéry nádobu s nakladanými uhorkami z výšky 9.000 metrov. Jediný problém bol, že Amíci nebojovali proti zaváraninovým fľašiam, ale proti Nemcom. Mimochodom, títo obšľahli Nordena ešte pred tým, ako vojna vôbec začala. Ale to je len taký detail, ktorý kniha vôbec nespomína a ktorý som našiel na wiki.
Avšak vynález takto presného zameriavača umožnil, aby v rámci USAAF vznikla klika zvaná Bombardovacia mafia. Autor ich opisuje ako skupinu rebelov a revolucionárov, ktorí prišli s prevratným nápadom, ako zraziť nepriateľa na kolená. Pomocou presných leteckých útokov by sa zničili uzlové body - zariadenia nevyhnutné pre fungovanie nepriateľskej krajiny a tej by potom neostalo nič iné iba vzdať sa. Vďaka tomu by už nebolo treba viesť dlhé zákopové boje ako počas prvej svetovej vojny a ušetrili by sa tisíce životov. My, čo sme v škole chodili na dejepis, vieme, že sa im to celkom nepodarilo.
Vlastne, ja som tam medzi riadkami čítal, že Bombardovacia mafia bola skupina absolútne neschopných teoretikov, ktorá síce pri pive dokázala prísť na to, ako bombardéry budú ničiť nepriateľa, ale akosi pri tom zabudla na dve drobnosti - počasie a protivzdušnú obranu. Takže, keď sa nakoniec dostali do Británie, nastala zrážka s realitou, za ktorú zaplatilo životmi dosť veľa amerických letcov, ale k tomu sa ešte dostaneme.
Mimochodom Briti. Autor vysvetľuje, že Briti používali kobercové nočné nálety, pretože to boli zlí sadisti, ktorých tešilo zabíjanie úbohých nevinných nacistov Nemcov bombardovaním sídlisk. A keďže terč tak veľký ako mesto sa dalo trafiť aj potme, nebolo treba, aby sa na nálety lietalo aj cez deň. Ja teda nie som expert na strategické bombardovanie, ale ja tento príbeh poznám trochu inak.
Briti začali s náletmi na Nemecko ešte v roku 1940, teda ešte pred tým, ako polovica Luftwafffe bola odvelená na východný front. Vzhľadom na to, že britské bombardéry boli menej opancierované a ozbrojené ako americké a stíhačky mali v roku 1940 veľmi krátky dolet, jediná nádej Britov, ako sa dostať nad cieľ bez neprijateľných strát, bolo nočné bombardovanie. No na druhej strane, bombardovanie v noci znamenalo, že jediné, čo vedeli Briti s istotou trafiť, bola zem. Preto namiesto precízneho bombardovania tovární, letísk alebo ostatných vojenských objektov, prešli na bombardovanie plošných cieľov - najčastejšie obytných štvrtí. Predsa len, čím väčší cieľ, tým ľahšie sa triafa. Takže autor si asi mýli príčinu a následok.
No ale späť k americkým bombarďákom. Tí mali dva roky na to, aby pozorovali Britov a učili sa na ich chybách. Ako ten čas využili? Nevieme, pretože kniha skáče v podstate hneď na nálet na Schweinfurt. Američania totiž verili tomu, že ak náletom vyradia uzlové body nepriateľa, jeho ekonomika sa zosype a následne sa zosype aj nepriateľ. No a jedným z takýchto uzlových bodov bolo aj mesto Schweinfurt, kde bola sústredená výroba nemeckých guľôčkových ložísk. A keby ich spojenci zničili, tak by sa nemohli hýbať nemecké autá, tanky, vlaky, bicykle, stroje…
Plán náletu na Schweinfurt označil autor za jeden z najprepracovanejších plánov druhej svetovej vojny. Jediné, čo ten geniálne prepracovaný plán ignoroval, bol nepriateľ a počasie. Takže sa niet čo diviť, že Američania síce továrne na výrobu ložísk nezničili, ale aspoň pri tom utrpeli ťažké straty.
O dva mesiace sa Američania nad Schweinfurt vrátili. Opäť ďalšie zlyhanie. Autor ešte stručne na pol strany spomenie nálet na Munster. A to je všetko. Viac priestoru Bombardovacia mafia nad Nemeckom nedostane. Ako seriózne som bol zároveň prekvapený a zároveň sklamaný. Asi osmina knihy (čítal som to na kindli, ktorý mi ukazuje koľko % knihy mám práve prečítanej) vykresľuje bombardovaciu mafiu ako neortodoxných rebelov s inovátorskými myšlienkami. Pritom tie inovátorské myšlienky ani moc nerozoberá, takže si len predstavujem, že podľa bombardovacej mafie sa bombardér zjaví nad cieľom bez toho, aby ho bránil flak alebo stíhačky, potom zhodí bomby presne na cieľ nezakrytý mrakmi. Vojna sa skončí, lebo všetky nepriateľské fabriky budú zničené a všetci budú môcť ísť domov jesť jablkový koláč, hrať baseball a šikanovať černochov. Myslím si, že ešte aj Hurvínek mal o vedení vojny realistickejšie predstavy ako títo.
A keď zistia, že to takto jednoduché nebude, že nemci majú protilietadlovú obranu, že cieľ často zakrývajú oblaky alebo hmla a dokonca aj keď ho nezakrývajú, je prakticky nemožné ho v boji trafiť, tak si proste bombardovacia mafia povie - snažili sme sa, nepodarilo sa. Teda asi si to nepovedali, ale ak by sme sa obmedzili len na túto knihu, tak by sme sa nikdy nedozvedeli, ako vlastne Američania zareagovali na svoje neúspechy. Nie je tu nič o zavádzaní radaru v bombardéroch, ani o navádzacích systémoch ako OBOE ani o zavedení sprievodných stíhačiek s dlhým doletom. Prakticky jediný Američan, ktorý sa podľa knihy nejako snaží niečo inovovať a vylepšuje americkú taktiku a postupy, je generál LeMay, o ktorom ale autor pre zmenu tvrdí, že vlastne ani nebol členom Bombardovacej mafie. Pasáže, kde je spomenutý generál LeMay ťahajú túto knihu celkovo nahor. A iba kvôli nemu udeľujem prvej polovici knihy, ktorá sa venuje bombardovaniu Nemecka, jednu hviezdičku z desiatich. Inak je táto polovica knihy zmesou zbytočných faktov a totálnych blábolov. Až som pri jej čítaní rozmýšľal, že pôjdem reklamovať knihu do Martinusu, lebo je to neskutočná pičovina.
Nasleduje druhá polovica knihy, ktorá sa venuje strategickému bombardovaniu Japonska. Ako asi vieme, nálety na Japonsko sa uskutočnili z Mariánskych ostrovov, ktoré vybojovali za ťažkých strát pešiaci. Autor tu opäť raz medzi riadkami priznáva naivnosť predstáv bombardovacej mafie. Podľa nich mali nepriateľa zničiť len bombardovaním a pozemné sily (okrem leteckých mechanikov) mali byť zbytočné. A v realite by bez pechoty ani nemali odkiaľ Japoncov bombardovať. Čo ma ale na tejto knihe najviac serie, je, že autor na toto nepoukazuje, až mám pocit, že ani on sám si to neuvedomuje.
A opäť sa zistilo, že ani nad Japonskom nebude fungovať presné denné bombardovanie z veľkej výšky, ako si to predstavovala Bombardovacia mafia pred vojnou. takže opäť prichádza generál LeMay, ktorý mení taktiku - prikazuje uskutočňovať kobercové nočné nálety na japonské mestá z malej výšky. Keď toto robili Briti, označil ich autor za sadistov zabíjajúcich nevinných civilistov. Tipnite si, tvrdí niečo podobné aj o Američanoch, keď robili to isté? Nie. V každom prípade, v druhej polovici knihy je aspoň menej zbytočných žvástov, alebo som sa ich už naučil efektívne preskakovať. Aj keď stále je tu pasáž o vynaliezaní napalmu, v ktorej cíti potrebu informovať nás o tom, že jeho vynálezca bol plešatý. Lebo očividne je kopa ľudí, ktorých vždy zaujímalo, aký účes nosil.
V každom prípade tu už nejaké informácie o bombardovaní sú. Je ich tu poskromne, ale stále viac, ako v prvej polovici. Ale ani toto nie je žiadna výhra, napríklad operácia Starvation (zamínovanie pobrežných japonských vôd) sa tu spomína presne nula slovami. Pritom šlo o jednu z úplne najúspešnejších amerických operácií v celej druhej svetovej vojne, keď za cenu straty 15 lietadiel Američania potopili japonské lode s výtlakom 1,25 milióna ton. Postupne sa podarilo celkom významne narušiť dopravu medzi japonskými ostrovami a postupne by sa možno aj podarilo Japonsko vyhladovať, keby sa teda Japonci nevzdali kvôli atómovkám. A o takomto úspechu strategického bombardovania sa v knihe venovanej strategickému bombardovaniu nedočítame vôbec nič.
V každom prípade druhú polovicu hodnotím výrazne lepšie, tu by som možno dal aj tri hviezdičky z 10. Stále je to síce žalostne málo, ale oproti prvej polovici je to trojnásobný nárast. Knihu celkovo hodnotím 2/10 a určite odporúčam nekupovať si ju. Ak aj máte zbytočných 10 eur, radšej za ne kúpte čučo miestnemu bezdomovcovi alebo to pošlite na pomoc hladujúcim deťom v Palestíne, aby si mal Hamas za čo nakúpiť rakety, alebo ich rovno spáľte. Ale túto knihu si rozhodne nekupujte. Ak si už ako zákazník za niečo platím, čakal by som, že v tej knihe bude viac informácií ako na wikipédii, a nie menej. Zvlášť teda ak wikipédia je zadarmo.
Druhý problém, ktorý mám s touto knihou je, že autor vynecháva strašne veľa vecí. Operáciu Starvation som už spomenul. Ale on napríklad ani nespomína nejakú technickú špecifikáciu amerických bombardérov. A teraz nehovorím o nejakých detailoch, ale tu vôbec, ale vôbec nie je porovnanie B17, B24 a B29, takže ani nevieme, aký pokrok dosiahli počas vojny ťažké americké bombardéry. O sprievodných stíhačkách alebo ľahkých bombardéroch ani nehovorím.
Ak by vás zaujímalo, ako Američania upravovali svoju taktiku, aby sa ubránili nemeckej protivzdušnej obrane, tak je tu jednou vetou spomenuté, že generál LeMay zaviedol formácie combatbox. Ako presne vyzerali alebo fungovali, si môžete vygúgliť, lebo v knihe o tom nie je ani slovo. Nepresnosť riešil LeMay tak, že posledných 7 minút letel na cieľ priamo bez úhybných manévrov. Presnosť síce stúpla, ale zas predpokladám, že stúpli aj straty. Ale ak by ma zaujímalo, o koľko, tak to sa nedozviete. Rovnako sa nedozviete, ako riešili presnosť iné formácie, ktorým LeMay nevelil.
Takže asi ani nikoho neprekvapí, že rovnako tak sa nič nedozvieme o tom, aké protiopatrenia zavádzali Nemci alebo Japonci, aby náletom čelili. Akoby podľa autora len tak sedeli na zemi, čakali a dívali sa, ako im padajú na hlavy bomby. Samozrejme, že to tak nebolo.
Vlastne až teraz, ako túto recenziu dopisujem, mi niečo napadlo. Možno má len autor vyjadrovacie schopnosti Andreja Danka. Možno bombardovacia mafia naozaj aj niečo reálne robila, aby dotiahla bombardovaciu taktiku do dokonalosti, len proste autor je mumák a nič z toho v knihe nespomenul.
No a potom je tu tretí problém, ktorý je s touto knihou. Teda tento problém už nemám ja, ale historici. Údajne kniha obsahuje historické nepresnosti. Na to, koľko málo faktov tu je, by som čakal, že aspoň budú presné. Nestalo sa. Tak iba ostáva otázkou, či naozaj Japonci boli až takí vďační za zničenie ich miest, ako tvrdí autor.
“In the end, we must thank you, Americans, for the firebombing and the atomic bombs.”
Záverom, aby som knihe až tak úplne nekrivdil, tak audiokniha údajne aspoň obsahovala nejaké bonusy, ale tú som nemal, tak mi to môže byť jedno.
