K životnému rozhodnutiu kúpiť si byt v Bratislave som prišla úplne štandardne: najprv bývate kade-tade po podnájmoch a hejtujete hypotéky, až kým nezačnete hejtovat podnájmy a túžiť po byte, nad ktorým visí banková verzia Damoklovho meča, no voláte ho svojím domovom. Pustili sme sa s priateľom do napĺňania svojho životného poslania správneho cezpoľného/prisťahovalca/sedláka vo veľkom meste (svoj obľúbený hanlivý výraz zakrúžkujte) a kúpiť si byt za premrštenú cenu, ktorú by žiadny originálny Bratislavčan v danej lokalite za bývanie nedal. Toľko k tomu, čo som sa dozvedela na fórach.

Chodenie po obhliadkach nášho komunistického dedičstva by som v skratke zhrnula s tým, že keď hovno namaľujete na zlato, stále je to len hovno. Aj keď nevylučujem možnosť, že jedného dňa bude práve toto priestor, kde si po snáď 20-hodinovom pracovnom čase vyložím nohy na gauč a s vínom v ruke si poviem „Konečne doma…” No dajme si ruku na srdce. Komu v podobnej situácii aspoň na moment neskrsla v hlave myšlienka „Čo tak novostavba...” ? Tak, a tu začíname.

„Ideálne bývanie pre každého.”

„Vyberte si pre svoj život príjemné a kvalitné bývanie plné výhod.”

„Neváhajte nás kontaktovať.”

Kto by to čakal, že najväčší bullshit sa bude ukrývať práve v poslednej vete? Neváhajte? Tak teda neváhame. Našli sme pôdorys, kde sa dá pohnúť, postaviť skriňa a dokonca sa ani nevítate s návštevou hneď po východe zo záchoda. Veď nič dokonalejšie snáď ani nemôže byť! V rámci hesla „Neváhajte nás kontaktovať”, sme si dohodli stretnutie s predajcom.

Rozmaznane som pri príchode na predajné miesto očakávala podanie ruky, predstavenie sa a, budem úprimná, aj pohár vody. S kým som sa rozprávala, do dnes neviem, ale zato viem, že „kolegyňa dnes nemohla”. Sedeli sme s priateľom oproti pani Bezmennej. Pozerám na priateľa. Na pani Bezmennú. Na priateľa. Na pani Bezmennú. Pani Bezmenná ťuká do počítača. Typické trápne ticho, kedy neviem, či mám hovoriť, alebo čo mám hovoriť, nejako si tak myslím, že ani nemám hovoriť, tak ani nehovorím a čakám, čo bude hovoriť ten druhý.

Trápny moment ukončila pani „zastupujúca kolegyňu”, že pokojne sa môžeme pýtať, ak máme otázky, ona si len hľadá ten byt, o ktorý máme záujem. Vtedy som nadobudla sebaistotu. Narovnala som sa na stoličke ako hrdý školáčik, ktorý si spravil domácu úlohu. Lebo ja som si ju aj spravila! Vytiahla som papier s otázkami, ktoré som poctivo pozbierala po článkoch na štýl “POZOR!!! 10 veci, na ktoré musíte myslieť pri kúpe NOVOSTAVBY!”

Zádrheľ nastal hneď pri prvej otázke o záručných dobách. Dva roky na všetko. Áno, všetko je všetko. Áno, aj múry a strecha sú všetko. Samozrejme, že nie som právnik. Samozrejme, že to mi nebráni prezentovať ako čistý fakt informáciu z modrého fóra od Michala32, že na strechu a múry je zákonná záruka 3 roky. Vtedy pani Bezmenná vytiahla jednu zo svojich top troch frázičiek na od*eb: „Ja neviem presne. Ja len zastupujem kolegyňu.” Aby som jej nekrivdila, tak sa to snažila dohľadať. Nastalo opäť trápne ticho prerušované mrmlaním „Ja ani neviem, v ktorej zmluve by to malo byť.” Nakoniec našla. Prečítala. Dva roky na všetko.

Keďže som už načala tému záruk, tak som pokračovala otázkou o tom, čo ostalo z pôvodnej skrachovanej stavby a čo teraz stavajú nanovo. Tu pani excelovala. Nadviazala očný kontakt. Hýbala ručičkami. Rozprávala. Preháňala. Taký klasicky rozhovor predávajúceho a kupujúceho. Pani Bezmenná získala prvý plusový bod (spoiler alert: celkový počet bodov, ktorý pani počas nášho stretnutia nazbierala, bol presne 1).

Už som si naivne myslela, že z tohto rozhovoru niečo bude, tak sa pýtam, ako zmluva rieši pripadné reklamácie a nedostavanie objektu (veď predsa len už predmetná stavba sa stavia na hrobe inej skrachovanej). Tu prišla na rad ďalšia od*eb frázička (tejto prosím venujte pozornosť, vyskytuje sa v celom príbehu ešte veľakrát): “Vy čo riešite?! Veď ešte nemáte podpísanú ani len rezervačnú zmluvu…” Som zelenáč. Priznávam. Môj posed školáčika sa zmenil. Sklopila som pohľad. Zahanbene sa mi v hlave ozval vnútorný kritik: “Hlúpa si! Však najprv sa podpisuje zmluva a platí rezervačný poplatok a až potom sa rieši, ako v prípade problémov od zmluvy odstúpiť.”

Na moment sarkazmus bokom. Skutočne ma prepadli výčitky svedomia, že opäť raz nezvládam interakciu s inými ľudskými bytosťami. Asi rozhovor nie je veľmi príjemný, keď sa hneď pýtam na riešenie worst-case scenario. Možno som mala začať niečím pozitívnejším. Napríklad: “A v prípade, že všetko postavíte v super kvalite, stavba bude bezchybná a ja tam budem šťastne žiť, tak…” A aká by tam vlastne vznikla otázka? No neviem.

V snahe o upokojenie pani Bezmennej som začala habkať, že ja mám teda aj aktuálnejšie otázky. Napríklad, či môžeme ešte riešiť zásahy do elektroinštalácie, no však pridať zásuvky a tak... Áno, môžeme. Cenu nevie, lebo však, čo? Áno frázička číslo 1. Ona len zastupuje kolegyňu. V tesnom závese nasledovaná frázičkou číslo 2, že opäť sa pýtame pred tým, než platíme. Hrôza s nami. Po otázke, či si môžeme pozrieť plán elektroinštalácií, pani Bezmenná naberala na nervozite, či jedna zásuvka je to, čo ma odradí od kúpy bytu. A čo robím v takýchto situáciách ja? Vypustím bez rozmyslu prvú ironickú poznámku, ktorá mi napadne (“Viete, momentálne neviem, či v tom byte bude aspoň jedna zásuvka.”). Pomohli mi niekedy v živote tieto pohotové odpovede? Nie.

S pani sme sa trošku vymáchali v kalných vodách neproduktívnej debaty o zásuvkách, kde pani Bezmenná zastávala jednoznačný názor, že elektroinštalácie vidieť nepotrebujeme. Nepresvedčil ju ani argument, že potom nevieme, koľko zásuviek budeme chcieť navyše. Ale mala pravdu v tom, že by nám to k predstave o výslednej cene za byt aj tak nič nepomohlo, lebo nevieme ani cenový odhad za zásuvku novú (koľko stojí zásuvkový change request patrí tiež do kategórie “classified information”).

Pozrela som na papierik s pripravenými otázkami. Zbežne som prehodnotila, či na nejakú z nich dostanem odpoveď. Do rožku som pripísala ďalšiu otázku, tentokrát pre priateľa. Konkrétne, či to vidí reálne. Po troch kopnutiach pod stolom, jedného šťuchanca pod rebrá a sústavného klopania ceruzkou do papiera, mi hlavou kývol, že nie. Hlavne nenápadne, všakže?

Som živým dôkazom toho, že aj jedno malé prikývnutie dokáže prebudiť driemajúceho démona. Keď už som nemala čo stratiť, tak som sa aspoň mohla pýtať priamo. “Takže vy nakreslíte na papier tri štvorce (demonštratívne som ich nakreslila), nazvete ich izbami a nám to má stačiť, aby sme zaplatili rezervačný poplatok?” Pani Bezmenná ma presviedčala, že ešte ani jediný človek pred nami sa takéto veci nepýtal (asi počula od kolegyne, ktorú zastupuje).

Neviem, aký mal byť zmysel tohto stretnutia. Neviem, či ľudia naozaj prídu a rovno podpisujú rezervačné zmluvy. Neviem ani to, či je takáto situácia pri všetkých novostavbách. No minimálne mne to celé evokuje jedno slovné spojenie o mravčiacom zvieratku v obale od zemiakov.

Pri obliekaní kabátov nám ešte pani ukazovala kartu bytu so všetkými nákresmi (aj elektroinštaláciami), ktorú záujemcovia dostávajú po zaplatení rezervačného poplatku. Na moju otázku, že keď teda také nákresy existujú, prečo ich nemôžem vidieť pred podpisom, odpovedala frázičkou číslo tri o tom, ako to nikoho okrem nás nezaujíma. Sme dva unikáty, ale aspoň sme sa v tom našli.