Počítačové hry v ľuďoch podmieňujú násilie. Bola to noc ako každá iná. Tma ako v rohu. Zrazu dupot. Dvere do spálne sa rozletia. Strhnem sa. Tep 110. Paprčou šmatlám po nočnom stolíku. Hľadám hodinky. Podvedome chytám lampu, že ju hodím. Rozsvieti sa. Hovno. Tisíc sĺnc zažiari. Ledky mi vypália dieru až do temena. Je to moje dieťa. Pustím lampu. Decko mi skočí do postele. Dlho som sa oňho bál, do 3,5 roka nerozprával. Dnes sa mu huba nezavrie, aký je seriál Gunsmoke dlhý. Až vyrastie, môže byť tlmočníkom. Paprčami napodobňuje točiace sa ramená s čepelami na kombajne. V očiach má šialený výraz. Kukuričné deti dpč. Vyrehotaný huláka na celý dom: "Ja ťa POKOSIIIIM!" Bavila ho drevená farma so zvieratkami, tak som mu kúpil Farming Simulator na pc. Millennial Farmer je jeho obľúbený program. Sorry, Blippi, nemáš video s búrkou, počas ktorej za bedákania prihliadajúcich farmárov krupobitie ničí tohtoročnú úrodu kukurice v Minnesote, nie si zaujímavý. Zriedka kedy začínam ráno s kávou a za dva prsty whisky. Toto bolo také ráno.
Ľudia mi vyčítajú, že si veľa vymýšľam. Nemôžem zato. Spolu s vyplazovaním jazyka, keď sneží a žraním vločiek, je toto ďalšia vec, čo mi zostala z detstva. Jeden človek dal mojej fantázii šancu. Strčil mi do paprče zbierku fotiek z prvej svetovej vojny a poprosil ma o identifikáciu. Popri zbraniach a výstroji, som si mal všímať ľudí a skúsiť zistiť kto, kedy a za akých okolností tú-ktorú fotku spravil. Ak by si ma pred 10 rokmi všimla nejaká reklamná agentúra, alternatívne archívy, možno by sa moja kariéra uberala úplne iným smerom. Možno. Možno nie. Lebo jediný človek, ktorý visí na každom jednom mojom slove, je moje dieťa. Yup. Mám dieťa. Šokantné, ja viem. Šokantné je aj to, že článok je o deťoch. Veď kto iný by ho mal napísať, ak nie ja. Človek, čo neznáša deti. Už som prestal rátať, koľkým malým démonom som v škôlke cestou dole po schodoch podrazil nohy.
Keď sa krpec narodil, tešil som sa a hrozne, hrozne sa bál zároveň. Totálne ma to zmenilo. Zo sebeckého človeka mysliaceho celý život iba na seba a svoje potreby, sa zrazu stal sebecký človek s dieťaťom. Jeho narodenie nebolo bez problémov, a preto jedno z odporúčaní, ktoré sme dostali ešte v nemocnici bolo, aby sme čo najskôr navštívili neurológa. Neurologička zalomila rukami a hekla, "Vy ste mi ale prípad!" To povedala mne po predstavení sa a asi po dvoch vetách, a potom sa venovala malému. Mrkla naňho. Niečo si zašomrala len tak sama pre seba. Pomerala. Poskúšala, či ruky, nohy fungujú, oči zaostrujú, a keď ju kopol do zápästia, usúdila, že reflexy má v poriadku. V rámci small talku sme sa bavili o prvých pohyboch u detí. Povedala vtedy pamätnú vetu, "Tak malé bábätká sa v posteli samé od seba nepretáčajú." Po návrate domov jej to moje decko ukázalo, ako je aj so svojimi všetkými doktorátmi mimo, keď uprostred noci sa z chrbta prehodil na brucho, doliezol k okraju postele a skočil hlavičku na zem. Bol to prvý z jeho pádov na hlavu. Odvtedy spadol z pohovky. Z kolien. Z hojdačky. Zo stoličky v škôlke, keď sa zapozeral do rozprávky. Gravitáciu neojebeš. Vravím mu, nech nepadá na hlavu, že ju ešte bude potrebovať. Jasne, dá mi palec hore, rozbehne sa na odrážadle a vyvráti o 20 m ďalej. Rozrazí si peru. Zaleje ho červená. Strašne sa naserie, lebo si zašpiní tričko s dinosaurami a odrážadlo v podobe motorky je zasrané tiež. No a kým mu tvár utieram od krvi a upokojujem zošokovaných okoloidúcich, že naozaj nič také hrozné sa nestalo, zahromží päsťou k nebesám ako malý upišťaný Achab a reve cez celú ulicu, "Do kelu s motorkou!"
Deti v tomto veku sú úžasne úprimné. Nebude ti klamať, že obed v škôlke v podobe duseného kuraťa a ryže a hrátky na ihrisku boli super, keď neboli. Kým si v šatni pri ostatných deckách a ich rodičoch obúva topánky, opýta sa ma, "Aký si mal deň? Ja som mal nahovno deň." Keď sa mu niečo podarí, už od dverí hrdo hlási, "Ja som mal veľký deň!" Rozreční sa o tom, ako prišiel Mikuláš s Čertom, a napriek tomu, že v podstate to boli dvaja dospelí pošahaní ľudia v kostýme, on sa ich nebál. Čím ďalej, tým viac sa svojimi gestami a správaním podobá na mňa. Prší. Zoberie do ruky dáždnik. S dáždnikom v paprčiach sa rozbehne pomedzi holuby pod barákom COD style a huláka ra ta ta ta ta! Je to introvert. Ľudí nemá rád. Iba Nikolka je v pohode. Pozeráme si fotky v mobile, a prečo okrem krpca, krpca so psom a krpca na motorke, nie je na nich aj Nikolka? Vraj sa bezpodmienečne musím s ňou skamarátiť. Snažím sa mu vysvetliť, že to škôlka, Nikolkini rodičia a orgány činné v trestnom konaní nebudú považovať za dobrý nápad.
Strýko je horár. Jednu dobrú vec, ktorú spravil, keď som bol krpec, bolo, že ma brával do lesa pozorovať a kŕmiť zver. Snažím sa malému tiež priblížiť život zvierat. Zviera nie je vec, je to cítiaca živá bytosť. Nepatrí ani do zoo. Ideálne na tanier k brusnicovej omáčke. Žartujem. Mačku, napríklad, by som v živote nejedol. Ani s tarhoňou. Vzal som krpca pozorovať daniele. Veľké stádo, asi 40 kusov. Keď sa rozbehnú po poli, je to dych vyrážajúci pohľad. Strašne sa nudil a v kuse sa ma vypytoval, pretože sme kukali smerom na oranisko, kedy tu budú bagre. Uznávam, nie je to preňho až také zaujímavé ako stavba nemocnice v boroch. Zvykli sme si kúpiť obed, sedieť v aute na parkovisku a kukať na stavebné mechanizmy. Najviac cool sú vysoké žeriavy premiestňujúce náklad. Vzal som ho aj do prírodovedeckého múzea. Dobehol k jelenej rodinke za sklom v expozícii a hrdo ukázal: "Toto je jeleň!" Cool, vravím si, krpec robí poznávačku. "Robí sa z neho šunka. Ja mám šunku rád." Vďaka bohu, ktorý neexistuje a za covid, že v múzeu sme boli len my sami a dve upratovačky - a tie trápil nefunkčný vysávač, inak by bolo múzeum plné ľudí s predsudkami, čo by mňa a moje rodičovské rozhodnutia len veľmi radi hodnotili.
Krpec má naozaj rád šunku a psy. Psy majú radi jeho. Hlavne susedova vlčiačka, čo mi je po stehná. Nechá sa ním venčiť. Keď sa zvítajú, privinie si ho k sebe ako šteňa. Čokly nemám rád. Spolu s ich majiteľmi, ich považujem za veľmi upjaté stvorenia. Vlčiačka a jej majiteľ majú u mňa výnimku. Ten pes má v hlave viac rozumu než všetci fanúšikovia Slovanu Bratislava dokopy. Nenaháňa loptu, ani iné čokle. Vidím čokle, čo za sebou vláčia svojich pánov, a potom vlčiačku a moje dieťa ako si spokojne vykračujú vedľa seba. Ak ťa vláčia, pusti vodítko. Niekto na to príde sám, niekto iný sa nechá vláčiť celý život. Ja som sa chvíľu nechal vláčiť a serie ma to dodnes. Toto a bariéry. Vždy mi vadili bariéry. Toto nemôžeš, tamto nesmieš. Keď som bol trochu starší ako krpec teraz, chodil som už na základnú školu, bavilo ma kreslenie. Nikdy som nemal cit pre farby, ale ceruzou alebo uhlíkom som dokázal nakresliť všetko, čo som videl. Pretože sa umenie u nás v rodine veľmi nenosilo a chceli mať doma doktora alebo právnika, mať dobré známky znamenalo viac než mať dobrý koníček a koníčky neboli veľmi podporované. Parent of the year zo mňa nikdy nebude. Neviem dávať rady, celý život sa snažím iba veci neposrať a krpca učím, že jedinou bariérou je platná legislatíva. Chcem, aby šiel za svojimi snami. Môžeš v živote robiť čo len chceš. Miro Jaroš je jeden samoľúby egocentrický kokot, ale v jednom má pravdu, môžeš byť policajtom, zverolekárom, kozmonautom, ba aj prezidentom. Nič nie je nemožné! - načo si krpec povzdychne, "Iba dinosaury."
